Kto sú ozajstní teroristi a kto zradcovia Európy?

Jozef Banáš pre PL.sk o Paríži: "Kto sú ozajstní teroristi a kto zradcovia Európy?"

To, čo sa stalo v Paríži, je nesporne strašné a odsúdeniahodné. Kladiem si otázku,

akú majú motiváciu ľudia, ktorí sú natoľko oddaní svojej veci, že zabijú desiatky

nevinných a napokon aj sami seba? Musí v nich byť neuveriteľná nenávisť a túžba po

pomste zmiešaná s bezmocnosťou a zúfalstvom. Tvrdiť, že na bezhlavé vraždenie

nevinných ľudí postačuje, aby bol niekto fanatický islamista, je, nazdávam sa, príliš

málo. Tak sa zamýšľam, prečo nás – kresťanov, fanatickí moslimovia natoľko

nenávidia? Aby som bol presný, prečo fanatickí moslimovia nenávidia fanatických

kresťanov? Normálni moslimovia a je ich asi osemdesiat percent, ako mi to povedali

moji moslimskí priatelia, sú rovnako benevolentní v chodení do mešít ako my

v chodení do kostolov, v dodržiavaní dogiem či rituálov. Nebezpečných je tých

zvyšných dvadsať percent. Rovnako ako medzi kresťanmi.

Navštívil som viacero islamských krajín a zamýšľam sa, prečo nás moslimovia, ale

nielen oni, vidia ako novodobých križiakov. Možno si neuvedomujeme, ako pôsobí

kresťanský symbol – kríž, na nekresťanov. Môj priateľ v Indii sa ma spýtal: „Ako má

nekresťanský svet vnímať kresťanov, keď je vašim symbolom popravný nástroj?“ Aký

by sme my mali názor na ľudí, ktorí by nosili na krku symbol šibenice alebo

samopalu? A pritom Kristus nikdy symbol rímskeho kríža nepoužíval, symbolom

raných kresťanov bola ryba alebo kríž rovnoramenný ako symbol rovnováhy. Možno

tí, ktorí zvolili popravný nástroj za symbol kresťanstva, presne vedeli, čo robia.

Nahnali nám strach. Ich nasledovníci v naháňaní strachu pokračujú. Pretože strach je

najlepším a najistejším nástrojom na ovládanie ľudí. O úlohe strachu pri ovládaní

más vedeli a vedia všetci mocní. Orwell to vo svojich románoch výstižne popisuje.

A o naháňanie strachu ide aj v prípade brutálneho útoku v Paríži. Zavedenie totálnej

kontroly občanov Európy v záujme ich bezpečnosti, jednoducho podobné opatrenia,

aké zaviedli v USA po útoku na dvojičky. Po páde železnej opony a skončení

komunizmu si svet vydýchol, začal sa menej báť. Ale keď sa nebojíte, keď nemáte

nepriateľa, žiadny parlament, senát či kongres vám neschváli vysoké výdavky na

zbrojenie. Tak dostali mocní strach, že by sa bezmocní prestali báť. Do našich

životov bolo potrebné vrátiť strach.

Na to, aby ste sa báli, potrebujete nepriateľa. Komunizmus padol, USA potrebovali

po skončení studenej vojny nového nepriateľa. Ak človeka ovláda strach, je ochotný

vložiť sa do rúk mocných a nechať sa nimi chrániť. Kto má strach, ten sa

nepýta. Jedenásty september 2001 bol kýženým objavením sa nového nepriateľa –

terorizmu. To, že útoku akýchsi teroristov na obchodné centrum v New Yorku dnes

už verí len menšina Američanov, to že dodnes nikto nevysvetlil, ako je možné, že sa

zrútili nielen budovy "dvojičiek", ale aj ďalšie, do ktorých žiadne lietadlo

nevrazilo, mocných manipulátorov a ich mainstreamových mediálnych prisluhovačov

nezaujíma. Predovšetkým pád 47-poschodového mrakodrapu WTC 7, ktorý bol

takmer ideálnou demonštráciou kontrolovanej demolácie. V USA po "dvojičkách"

operatívne schválili 360-stranový Patriot act, ktorý si poslanci ani nestihli prečítať,

nieto ešte o ňom diskutovať, umožňuje americkým vládnym a bezpečnostným

orgánom bezprecedentne kontrolovať, odpočúvať, sledovať, vyšetrovať každého,

o kom si zmyslia, že je protiamerický. Strach ovládol USA a svet. Zdá sa však, že

málo. Európa zažila útoky v Madride i v Londýne, ale akoby sa dostatočne nezľakla.

