Láska k samote a pravá láska

Najprv som bol nadšený. Už sa ráno nemusím tlačiť v autobuse, nelepia sa na mňa cudzí ľudia a nešliapu mi po nohách. V práci mi nikto nerozkazuje, nemá na mňa stále nejaké požiadavky, z ktorých mám pocit vlastnej neschopnosti, lebo dozajtra nedokážem urobiť to, čo malo byť už včera. Nemám už ani priateľov, s ktorými mi síce bolo dobre, ale predsa len som sa cítil skľúčený, lebo nevedeli pochopiť moju vlastnú individualitu, jedinečnosť, úprimnosť môjho vnútra. Keďže ju odmietali a nedali jej priestor na prejavenie, trpela skľúčená, utlačená a neprejavená v mojom vnútri.

Teraz však jej nič nebráni, aby sa naplno prejavila. Preto si dám sebalásku, uteším svoju jedinečnú individualitu a poviem jej: Nebuď už skľúčená a smutná, zobuď sa, vstaň a prejav sa. Buď sama sebou, už Ťa nikto neutláča. Teším sa z toho, ako jej líca znovu naberajú farbu a ona dostáva silu a ožíva. Prevediem ju cez lúky, ukážem jej doliny, skaliská a horské bystriny. Večer sa kocháme krásou hviezd a zaspávame šťastní, ruka v ruke, ďakujúc Bohu za krásny deň.

Ráno sa však zobudím a jej nikde. Spytujem sa Boha: Kde sa mi podela? Kam sa stratila? Ty si mi ju vzal? Ale Boh odpovie: Nevzal som Ti ju, veď je to Tvoja vlastná individualita, si to Ty sám. Teraz si už ňou a ona v Tebe žije. Už nie je utlačená ani mŕtva, ale žije. Tak som teda našiel seba samého, pochopil som svoju jedinečnosť a dal jej priestor. Šťastný a slobodný teraz rozprávam sa s vetrom, konverzujem so stromami, s lúkou, aj zvieratá mi robia zdiaľky spoločníkov. Teším sa z toho, že ich všetkých poznám a so všetkými som priateľom.

Ale keď všetko už spoznám, zisťujem, že nemám nikoho, kto by mi bol roveň, kto by bol mne podobný. Nemám nikoho, s kým by som sa podelil o radosť z tej krásy navôkol, nikoho, komu by som mohol natrhať kyticu kvetov alebo vystrúhať niečo z dreva, nemám pre koho zaspievať pieseň. Lebo ani vietor, ani stromy, ani hviezdy nemôžu ma úplne pochopiť, veď sú inej podstaty, nie sú mi roveň. Ani láska k Bohu ma nemôže uspokojiť, lebo to nie je rovnocenný vzťah. A tak mi je zase smutno. Nie preto, že by moja prirodzenosť bola utlačená, tá je už slobodná, prejavená, ale preto, že nemá pre koho žiť. Zisťujem, že žiť sám pre seba nedáva životu zmysel. Zisťujem, že láska k sebe samému nie je to, čo život napĺňa. A tak sa vyberiem hľadať skutočnú a pravú lásku. Lásku, ktorá prúdi a koluje od jedného k druhému, tak ako krv života v mojich žilách. Preto sa vraciam.
V autobuse mi niekto stupí na nohu, ale ja sa usmejem, lebo viem, aký dôležitý pre život je úsmev. V práci ma naháňajú, ale ja robím všetko v kľude a s jasnou mysľou, lebo viem, že všetko je dobré a krásne také, aké to je. Voči svojim priateľom nemám žiadne požiadavky ani nároky, lebo viem, aké dôležité je byť sám sebou a slobodný, neutláčaný. Chránim si svoju slobodu a jedinečnosť tým, že ju doprajem každému. A neprestanem vo všetkom, za všetkým a všade hľadať kruh lásky, ktorá je základom života...

To je najfantastickejsi pribeh, aky som za posledne obdobie citala...len byt, stat sa takym clovekom chce co..? 🙂

nie je problém takým byť,
nesmiem dovoliť prijať cestu , ktorá je pre mňa nevyhovujúca,
nesmiem dopustiť, aby ma niekto riadil z vnútra tak,
ako nechcem a sama necítim.

Vies Aninka, myslela som si, ze to dokazem neprijat nevyhovujucu cestu..ale ked ja tak rada robim radost druhym, ze niekedy to risknem.

nič to,
ja tiež
niekedy vybočím,
striktné pravidlá, zabili by ma.

Nie si potom sklamana sama so seba?

záleží od pocitu.
napriek chybám ktoré robím, sa nepoučím.

zo seba