Mnísi a rehoľníci katolíckej cirkvi ako ich nepoznáme. Ich veľký prínos a veľké dobro pre všetkých ľudí.

Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt
Za čo vďačíme mníchom

Číslo 2/2005 · Thomas E. Woods, Jr. · Čítanosť článku: 11966


Keď kardinál Joseph Ratzinger koncom apríla prijal meno Benedikt XVI., komentátori okamžite špekulovali, čo to znamená. Pápežské mená majú vždy veľký význam. Napríklad, meno Ján Pavol naznačovalo hlboké sympatie s pontifikátmi Jána XXIII. a Pavla VI., s pápežmi Druhého vatikánskeho koncilu. Hoci Benedikt XVI. poukázal na to, že hlavným dôvodom výberu tohto mena je túžba pokračovať v odkaze pápeža Benedikta XV. (1914 – 1922), jeho voľba prirodzene vyvoláva spomienku na svätého Benedikta z Nursie (cca 480 – 547), zďaleka najvýznamnejšiu postavu v dejinách kláštorného života na Západe. Ozvali sa vyjadrenia, že tak ako svätý Benedikt a jeho mnísi zachránili Európu počas všeobecného úpadku, tak aj pápež Benedikt XVI. dúfa, že sa mu podarí vyslobodiť Európu z plytčín, na ktorých uviazla, zachvátená relativizmom a dokonca bez ochoty k reprodukcii.

Hoci mnohí ľudia vedia, že mníchom svätého Benedikta vďačíme za zachovanie veľkej časti literatúry antického sveta, tu sa ich vedomosti o tejto téme končia. No čím viac vieme o kláštornej tradícii a jej podstatnom, hoci zväčša neznámom prínose k rozvoju Západu, tým ľahšie pochopíme, prečo svätý Benedikt súperil s Karolom Veľkým o titul Otec Európy.

Poľnohospodárstvo

Hoci väčšina vzdelancov vidí prínos a vplyv stredovekých kláštorov najmä v oblasti vedeckej a kultúrnej činnosti, sotva sa dá prehliadnuť skutočnosť, že mnísi významnou mierou kultivovali to, čo by sa dalo nazvať praktické remeslá. V kláštornom živote zohrávala manuálna práca ústrednú úlohu. Hoci regula svätého Benedikta bola známa svojou miernosťou a averziou voči prehnanému pokániu, často zisťujeme, že mnísi sa slobodne venovali práci, ktorá bola ťažká a nepríťažlivá, ak boli takéto úlohy pre nich cestou k milosti a príležitosťou na umŕtvovanie tela. Rozhodne to platí, keď ide o klčovanie a kultivovanie pôdy. Močariská nemali žiadnu hodnotu a boli len zdrojom morových epidémií. Ale mníchom sa práve v takýchto oblastiach darilo a úspešne prekonávali ťažkosti, ktoré sa s nimi spájali. Zanedlho sa im podarilo močariská prehradiť a odvodniť. Z toho, čo kedysi bývalo zdrojom chorôb a špiny, sa čoskoro stala úrodná poľnohospodárska pôda.

Tento prínos nezostal celkom bez povšimnutia. „Za veľkú poľnohospodársku obnovu obrovskej časti Európy vďačíme mníchom,“ píše jeden odborník. „Všade, kam prišli,“ dodáva druhý, „premenili divočinu na kultivovanú krajinu; venovali sa chovu dobytka a poľnohospodárstvu, pracovali vlastnými rukami, odvodňovali močariská a klčovali lesy. Z Nemecka sa vďaka nim stala úrodná krajina“. Ďalší uvádza, že „každý benediktínsky kláštor bol poľnohospodárskou vysokou školou pre celú oblasť, kde sa nachádzal“.

Aj Montalembert, významný historik mníšskeho života, ktorý pôsobil v 19. storočí, vzdal hold ich poľnohospodárskej práci. „Nedá sa zabudnúť na to,“ napísal, „ako využívali rozľahlé oblasti (patrila im pätina všetkej pôdy v Anglicku), nekultivované a neobývané, pokryté lesmi alebo obklopené močariskami“. Hoci mnísi klčovali lesy, ktoré stáli v ceste ľudským sídlam, zároveň sadili stromy a uchovávali a chránili lesy vždy, keď to bolo možné.

Všade, kam mnísi prišli, zavádzali plodiny, poľné práce alebo pestovateľské metódy, ktoré ľudia dovtedy nepoznali. Niekde zaviedli chov dobytka a koní, inde varenie piva, chov včiel alebo pestovanie ovocia. Obchod s kukuricou vo Švédsku vďačí za svoju existenciu mníchom, v Parme to bola výroba syra, v Írsku lov lososa - na mnohých miestach to boli vynikajúce vinice. Skladovali vodu z prameňov, aby sa dala používať v čase sucha. V Lombardii sa roľníci od mníchov naučili zavlažovať pôdu. Mnísi sa tiež ako prví usilovali šľachtiť dobytok a neponechávali tento proces na náhodu.

Mnísi boli priekopníkmi vo výrobe vína, ktoré používali pri slávení svätej omše aj na bežnú spotrebu, ktorú povoľovala regula svätého Benedikta. Navyše, objav šampanského možno vystopovať u Dom Pérignona z Opátstva svätého Petra v Hautvilliers. Dom Pérignona v roku 1688 vymenovali za správcu vínnych pivníc opátstva a on cez pokusy s miešaním vín dospel k objavu šampanského. Výroba šampanského sa dodnes riadi jeho základnými princípmi.