Prišiel január 2015 v Paríži a útok na redakciu Charlie hebdo. Opäť však s niekoľkými

chybami krásy. Dodnes nikto nevysvetlil, ako je možné, že policajtovi ležiacemu na

chodníku vpálil terorista do hlavy zo vzdialenosti asi pol metra dávku zo samopalu

a namiesto toho, aby mu z hlavy ostal len mastný fľak (bol som na vojne a zo

samopalu som strieľal), policajt si pokojne ľahol na chodník. Dodnes nikto nevysvetlil

neuveriteľný diletantizmus jedného z útočníkov, ktorý si na zadnom sedadle zabudol

občiansky preukaz. Dodnes nikto nevysvetlil záhadnú samovraždu vyšetrovateľa.

Vraj bol prepracovaný... Podobne strelca, ktorý strieľal na tuniskej pláži v lete 2015,

zastrelili, takže opäť nevieme, kto za ním bol.

Maslo na hlave USA

Pokiaľ Usáma bin Ládin bojoval proti Sovietom, bol pre Američanov bojovník za

národné oslobodenie. Keď Sovietov v Afganistane Američania (aj my) vystriedali, stal

sa teroristom. Senát USA vyhlásil už v roku 2007 odmenu 25 miliónov dolárov za

jeho chytenie, prípadne za informácie vedúce k jeho odhaleniu. Taká veľká bola

túžba USA dolapiť najväčšieho teroristu všetkých čias. Napokon ho aj dolapili. V máji

2011 ho špeciálne americké sily Navy Seals obkľúčili a zranili v jeho dome neďaleko

pakistanského Islamabádu. Na prekvapenie však Američania namiesto toho, aby

zraneného teroristu číslo 1 postavili pred súd, aby odhalili, kto za svetovým

terorizmom stojí, vyviezli Bina Ládina na more a jeho telo vhodili do vôd. Dodnes

nepredložili žiadny dôkaz ani fotografiu jeho mŕtveho tela...

 Iba ten, kto vedieť nechce, nevie, že Islamský štát je dôsledkom zničenia štátnych

štruktúr Iraku nezmyselnou americkou vojnou v roku 2003 pod lživou zámienkou

zbraní hromadného ničenia, ktoré mal vlastniť Saddám Husajn. ISIS vznikol na

území Iraku doslova pod nosom USA, ktorí Irak kontrolovali. Čudné, ale

zrozumiteľné. Vtedajší guvernér Iraku Paul Bremer zničil velenie armády,

bezpečnostných zložiek, odstránil sunitov a dosadil do kľúčových pozícií šiítov.

Vytvoril mocenské vákuum, chaos. Ponížení a diskriminovaní suniti sa spojili

s islamistami a začali v krajine zachvátenej chaosom budovať svoje silové zložky.

Podľa americkej DIA (Defence Intelligence Agency) si Obamova vláda vznik

Islamského štátu doslova želala. V roku 2014 sa spojili všetky protiasadovské

organizácie v Sýrii a v Iraku. Podľa nemeckého Focusu sa USA snažili rozdrobiť moc

v regióne a tak lepšie ovládnuť zdroje ropy a zemného plynu. Podpora Islamského

štátu Spojenými štátmi fungovala aj preto, lebo stále bol pre USA prijateľnejší ako

ruský kôň Asad. Republikánsky senátor Rand Paul otvorene zaútočil na jastrabov vo

vlastnej strane, keď povedal: „Oni stvorili týchto ľudí.“ Fotografie Johna McCaina

s predstaviteľmi ISIS sú notoricky známe. Rovnako je všeobecne známe, že

v tureckej pohraničnej provincii Hatay sú nielen utečenecké tábory, ale aj výcvikové

tábory bojovníkov ISIS. Dnes k nim pribudli špeciálne nemocnice pre zranených

islamistických bojovníkov.

Kto zasial vietor terorizmu? Sme my kresťania bez viny?

Odhliadnem od dávno zabudnutých križiackych výprav, počas ktorých hordy

sfanatizovaných kresťanov vyvraždili a olúpili moslimov, odhliadnem od dávno

zabudnutého masového vyvraždenia Indiánov fanatickými kresťanmi, ktorí v časoch

Kolumba vyvraždili 90 percent pôvodných obyvateľov Mexika. Z dvadsaťpäť miliónov

ich ostalo o sto rokov po príchode Kolumba milión. Zo zlata ulúpeného Indiánom dal

pápež Alexander VI. vyzdobiť strop slávnej rímskej baziliky Santa Maria Magiore, do

ktorej dnes v bázni a obdive chodíme vyznávať kresťanskú lásku k blížnemu.

Odhliadnem od koloniálneho drancovania prakticky všetkých afrických a ázijských

krajín Angličanmi, Francúzmi, Španielmi, Portugalcami, Holanďanmi, Nemcami.

