Ahoj, včil som si všimol, že si ma oslovil 🙂
Takže k čomu chceš, aby som sa vyjadril? Že prečo existujú ľudia, ktorí berú (všetky) veci osobne? Alebo, že či sa to dá zmeniť?
To sú konkrétne otázky, kde mi je priam nemožné reagovať obyčajnou rečou, bežnými slovami. To je totiž hlboko siahajúca záhada ľudského bytia vôbec, siahajúca až do princípu pôvodu a vývoja človeka ako duševnej bytosti.
Súvisí to so vzrastom ega, egoizmu, a to zas súvisí s tým, že človek je predurčený stať sa slobodnou bytosťou.
Aby sa človek v budúcnosti mohol stať slobodnou bytosťou, ktorá koná dobro proste z lásky, musela byť zabezpečená istá podmienka.
Tá podmienka je: Oddelenie sa od bohov, ktorí stáli pri pôvode človeka, strata vnímania bohov, osamenie človeka v boha-prázdnej prírode.
Tak sme sa my ľudia dostali postupne k tomu, že sme si - oddelení - uvedomili svoje ego, základ nášho "Ja som".
Ale to uvedomenie je sprvoti slabé, je to také "nemluvniatko", "batoľa" v našich životoch.
Ale aj keď je slabé, vnímame, že je nesmierne cenné. Nechceme oň prísť.
A to je základ všetkého egoizmu. Bojíme sa o svoje JA. Bojíme sa, že oň prídeme. Keď nás niekto posudzuje, keď posudzuje naše zvyky, naše lásky, úchylky, nešváry, .... máme podvedomý pocit, že nám chce ukradnúť toto slabé batoľa v nás, to, že sme ľudskou osobnosťou, že máme hodnotu človeka.
A tento strach o náš vnútorný poklad nás nabáda, aby sme brali všetko osobne, aby sme boli v strehu, aby sme bránili náš osobný poklad.
To je celý princíp. Je to úzkostlivá sebaobrana.
A či sa dá z toho pohnúť? Určite áno. Tá cesta sa volá "sebapoznanie". Keď sa po nej dáme, zistíme, že mnohé z toho, čo nazývame "ja", vôbec nie je naše, ale je to cudzie. Môžu nám to vziať a nič zásadného sa nestane. Iba trochu utrpí naša sebeláska, náš sebaobdiv.
Ale koniec tejto cesty sebapoznania leží veľmi, veľmi vysoko a bude trvať ešte veľmi veľmi dlho, kým sa k nemu doberieme...