Technika

Cisterciáni, reformne zameraný benedektínsky rád, ktorý vznikol v Citeaux v roku 1098, sú zvlášť známi technickou vyspelosťou. Vďaka komunikačnej sieti, ktorá existovala medzi ich kláštormi, sa potom technické informácie mohli rýchlo šíriť. V cisterciánskom kláštore v Clairvaux vo Francúzsku sa zachovala správa z 12. storočia, ktorá hovorí o používaní vodného pohonu a odhaľuje, že strojné zariadenia sa vo vtedajšej Európe používali v pre nás prekvapujúcom rozsahu. Antický svet veľmi nevyužíval mechanizáciu v priemyselnej výrobe, stredoveký svet však už áno, čo symbolizuje a odráža práve skutočnosť, že cisterciáni používali vodný pohon. Cisterciánske mníšske spoločenstvá väčšinou prevádzkovali vlastné výrobne. Mnísi využívali vodný pohon na drvenie pšenice, osievanie múky, valchovanie plátna a spracovanie kože. Ako uvádza profesor Jean Gimpel, táto správa z 12. storočia mohla byť napísaná hoci aj 742-krát, keďže taký bol počet cisterciánskych kláštorov v Európe 12. storočia a prakticky v každom z nich bola rovnaká úroveň technického pokroku.

Cisterciáni boli známi aj úspechmi v metalurgii. Hoci cisterciánske kláštory vyrábali železo pre vlastnú potrebu, nadbytky ponúkali na predaj. Od polovice 13. storočia až do 17. storočia boli cisterciáni hlavnými výrobcami železa v oblasti Champagne vo Francúzsku. Dokonca často využívali trosku z pecí ako hnojivo s veľkou koncentráciou fosfátov.

Nečudo, že mníchov nazvali „šikovnými a neplatenými technickými poradcami tretieho sveta svojej doby - to jest Európy po invázii barbarov“. Francúzsky učenec píše: „Či už išlo o ťažbu soli, olova, železa, kamenca či sadrovca alebo o metalurgiu, ťažbu mramoru, nožiarstvo a sklárne či kutie kovových platní, ktoré kryli zadnú stranu kozubov, nebolo jedinej činnosti, pri ktorej by mnísi neboli prejavovali tvorivosť a plodného ducha výskumu. Svoju pracovnú silu viedli a vyučovali, až dosiahla vysoký stupeň dokonalosti. Kláštorné know-how sa postupne rozšírilo po celej Európe.“

Rozsah kláštorných zručností a technických poznatkov ešte stále iba skúmame. Koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia sa archeometalurgovi Gerrymu McDonnellovi z University of Bradford podaril významný objav. Neďaleko opátstva Rievaux v Severnom Yorkshire v Anglicku, ktoré v tridsiatych rokoch 16. storočia na rozkaz Henricha VIII. počas rozsiahlych konfiškácií cirkevného majetku zatvorili, našiel McDonnell dôkazy o takom stupni technických znalostí, ktorý predchádzal priamo veľkým strojom priemyselnej revolúcie v 18. storočí. McDonnell na základe dokumentov, s ktorými predtým pracoval, očakával, že pri výskume trosiek Rievaux a Laskillu (sídla patriaceho k opátstvu a vzdialeného od neho necelých päť kilometrov) zistí, že mnísi vybudovali vysokú pec, v ktorej extrahovali železo z rudy. A skutočne k tomuto zisteniu dospel.

Vysoká pec tohto typu, aká sa zvyčajne používala v 16. storočí, bola v porovnaní so svojou antickou predchodkyňou len o málo vyspelejšia a podľa dnešných meradiel značne neefektívna. Troska, odpad po spracovaní rudy v týchto pomerne primitívnych peciach, totiž obsahovala významný podiel železa, lebo pece nedosahovali dostatočne vysokú teplotu, aby sa z rudy oddelilo všetko železo. Ale troska, ktorú McDonnell objavil v Laskille, mala nízky obsah železa – podobne nízky, aký sa vyskytuje v troske z modernej vysokej pece.

McDonnell je presvedčený, že mnísi mohli onedlho začať budovať vysoké pece , aby mohli vyrábať železnú liatinu vo veľkom. Pritom takáto vysoká pec bola v istom zmysle kľúčová pri vstupe do priemyselnej éry. McDonnell tvrdí, že jej prototypom bola práve vysoká pec v Laskille. „Veľmi významným faktom je, že cisterciáni mali každý rok pravidelné stretnutia opátov a tí dokázali šíriť technický pokrok po Európe,“ povedal. „Koniec kláštorov znamenal aj koniec tejto siete prenosu technického pokroku.“ Mnísi „mali potenciál, aby prešli k vysokým peciam, ktoré by boli produkovali výhradne liatinu. Mohlo sa im to podariť vo veľkom, ale keď Henrich VIII. zlomil to, čo bolo prakticky ich monopolom, v podstate tento potenciál zničil.“ Charita

Ďalším klenotom kláštornej tradície bola pozornosť, ktorú mnísi venovali charitatívnym činnostiam. Táto téma si sama osebe zaslúži dlhšie pojednanie. Na tomto mieste môžeme prosto poznamenať, že Benediktova regula žiadala od kláštorov, aby almužnu a pohostinnosť poskytovali v čo najväčšej miere. „Všetci hostia, ktorí k vám prídu, nech sú prijatí, akoby prišiel sám Kristus,“ hovorila. Kláštory fungovali ako bezplatné hostince, kde našli bezpečné a pokojné miesto na oddych cudzinci na cestách, pútnici aj chudobní. Dávny dejepisec normanského opátstva Bec napísal: „Nech sa spýtajú Španielov či Burgunďanov alebo hociktorých cudzincov, ako ich v Becu privítali. Odpovedia, že dvere tohto kláštora sú vždy každému otvorené a že jeho chlieb je zadarmo pre všetkých.“

Niekedy mnísi priamo hľadali úbožiakov, ktorí po zotmení buď zablúdili, alebo sa ocitli na opustených miestach a potrebovali núdzový prístrešok. Napríklad v Aubracu, kde koncom 16. storočia založili v horách Rouergue kláštornú nemocnicu, zvonili mnísi každý večer na osobitný zvon, ktorý mal ukázať cestu každému zablúdenému pútnikovi alebo človekovi, ktorého zastihla hrozivá tma v lese. Ľudia ho nazvali Zvon blúdiacich.