Drancovali a delili si korisť a dnes, keď ožobračení Afričania, Sýrčania, Afganci,

Iračania prichádzajú so žiadosťou vrátiť ukradnuté, európski zlodeji chcú, aby sme

s nimi boli my – Česi, Slováci, Poliaci, Maďari, Bulhari, Srbi, Chorváti a ďalší, ktorí

nelúpili, solidárni.

Odhliadnem od zločinov a rabovačiek dávno zabudnutých, ostanem pri tých, ktoré sa

udiali v nedávnej minulosti alebo sa dejú stále. Prvý terorista v dvadsiatom storočí bol

oslavovaný britský premiér Churchill, ktorý dal rozkaz bombardovať dediny na

Blízkom východe s cieľom „zasadiť  hrôzu do sŕdc necivilizovaných primitívov“.

Britské kráľovské letectvo bombardovalo Kurdov, Afgancov, Iračanov. Keď tu vypuklo

šiítske povstanie, Briti ho bombardovaním rozdrvili. Iný britský premiér Lloyd George

sucho konštatoval: „Musíme si zachovať právo bombardovať negrov.“ Iskriť to na

Blízkom východe začalo na konci tridsiatych rokov 20. storočia, keď americké

ťažiarenské spoločnosti objavili v Saudskej Arábii ropu. Britov odstavili dekrétom

prezidenta Roosevelta, ktorý vyhlásil, že Saudi sú demokratickým spojencom

Američanov v boji proti nacizmu. Francúzov odtiaľ vykopli s poukázaním, že ich

Vichystický režim kolaboroval s Hitlerom a teda sú porazenou mocnosťou. Briti sa

pokúsili udržať si pozíciu na Blízkom východe štátnym prevratom v Iráne v roku

1953, v ktorom im Američania radi pomohli, za podmienky, že americké ťažiarenské

spoločnosti dostanú 40 percent britských koncesií.

V susednom Iraku bola v roku 1958 počas vojenského prevratu vyvraždená

kráľovská rodina, čo umožnilo postupný príchod na scénu Saddáma Husajna. CIA

dodala jeho baasistickej strane dlhý zoznam ľavicových intelektuálov, ktorí boli všetci

Saddámom popravení. V roku 1983 Saddám Husajn vo svojom paláci srdečne

privítal amerického ministra obrany Rumsfelda. Najstabilnejším spojencom USA na

Blízkom východe je Saudská Arábia, ktorá je najfundamentalistickejším islamským

štátom na svete. Podľa Amnesty International popravia v tejto krajine každý druhý

deň jedného človeka. Napriek tomu USA kráľovskú rodinu nikdy neoznačili za

diktátorov. Možno preto, lebo z päťdesiatich štátov USA sa trest smrti vykonáva

v tridsiatich štyroch. Kto je diktátor a kto nie, určuje Washington podľa kľúča: Máte

naftu? Ak áno, pekne sa o ňu s nami podelíte. Ak nie, vaša vláda je diktátorská

a treba ju vymeniť. O tom sa mohli v minulosti presvedčiť Chávez, Kadáfí či

zmienený Saddám Husajn. V mene amerických národných záujmov, ktoré siahajú od

Japonska až po Japonsko, nastolíme demokraciu, či sa vám to páči, alebo nie.

Vyvoláme trebárs Arabskú jar, ale dáme si pritom veľký pozor, aby táto jar nezasiahla

režimy, v ktorých sa vlády o naftu a plyn s nami delia. USA za darebácky štát

vyhlásili Irán, lebo sa nechcel deliť. Oficiálny dôvod bol iránsky jadrový program. Ako

vyriešili situáciu Američania? Tak, ako ju riešia zvyčajne. Hovorí o tom jeden

z najuznávanejších amerických bezpečnostných a politických stratégov George

Friedman.

Ostatní môžu aj zomrieť, Ameriku to nezaujíma

Na zasadaní Chicago Council on Global Affaires dňa 4. februára 2015 vysvetlil 

Friedman politiku a záujmy Spojených štátov. Prezradil, že hlavným cieľom

Washingtonu je likvidovať všetkých, ktorí aspoň trochu môžu ohroziť postavenie USA

ako svetového hegemóna. Amerika pociťuje nebezpečenstvo zo strany Ruska a EÚ,

ale aj nevyspytateľného Nemecka, a preto Friedman bez okolkov priznáva, že

Washington nesmie dopustiť žiadnu spoluprácu a bližšie vzťahy Nemecka a Ruska.