Podobne bolo bežné, že mnísi, ktorí žili v blízkosti mora, budovali zariadenia, ktorými varovali námorníkov pred nebezpečenstvom, alebo že kláštory poskytovali prístrešky stroskotancom. Aj Kodaň vďačí za svoj vznik kláštoru, ktorý založil biskup Absalon. Tento kláštor sa staral o potreby stroskotancov. V škótskom Arbroathe dali opáti upevniť na obávanú zradnú skalu pri pobreží Forfarshiru zvoniacu bóju. Táto skala je v istých štádiách prílivu a odlivu takmer neviditeľná a mnohí námorníci sa veľmi obávali, že ich loď na ňu narazí. Vlny však vždy rozozvučali plávajúci zvon, a ten varoval námorníkov pred nebezpečenstvom. Dodnes sa tejto skale hovorí Zvonová skala. Takéto prípady sú však len malou ukážkou milosrdenstva, ktoré kláštory preukazovali ľuďom žijúcim v ich okolí. Mnísi tiež prispievali k budovaniu a opravám mostov, ciest a podobných zložiek stredovekej infraštruktúry.

Zachovávanie antickej tradície

Mnohí ľudia vedia, že kláštory sa zaoberali odpisovaním rukopisov, a to nielen náboženských, ale aj svetských. Táto práca a jej vykonávatelia požívali osobitnú úctu. Predstavený jedného kartuziánskeho kláštora napísal: „Usilovne sa venujte tejto práci, mala by byť prácou osobitne určenou práve pre kartuziánov v klauzúre... Táto práca je v istom zmysle, ak sa to tak dá povedať, nesmrteľná, lebo sa nestráca, ale zostáva navždy. Táto práca je takpovediac ani nie prácou, je to práca, ktorá nado všetky ostatné najväčšmi prislúcha vzdelaným zbožným mužom.“

Mnísi si cenili antické dedičstvo omnoho väčšmi, ako si dnes mnohí študenti uvedomujú. Veľký Alkuin (cca 735 – 804), polyglot, ktorý spolupracoval s Karolom Veľkým pri obnove štúdia a učenosti v západnej a strednej Európe, opisoval obsah svojej knižnice v Yorku tak, že spomínal diela Aristotelove, Cicerove, Lucanove, Plíniove, Statiove, diela Troga Pompeia a Vergília. Vo svojej korešpondencii cituje ešte ďalších antických autorov ako Ovídia, Horácia a Terencia. Alkuin pritom nebol vo svojom poznaní antických autorov a v úcte k nim osamotený. Lupus (cca 805 – 862), opát z Ferrieres, citoval Cicera, Horácia, Marciala, Suetónia a Vergília. Opát z Fleury (cca 950 – 1004) preukazoval znalosť najmä Horácia, Sallustia, Terencia a Vergília. Desiderius, označovaný za najväčšieho z opátov Monte Cassina po samotnom Benediktovi, ten istý Desiderius, ktorý sa v roku 1086 stal pápežom Viktorom III. (Požehnaným), dozeral osobitne na prepis Horácia a Senecu, ale aj na prepis Cicerovho diela O podstate bohov a Ovídiovho Kalendára. Jeho priateľ arcibiskup Alfano, ktorý bol tiež pôvodne mníchom v Monte Cassine, bol podobne zbehlý v dielach antických autorov a často citoval Apuleia, Aristotela, Cicera, Platóna, Varra a Vergília a vo svojich veršoch napodobňoval Ovídia a Horácia. Svätý Anselm počas svojho pôsobenia vo funkcii opáta v Becu odporúčal svojim študentom Vergília a iných antických autorov, hoci zároveň hovoril, aby sa vyhli morálne závadným pasážam.

Veľký Gerbert z Aurillacu, ktorý sa neskôr stal pápežom Silvestrom II., sa neobmedzoval na vyučovanie logiky: viedol svojich študentov aj k oceňovaniu Horácia, Juvenalia, Lucana, Perzia, Terencia, Statia a Vergília. Dozvedáme sa, že o antických autoroch sa prednášalo na miestach, ako bol St. Alban a Paderborne. Zachovalo sa nám školské cvičenie, ktoré zostavil svätý Hildebert z výňatkov z Cicera, Horácia, Juvenalia, Perzia, Senecu, Terencia a iných. V 19. storočí Kardinál John Henry Newman, veľký konvertita z anglikanizmu a sám vynikajúci historik, spomínal, že svätý Hildebert ovládal Horácia prakticky naspamäť.

Práve kláštornej knižnici a skriptóriu, miestnosti vyhradenej na odpisovanie textov, vďačí veľká časť antickej latinskej literatúry za to, že sa dostala k nám. A z času na čas tieto knižnice a školy spolupracovali s významnými katedrálami, ktoré pri tomto prenose tiež zohrali dôležitú úlohu. V 11. storočí, keď sa rozličné nové spôsoby kláštorného života chystali pomaly zatieniť ten tradičný benediktínsky, zažil materský kláštor v Monte Cassine z ničoho nič oživenie, označované ako „najdramatickejšia udalosť v histórii latinskej učenosti v 11. storočí“. Okrem umeleckých a intelektuálnych snáh sa na Monte Cassine objavilo aj čosi ako návrat k antike, nový záujem o antické texty: „Naraz boli opätovne objavené texty, ktoré by sa inak možno boli naveky stratili. Tomuto kláštoru a tomuto jeho obdobiu vďačíme za zachovanie neskorších Tacitových Análov a Histórií, za Apuleiovho Zlatého somára, za Senecove Dialógy, za Varrovo dielo De lingua latina, za Frontinov De aquis a za zhruba tridsať riadkov Juvenaliovej šiestej satiry, ktoré sa nenachádzajú v nijakom inom rukopise.“

Vzdelanie

Hoci rozsah tejto činnosti sa v priebehu storočí menil, nedá sa pochybovať, že v kláštoroch sa poskytovalo vzdelanie a nie iba budúcim mníchom. Svätý Ján Chryzostom spomína, že už za jeho čias mali Antiochijčania vo zvyku posielať svojich synov do škôl k mníchom. Sám svätý Benedikt osobne učil synov rímskej šľachty. Svätý Bonifác vytvoril v každom kláštore, ktorý založil v Nemecku, aj školu a v Anglicku zase svätý Augustín (z Cantenbury, nie z Hippa) so svojimi mníchmi zakladali školy všade, kam prišli. Svätý Patrik tiež podporoval írsku učenosť a írske kláštory sa neskôr rozvinuli na významné centrá učenosti, ktoré poskytovali vzdelanie mníchom i laikom.

Vzdelávanie ľudí, ktorí sa nezaviazali kláštornými sľubmi, sa zvyčajne odohrávalo v inom prostredí, a tak za Karola Veľkého napokon vznikli katedrálne školy. Ale aj keby boli kláštory prispievali k vzdelanosti len tým, že by svojich mníchov učili čítať a písať, aj to by bol býval slušný výkon. Keď v 12. storočí pred Kristom utrpeli mykénski Gréci katastrofu (na jej presnej povahe sa vedci zatiaľ nezhodli), výsledkom boli tri storočia analfabetizmu, o ktorých sa hovorí ako o gréckej dobe temna. Písmo sa v chaose a rozvrate vytratilo. To, že sa mnísi venovali čítaniu, písaniu a vzdelávaniu, zabezpečilo, že počas európskej doby temna, keď barbarské nájazdy a kolaps civilizovaného usporiadania hrozili zavŕšiť kultúrny kolaps, nepostihol aj Európanov rovnaký strašný osud, ako kedysi mykénskych Grékov.

Ale mnísi dospeli omnoho ďalej ako len k uchovaniu gramotnosti. Aj vedec, ktorý im nebol naklonený, mohol o nich napísať: „Nielenže založili školy a spravovali ich, ale položili aj základy univerzít. To oni boli vo svojej dobe mysliteľmi a filozofmi a formovali politické a náboženské uvažovanie. Im, ako kolektívu i jednotlivcom, vďačíme za kontinuitu myslenia a civilizácie medzi svetom antiky, neskorším stredovekom a novovekom.“

Možno bol Benedikt predsa len Otcom Európy.

odkaz

👍: Astax1

"Hoci regula svätého Benedikta bola známa svojou miernosťou a averziou voči prehnanému pokániu"

Lea, to sú tí mnísi čo majú zakázané rozprávať, vstávajú niekedy o piatej ráno a každú chvíľu sa dlho modlia?

Pre Jehovových svedkov, tak ako aj pre iné manipulatívne spoločenstvá
je charakteristické, že niečo iné prezentujú navonok a niečo iné platí pre
vlastných členov. Môže sa zdať, že je to harmonické spoločenstvo šťastných
ľudí. Objektívne treba povedať, že niektorí ľudia vstupujúci medzi nich za -
žívajú skutočne spočiatku šťastie. Postupne ale spoznávajú „železnú ruku“
všemocnej organizácie v zamatovej rukavici, ktorej snahou je dosiahnuť
maximálnu kontrolu myslenia, cítenia a správania členov. Ak sa tak deje,
nie sú žiadne problémy. No ak prichádza nevhodná iniciatíva alebo kritika,
je to považované za vzburu a nasledujú „tresty“ smerujúce k náprave. Najvyššou
formou trestu je vylúčenie (exkomunikácia). Tým sú ostatní „verní
a spoľahliví“ dokonale ochránení. Vina je vždy na strane toho, kto sa pýta
alebo kritizuje. Tak zostávajú ostatní duchovne čistí... Vylúčený bývalý
člen však trpí, lebo má strach zo zatratenia a stratí zrazu všetkých svojich
blízkych ľudí, ktorí sa s ním nesmú ani pozdraviť.
Ak chcete vedieť viac, prečítajte si knihy, z ktorých sme aj my čerpali:
? Franz Raymond: Krize svědomí
? Zdeněk Vojtíšek: Encyklopedie náboženských směrů v České republice
? Koloman Kahan: Jehovovi Svedkovia
? ÚVŠC: Náboženská skupina ako potenciálny zdroj závislosti
? Internet: odkaz odkaz
? Časopisy: Rozmer, Dingir