Tiež pokojne prezrádza mnohé účinné metódy amerických tajných služieb, politikov a

médií. Jeho logika je dojemne jednoduchá: „Všetko, čo je v prospech Ameriky, je

dobré, a ostatní môžu aj zomrieť. Ameriku to nezaujíma.“ Friedman potvrdzuje taktiku

„dvojitého metra“ – čo je dovolené Amerike, nemôže robiť niekto iný. V politickej

diplomacii obhajuje starý dobrý americký postoj: „Je to síce lotor, ale je to náš lotor.“

Ilustruje svoje slová súčasným vedením Ukrajiny. Friedman ďalej pokračuje: „USA

dodávajú zbrane do Pobaltia, Poľska, Rumunska, Bulharska a, samozrejme, na

Ukrajinu. Konajú mimo rámec NATO, lebo v NATO musí byť stopercentný súhlas

a ktorákoľvek krajina môže vetovať čokoľvek. USA sú pripravené vybudovať

sanitárny koridor okolo Ruska. USA majú zásadný záujem mať pod kontrolou všetky

oceány sveta. Vďaka tomu môžeme napádať ľudí, zatiaľ čo oni nás napadnúť

nemôžu. Udržať si kontrolu nad oceánmi a vesmírom je základom našej moci.

Najlepší spôsob, ako poraziť nepriateľskú flotilu, je zabrániť v jej výstavbe. Briti to

zariadili tak, že žiadna európska sila nemohla vytvoriť flotilu, pretože prinútili

Európanov útočiť na seba navzájom. Odporúčam viesť takú politiku, akú viedol

Ronald Reagan proti Iránu a Iraku. Podporoval obe strany a zaistil tak, že nepôjdu

proti nám. Je to cynické, nemorálne, ale funguje to. Británia neokupovala Indiu,

zabrala len niektoré indické štáty, poštvala ich proti sebe a dodala im britských

dôstojníkov.“ Tu máme ako na dlani taktiku USA na Blízkom východe – proti ISIS

verbálne bojujeme, v skutočnosti ich však podporujeme.

V Afganistane hájili Američania demokraciu tak, že keď sa koncom roku 2014

uskutočnil v Kábule slávnostný ceremoniál zvesovania vlajky NATO pri príležitosti

skončenia jednej misie a začatia druhej, afganský prezident Hamíd Karzaj podľa

agentúry Reuters šokoval Američanov slovami: „Misia USA v Afganistane bola

zradou. Washington si nikdy neprial, aby na území Afganistanu zavládol mier.

Američania tu nechcú mier, lebo tu majú vlastné záujmy. Nie je to naša vojna, ale

vojna, ktorú nám vnútili a ktorej sme obeťou. Mier v Afganistane nezavládne dovtedy,

dokedy to USA a Pakistan nebudú chcieť.“ Karzaj odmietol podpísať bezpečnostnú

zmluvu s USA, ktorá by umožňovala Američanom naďalej ostať v Afganistane, a tak

ju podpísal až nový prezident Ašraf Ghani, ktorý sa ním stal až po šiestich mesiacoch

od volieb po zásahu USA...

Plačeme nad obeťami streľby v parížskom klube Bataclan. Plačem aj ja. Ale plačem

aj nad tisícmi, státisícmi a miliónmi zabudnutých mŕtvych Iračanov, Iráncov, Líbyjcov,

Somálcov, Afgancov, Jemencov, Ukrajincov, Sýrčanov, Libanoncov, Čečencov,

Rusov, Palestínčanov, Srbov, Chorvátov a mnohých iných bezmocných, ktorí

zbytočne hynuli v záujme mocných. Preto plačem aj nad tisíckami amerických

chlapcov, ktorí položili svoje životy za pofidérnu ideu amerických národných záujmov.

Pretože ak nebudeme plakať aj nad týmito mŕtvymi, náš plač nebude úprimný.

A rovnako bude neúprimné a nedôveryhodné konanie bruselských, parížskych či

berlínskych poskokov USA – všetkých tých európskych zradcov, nech už sa volajú

Juncker, Tusk, Hollande či Merkelová. To, čo sa stalo v Paríži, zapríčinili do veľkej

miery svojím oportunizmom oni sami. Ak by bol slabučký Hollande chlap, abdikuje

a umožní vypísanie nových volieb s nádejou, že sa vo Francúzsku objaví politik

formátu de Gaulla. A podobný krok by mala spraviť aj Merkelová.

Jozef Banáš

Teraz je uz trosku neskoro hlupaci.
O toto ste sa mali zaujimat vtedy, ked sa to dialo..... Teraz budete znasat nasledky.

ako my sme mali ?.. ty si mimo diania..divák , ktorý následky znášať nebude ?

..na vidiek sa neutoci.