Možno ich stretnúť stojacich vo dvojiciach v meste na ulici, pred obchodnými
domami, alebo zvonia pred dverami vášho bytu. Sú rôzneho veku,
skromne oblečení a ponúkajú zadarmo časopis Strážna veža, či Prebuďte sa!
Hovoria si Jehovovi svedkovia. Oficiálne sú u nás zaregistrovaní od roku
1993 ako legálna cirkev pod názvom Náboženská spoločnosť Jehovovi sved -
kovia (NSJS). Táto skutočnosť však nič nehovorí o ich pôsobení a vplyve
na svojich členov. Aj legálne uznané cirkvi môžu byť sporné a mať škodlivý
vplyv. Podobne ako legálne drogy - alkohol a cigarety sú tiež povolené
a všetci vieme, že môžu človeku škodiť. O náboženskej spoločnosti Jehovovi
svedkovia to však vie málokto.
História NSJS
V roku 1870 založil Američan Charles Taze Russell so skupinkou na -
sledovníkov krúžok Bádateľov Biblie. V roku 1874 vyhlásil, že od čias
apoštolov nikto správne nepochopil bibliu, ale jeho si boh vyvolil, aby
zhromažďoval pravých veriacich a doviedol ich do božieho kráľovstva. Spasení
budú iba tí, ktorí prijmú toto nové učenie. V roku 1879 začal vydávať
časopis Sionská Strážna veža. Po jeho smrti, v roku 1931 prevzal vedenie
sudca Joseph F. Rutheford a skupina sa pomenovala „Jehovovi svedkovia“.
V súčasnosti má NSJS po celom svete približne 7 miliónov aktívnych
členov. Na Slovensku pôsobí zhruba 11 tisíc členov.
Učenie NSJS
Jehovovi svedkovia sa vo svojom učení silne odvolávajú na bibliu a považujú
sa za kresťanov. Samotné učenie je postavené na viere, že biblická
pravda prichádza k ľuďom z ústredia, ktoré je v Brooklyne, v New Yorku.
Odtiaľ sú produkované aj ich dva hlavné časopisy - Strážna veža a Prebuď-
te sa!, ktoré sú prekladané do mnohých jaz ykov a distribuované po celom
svete. NSJS považuje kresťanské cirkvi za Satanov nástroj, a to kvôli ich
viere v Božiu trojicu, viere v dušu, kvôli tomu, že odmietajú Božie meno v
podobe Jehova, slávia Vianoce a ďalšie sviatky, či kvôli iným zvyklostiam.
Na čele duchovnej správy celosvetovej organizácie NSJS
stojí vedúci zbor. Finančné a organizačné záležitosti má na
starosti Biblická traktátna spoločnosť Strážna veža v Pennsylvánii.
Z centra je organizácia spravovaná prostredníctvom odbočiek
(pobočiek), ktoré sa starajú o jednotlivé zbory. Zbory
riadia tzv. dozorcovia alebo starší, menovaní z miestnych
mužských členov. Odbočky sú koordinované vedúcim zborom
z New Yorku.
A u t o r i : T í m š t u d e n t o v – d o b r o v o ľ n í k o v o . z . I N T E G R A – C e n t r u m
p r e v e n c i e v o b l a s t i s i e k t p o d v e d e n í m p r e d s e d k yn e M g r. I v a n y Š k o d o -
v e j
Vyd á v a : o . z . I N T E G R A – C e n t r u m p r e v e n c i e v o b l a s t i s i e k t , a u g u s t
2 0 0 6
S y m b o l N S J S
Ich symbolom je hradná strážna veža.
Čím sa vyznačujú Jehovovi svedkovia?
Pre NSJS je typická viera v dvojité „stádo“ spasených – 144 tisíc svedkov
vládnucich z neba a „veľký zástup“ svedkov žijúcich pod touto vládou
na obnovenej zemi v mieri, všeobecnej láske a harmónii. Tento stav má na -
stať po katastrofických udalostiach, ktoré v minulosti intenzívne očakávali
a hlásali. Katastrofa (armagedon, apokalypsa) mala nastať už v rokoch
1914, 1918, 1925 a 1975. Po r. 1975, kedy sa ich proroctvo opäť nenaplnilo,
prestali stanovovať presný dátum. Dnes hovoria skôr o určitom časovom období,
kedy má nastať koniec sveta. Dôsledkom takýchto proroctiev bol
predaj majetkov členov NSJS a príprava na spasenie.
Vedenie organizácie ovládalo rozhodovanie svojich členov v mnohých
smeroch, napr.: zákaz transfúzie krvi (v súčasnosti pretrváva), zákaz oč-
kovania, zákaz transplantácie, či zákaz výkonu vojenskej aj civilnej služby.
Ďalšími znakmi NSJS sú:
? Vedenie organizácie reprezentuje hlas Boha (Jehovu) a inštrukcie vedenia
vylučujú samostatné duchovné štúdium či nezávislé myslenie.
? Typický pre nich je silný dogmatizmus (dogma je pravda, o ktorej sa nepochybuje).
Svoje dogmy však sami často menia, čo odôvodňujú „novým
svetlom“ prichádzajúcim z ústredia z Brooklynu (New York).
? Členstvo v NSJS vedie k izolácii - prerušenie kontaktov s nečlenmi
NSJS aj najbližším okolím, nezhody v spolužití, ak je len jeden partner
členom.
? Navonok sa snažia prezentovať čo najlepšie. Ak sa však člen previní
(napr. kritickými názormi, priateľstvom s nečlenom) je postavený pred
tzv. súdny tribunál v zložení troch starších zo zboru, ktorí skúmajú
„previnenie“. Následne je zvyčajne vylúčený a sú s nim prerušené aké-
koľvek kontakty.
? Misijná činnosť člena, či už v podobe pomocnej, pravidelnej alebo osobitnej
služby je povinná, ak sa chce dostať do božieho kráľovstva.
? NSJS zakazuje svojim členom účasť na náboženských slávnostiach a obradoch
iných vyznaní (aj na pohreboch).
? Zakazuje nosenie smútočného oblečenia, čo označujú za pohanský zvyk
? Slávenie narodenín a sviatkov považujú za modloslužbu.
? Účasť vo voľbách znamená pre nich miešanie sa do „svetských“ záležitostí.
? Zakazuje sa i prednesenie prípitku na svadbe či inej slávnosti.
? Čítanie kníh a publikácií iných vyznaní sa neodporúča.
? Neodporúčajú sa ani tzv. „svetské priateľstvá“ s osobami mimo organizácie.
? Nepripúšťajú žiadnu kritiku svojej viery a svojho učenia, ani pochybnosti
či zvedavé otázky.


Kontakt :
O b č i a n s k e z d r u ž e n i e I N T E G R A – C e n t r u m p r e v e n c i e v o b l a s t i s i e k t
D o l n á 9 v o d v o r e , 9 7 4 0 1 B a n s k á B ys t r i c a
h t t p : / / w w w. i n t e g r a . f o s t . s k
e - m a i l : i n t e g r a @ p o b o x . s k 0 9 0 7 4 0 9 2 9 4
Tento leták bol vydaný vďaka
podpore z Grantového programu 10
rokov spolu
Vydanie letáka ďalej podporili:
A k á je s k u t o č n á p ra v d a
o N á b o ž e n s k ej s p o l o č n o s ti J e h o vo v i
s v e d k o v i a ?

Ďakujem za dlhú a vyčerpávajúcu odpoveď. Rozhodne som sa z nej niečo dozvedel o benediktínoch...

Svedkovia Jehovovi nie sú náboženstvom, ale sektou. Predsa však sú na Slovensku dosť rozšírení a mnoho kňazov často krát dostane otázku od svojich veriacich: „Čomu vlastne veria Svedkovia Jehovovi?“
Mnohým “nedeľným“ kresťanom sa už stalo, že počuli Svedkov rozprávať a zdalo sa im to celkom v poriadku a mnohí sa pýtajú v čom je vlastne problém? V tejto práci by som chcel opísať aspoň základné rozdiely vo vierouke a rozpory s učením Cirkvi. Čo sa týka učenia Svedkov Jehovových, tak som vychádzal z knihy “Poznanie, ktoré vedie k večnému životu“, ktorá je po Biblii jehovistov druhou najvydávanejšou a najdôležitejšou knihou pre Svedkov Jehovových. Pri hľadaní literatúry, som okrem kníh, ktoré vydali Svedkovia Jehovovi našiel aj knihy, ktoré chceli šíriť osvetu a informovať. Boli to skôr knihy pre jednoduchých ľudí, keďže Svedkovia Jehovovi najviac členov získavajú medzi jednoduchými ľuďmi na dedinách. Avšak musím povedať, že tá najčerstvejšia z nich je z roku 1992, čo znamená, že sa tejto téme už dlhšie nikto nevenoval. K tomuto sa ešte vrátim v závere k práci. Ak by niektoré vieroučné tvrdenia o ktorých som sa dočítal náhodou neplatili, tak to nie je nič výnimočné, pretože ako ukáže pohľad na dejiny tejto sekty, má za sebou bohatú históriu popierania tvrdení, ktoré sa ukázali ako chybné a úplné zapieranie toho, žeby oni niekedy niečo také učili.

2.1 História Svedkov Jehovových

Názov Svedkovia Jehovovi používajú od roku 1931. Ich zakladateľom je Charles Taze Russell (1852 – 1916), ktorý bol vychovávaný v presbyteriánskej viere. V 22 rokoch uveril, že našiel v Biblii pravý Boží plán s ľudstvo. V roku 1881 zakladá Zion’s Watch Tower society (oficiálny začiatok jestvovania sekty). Božie tajomstva, ktoré možno vidieť v písme sa Russell pokúsil členom hnutia sprostredkovať sedemzväzkovým dielom Štúdia písma (Siedmy diel vyšiel po Russellovej smrti a vyvolal veľké rozpory). Určil koniec sveta na rok 1914. Koniec sveta neprišiel a po jeho smrti na jeho miesto nastúpil Joseph Franklin Rutherford (1869 – 1942). Zaviedol prísnu organizáciu a určil koniec sveta na rok 1925. Jeho nástupcom bol Náthan Homér Knorr (1905 – 1977). Za jeho vedenia v roku 1950 vychádza preklad Jehovistickej biblie, ktorý sa volá “Preklad nového sveta Svätých písiem“. Pred jeho smrťou urobil organizačné zmeny, ktoré dali moc do rúk riadiacemu orgánu, ktorý pozostáva z niekoľkých starších členov (ich počet sa mení). Podľa údajov z augusta 2006 ich je na svete 6,7 milióna a ako tvrdia na svojej stránke, každý rok je pokrstených 300 000 nových členov (neuvádzajú údaje o tom, koľko odíde a koľko zomrie).

Tebe sa to chce aj čítať? Keby som chcel niečo vedieť o benediktínoch, tak hľadám iné zdroje a nie to, čo sem od nevädno odkiaľ skopírovala nejaká frustrovaná žena. 🙂 🙂

To bolo myslené ironicky, samozrejme...

"Najvyššou formou trestu je vylúčenie (exkomunikácia). Tým sú ostatní „verní
a spoľahliví“ dokonale ochránení."

Leuška, prečítaj si najprv kanonické právo svojej cirkvi. Vy máte povinnosť exkomunikovať každého kto neverí čo len jednej cirkevnej dogme. Napríklad tej o "nepoškvrnenom počatí" Márie, hoci v biblii nie je o ničom takom ani zmienka.

Kedy bude koniec sveta - vaš armagedon? Čo hovorili starší alebo Strážna veža?

Neviem, nie som Svedok Jehovov. Ten deň a hodinu nepozná ani sám Kristus, len Boh, tak sa ten deň nedá vyrátať a určiť.

Ale téma bola o reholníkoch a mníchoch.Ja som sa len pýtal na benediktínov, či sú to tí čo vstávajú skoro ráno a málo rozprávajú.

Ludwig
"Vy máte povinnosť exkomunikovať každého kto neverí čo len jednej cirkevnej dogme." Človek, ktorý neverí učeniu Katolíckej Cirkvi sa sám exkomunikuje t.j. že sám svojou vierou a svojím postojom sa odčleňuje od spoločenstva. Netreba na to nejaký Cirkevný príkaz alebo dektrét aj keď sa tak dialo v minulosti, aby sa vedelo kto je exkomunikovaný. Ex-communicare, doslova: postaviť mimo spoločenstva.

A ak sa pýtaš na rád, ktorý ráno skoro stáva, dlho sa modlí a málo rozpráva, tak to sú Kartuziáni.

Viem, to je tzv. samočinná exkomunikácia, ak som si to správne zapamätal. To nič nemení na tom, že sú z vašej cirkvi exkomunikovaný ľudia len preto, že neveria tvrdeniam ktoré nemožno dokázať bibliou.

"že neveria tvrdeniam ktoré nemožno dokázať bibliou."
Cirkev nevie dokázať pravdy, ktoré učí? A to podľa koho, podľa teba? Ty ani nepríjmaš základnú pravdu, ktorá si myslím, že bola dostatočne dokázaná.
Každá Katolícka dogma je Bohom zjavená a Cirkvou vyhlásená pravdy viery a musí byť v súlade so sv.písmom, tradíciou a magistériom.

"Cirkev nevie dokázať pravdy, ktoré učí?"

Z Písma určite nie. Jej "pravdy" sa neopierajú o celú Bibliu, nanajvýš vytrhávajú z kontextu nejaký verš. U mnohých "právd" sa ani len nenamáhate s vytŕhaním z kontextu a Písmom ich vôbec nezdôvodňujete, napríklad dogma o nepoškrvnenom počatí, dogma o nanebovstúpení Márie či dogma o pápežskej neomylnosti...

Každá jedna vyhlásená pravda viery má svoj základ vo sv.písme. A áno, nájdeš ich tam. Ale ak sa znova dostávame k bodu samovykladania sv.písma naša diskusia je bezpredmetná. Ak čítaš sv.písmo bez asistencie Ducha Svätého, presne tak ako to robíš ty, tak potom iba ostávaš pri holej litere. Tajomstvá, ktoré sú vo sv.písme obsiahnuté ti ostávajú zahalené, lebo v pýche si namýšľal, že máš pravdu.

Nebudem diskutovať ohľadom právd viery nepoškvrneného počatia Panny Márie, či nanebovzatí (nie nanebovstúpení) Panny Márie z dvoch dôvod.
Prvý je ten, že tieto témy sú tu dosť často rozoberané a ja nemám chuť sa k nim neustále vracať.
Druhý je ten, že ty neakceptuješ a popieraš prvú pravdu. A z prvotnej - prvej pravdy vychádzajú ostatné pravdy. Ako chceš teda porozumieť pravdám, ktoré učí Cirkev, keď celé tvoje chápanie v účinkoch je chybné? To sa nedá. Taktiež nemôžeš pochopiť to, čo ti nie je dané, aby si chápal.

Z týchto dôvodov by bolo pre mňa len stratou času pokračovať v takejto diskusii.

Ja som ti uviedol veľmi závažné veci ktoré svedčia o odpadnutí RKC od Kristového učenia. Brat v Kristovi, katolík, môže vo vojne zavraždiť brata v Kristovi. Na to nemám slov. To je veľké svedectvo o tom ako tvoja cirkev následuje Krista a odovzdáva ľuďom Jeho učenie. Zase odbáčaš na nejakú hlavnú "pravdu", t.j. že veverím v trojicu. Čo to má s tým spoločné? Tak som inoverec, ber ma tak, ale to s témou účasti vo vojne nemá nič spoločného.

Evidentne máš chuť pokračovať v takejto diskusii, aj keď neviem čo tým chceš dosiahnuť.

"Ja som ti uviedol veľmi závažné veci ktoré svedčia o odpadnutí RKC od Kristového učenia." Uviedol si svoje subjektívne postoje a pocity, ktoré nemajú s dokazovaním nič spoločného. Aby si nadobudol dojem pravdovravnosti snažil si sa odvolávať na to čo povedali, alebo nepovedali pápeži v čase vojen. Ale sám nemáš preštudovanú históriu Cirkvi z toho obdobia. Napísal som ti, aký mal postoj k vojne Pius XII a jeho ďalší nástupcovia medzi nimi aj súčasný pápež František, ktorý ostro odsudzuje akýkoľvek násilný skutok.
Ale zároveň s tým som ti napísal, že obrana je dovolená. Ty si moje slová účelovo prekrútil.
Aby som to uviedol na správnu mieru. "Brat v Kristovi, katolík, môže vo vojne zavraždiť brata v Kristovi." Ak sa katolík vo vojne bráni je mu dovolené zabiť. Ten čo útočí musí rátať s tým, že ho môže obranca pripraviť o život. Či je katolík alebo nie. Ak ale katolík vedie útočnú vojnu a táto vojna by nebola nevyhnutná je to na jeho svedomí a takýto skutok odsudzuje nie len Cirkev ale aj samotné sv.písmo!
Vojna môže byť aj spravodlivá, ako sme mali možnosť vidieť z histórie, kde sa viedli krížové výpravy napr. do moslimami obsadeného Španielska alebo do Svätej Zeme. Vojna je krajné riešenie ale ak zlyhá dialóg a diplomacia a vojenský zásah je nevyhnutný, vtedy je povolené aj katolíkom zúčastniť sa vojny. Zoberme si príklad súčasnej Sýrie, kde sú masovo zabíjaní kresťania. Mali by sme ich nechať v danej situácii bez pomoci, pretože podľa teba žiadny kresťan nemá vstupovať do vojny?

" Zase odbáčaš na nejakú hlavnú "pravdu", t.j. že veverím v trojicu." Nikde neodbáčam. Hovorím ti to z teologického hľadiska. Boha a teda zároveň pravdy, ktoré sú v ňom nespoznávame priamo ale skrze jeho zjavenie. Do prvej pravdy, teda do základného zjavenia patrí pravda o Ježišovi Kristovi ako o Božom Synovu - Bohu. Ak ty neprijímaš prvú pravdu, z ktorej vychádzajú ostatné pravdy celé tvoje ďalšie chápanie v účinkoch je chybné. Ak nemáš dosť Ducha, aby si toto základné zjavenie chápal a následne ho prijal máš sa v pokore pridržiavať tých, ktorým táto služba - vyučovania bola zverená. Ale ak ty sa naopak vo svojej pýche a nadradenosti svojho rozumu vzoprieš, akú milosť môžeš obsiahnuť? Pokora je matkou všetkých čností a ona je najväčšou čnosťou. A čnosť plodí milosť.
Preto, ak neprijímaš prvú pravdu, ako sa ja s tebou môžem baviť o ďalších pravdách, ktoré na seba nadväzujú?

Už nemám chuť pokračovať v takejto diskusii, tak ju môžeme k obojstrannej spokojnosti ukončiť. Rozhodne však nie preto, žeby som cúval pred tvojimi argumentmi. Len vidím že to nikam nevedie, tak načo plýtvať slovami...

Pouzijem tvoje vlastne slova: Hovor k teme!

Prečo je nerozumné byť nábožensky veriacim človekom.

Každý zdravý človek je sugestibilný, to znamená, že je schopný nekriticky prijímať informácie ako pravdivé, ak ich dostáva od osoby, ktorú považuje za autoritu a podľa nich sa správať, či konať. Tou autoritou môže byť aj kniha či náboženské učenie..
Je teda prirodzené, že sme ochotní prijať ako pravdivú informáciu o kauzalite – príčinnosti vecí a z nej vydedukovať, že vesmír a všetko v ňom má nejakú počiatočnú príčinu. Tak vznikla hypotéza, domnienka, že tou príčinou by mohol byť akýsi boh. Takéto myslenie a konanie nepredstavuje nič nové. V podstate je podobné mysleniu našich predkov ktorí si nevedeli vysvetliť pôvod vetra, dažďa, východu a západu slnka a iných, dnes už známych príčin ich vzniku a tak prisúdili ich príčinu bohom slnka, vetra, lásky atď..
Ak by tento názor ostal len v polohe názoru, nič by sa nedialo, ale určití jedinci, v našom prostredí: Abrahám, Mojžiš, Kristus, Mohamed, atď., sa chopili príležitosti a začali vymýšľať: kto je boh, aké má vlastnosti, čo si želá, čo treba konať, ako nás bude trestať, ako odmeňovať? A súčasne sa títo chytráci, účelovo, pasovali za vodcov, prorokov, synov božích, mesiášov a pod.. V súčasnosti túto funkciu prevzali na seba jednotlivé cirkvi a ich predstavitelia, cirkevná hierarchia a rôzne náboženské sekty. Vypracovali náboženské učenia, dogmy, rôzne magické obrady, pričom nik na svete nemôže mať relevantný kontakt s akousi hypotetickou postavou – bohom, bohmi a teda všetky náboženstvá predstavujú nehorázny podvod a klamstvo a so súhlasom a za výdatnej podpory štátnej moci je im umožnené pôsobiť v spoločnosti.

Aj napriek týmto skutočnostiam získavajú jednotlivé náboženstvá svojich stúpencov, cirkvi dostatok veriacich, značný vplyv na spoločnosť, získavajú majetky a moc prostredníctvom psychických manipulácií cez vyvolávanie strachu z posmrtnej neistoty, iluzórnych odmien a trestov, zasahovaniu nadprirodzených síl do života veriacich a tak vytvárajú v ich vedomí neracionálne postoje k životu a svetu. A to je pre mňa hrozná a nepochopiteľná skutočnosť v 21. stor., keď ľudstvo má k dispozícii kvantum informácií o sebe a okolitej prírode, ktoré nepotvrdzujú náboženské predstavy a dogmy.
Ak si toto všetko rozumný človek uvedomí, nemôže byť nábožensky veriacim človekom.

2-
díky za návštevu prednášky dogiem marx-leninizmu a vedeckého ateizmu z pred cca 50 rokmi.

Možno by pre začiatok stačilo porozmýšlať nad tým, čo ťa vedie k návšteve náboženského fóra a tuná prednášať kydy z pred 50 - rokmi.
Len prosím netvrď, že to kvôli veriacim v Boha, aby si ich poučil o vedeckom ateizme.

Nebodaj chceš počuť názor veriacich duší???

Ak áno, tak pokračuj, poradím ako z toho materialistického marazmu a z nicoty von....

16. Skôr rozmýšľaj ako sa môžeš zbaviť náboženských ilúzií a racionálne sa pozerať na život a svet. Ty si vôbec neuvedomuješ, že to náboženské konanie smeruje do prázdna, je nezmyselné? Nemáš žiadne racionálne a reálne záruky, že tvoje náboženstvo by mohlo mať nejaký efekt a zbytočne si tým zaťažuješ svoj mozog.

17-
ak si myslíš, že nepotrebuješ radu od veriaceho v Boha, tak nechápem koho tuná - na téme náboženstvo - chceš prekričať.
Pochop, že veriaci v Boha majú pred tebou fóra a to dokonca aj babky so základnou školou.
To máš ako tú hádanku:
Vieš aký je rozdiel medzi sliepkou a orlom?
Sliepka nevzlietne, ale orol zosadne.

Ja nemám problém s tebou komunikovať aj napr. o teórii relativity.
Ty však o viere v Boha a s tým spojeným duchovnom (okrem urážania veriacich) nemáš ani páru aj ak by si chcel, lebo máš mozog zaťažený redukovanými a tým neúplnými a nedostatočnými informáciami.
No a ak má niekto bordel v "špajzi", tak sa mu tam už nič viacej nevojde.

"A to je pre mňa hrozná a nepochopiteľná skutočnosť v 21. stor., keď ľudstvo má k dispozícii kvantum informácií o sebe a okolitej prírode, ktoré nepotvrdzujú náboženské predstavy a dogmy."

Práve naopak, potvrdzujú. Ale kto to nechce vidieť, tak si vyberie tie "správne" informácie, nezmysli o evolúcii a podobne. Potom vykrikuje, ako nám veda dokazuje že veriaci sa mýlia.

3. Tu nejde o žiadnu vedu, ale o zdravý sedliacky rozum, verzus, náboženské fantazírovanie a hierarchické chytračenie.

Mohli by sme sa zamýšľať nad tým, prečo kapitalistické štáty podporujú náboženstvá. Tolerovať áno, no nie podporovať.

Tak pokiaľ sú cirkvi ochotné podporovať kapitalistické štáty, prečo by štáty nepodporovali cirkvi?

Kapitalizmus je nemorálny spoločensko-ekonomický systém založený na vykorisťovaní, okrádaní, jeden druhého. Aké sú potom náboženstvá?

to su oni aha, pozri sa im do laveho oka a normlane pocitis taku vlnu euforie, ci co to je
to je ten bozsky pocit, ze az
a nikto iny to neviem co to je v tom lavom oku nema, iba oni
odkaz

vlastne nie je to normalne