Keď Tiso deportoval židov

Jozef Tiso, jedna z najtragickejších postáv našich dejín, dodnes vyvoláva kontroverzie. Deportácie z roku 1938 poukazujú na skutočnosť, že nie vždy konal pod nátlakom, ale, naopak, sám inicioval nehumánne postupy voči vlastným spoluobčanom.

„Z rozkazu pána ministerského predsedu Tisa sa nariaďuje toto... treba upovedomiť na základe nariadenia ministerstva vnútra najneskoršie do 12. hodiny dňa 4. novembra 1938 všetky okresné a četnícke stanice, ako aj vedúcich jednotiek Hlinkových gárd južného Slovenska, aby zadržali vo svojich obvodoch sa združujúcich Židov, bez hmotných prostriedkov a postrkovali ich i so svojimi rodinnými príslušníkmi v hromadných transportoch na nákladných autách najneskoršie do 24. hodiny dňa 4. 11. 1938 cez nové hranice...“

Tento rozkaz, ktorý podpísal Jozef Tiso, fakticky umožnil prvé deportácie židovského obyvateľstva na území Slovenska. Nepísal sa však rok 1942, ale 1938! Už počas slovenskej autonómie postupoval Jozef Tiso voči židovskému obyvateľstvu podobne ako v neskoršom období vojnového konfliktu. Napriek tomu, že o deportáciách z obdobia druhej svetovej vojny sa dodnes vedú diskusie ohľadom toho, kto ich inicioval – teda či nemeckí, alebo slovenskí predstavitelia – pri deportáciách z novembra 1938 je takáto diskusia zbytočná. Je nepopierateľné, že boli iniciované slovenskými predstaviteľmi. Čo však predchádzalo tomuto rozhodnutiu? A kto bol človek, ktorý podpísal príkaz na začatie deportácií?


odkaz



ale to nie je pravda, ze? 🙂

👍: Čeka

Okrem iných strašných vecí

Na pltiach do Ameriky. Ako Slovensko vyhlásilo vojnu Spojeným štátom

Spojené štáty vyhlásenie vojny Slovenskom príliš vážne nebrali. Prezident Roosevelt ho prikázal ignorovať.

„Mohlo by sa povedať, že je nejakým nadúvaním sa, keď malý, sotva trojmiliónový národ vyhlasuje vojnu takým obrovským podľa počtu mocnostiam.

Povedali sme však, že zanikol svet, v ktorom rozhodovali percentá a mŕtve číslice,“ napísal 13. decembra 1941 ľudácky denník Gardista.

Nielen tlačový orgán Hlinkovej gardy v ten deň sebavedomo oznamoval, že v piatok 12. decembra vojnová Slovenská republika učinila krok, ktorý mal do dejín vstúpiť ako nevyhnutý a hrdinský počin. Bolo to presne pred 74 rokmi.

Vyhlásením vojny Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii sa Slováci v skutočnosti postarali o jeden z najtragikomickejších momentov druhej svetovej vojny aj našich novodobých dejín.

Začalo to v Pearl Harbor

Ešte predtým, než boli Američania konfrontovaní s drsnými odkazmi spod Tatier, sa však na bojiskách druhej svetovej vojny udialo niekoľko zásadných vecí.

Piateho decembra 1941, po mesiacoch bránenia sa, prešla Červená armáda do mohutnej protiofenzívy a zahnala Nemcov, ktorí sa nebezpečne priblížili k Moskve.

O dva dni na to Japonci zaútočili na základňu americkej pacifickej flotily v prístave Pearl Harbor. Na druhý deň Spojené štáty vyhlásili vojnu Japonsku, 11. decembra Američanom vypovedalo vojnu Nemecko s Talianskom.

Slovensko, ktoré sa k nim čoskoro pridalo, v tej dobe už skúsenosti s vyhlasovaním vojny veľmoci malo. Do bojov proti Sovietskemu zväzu sa v júni 1941 dokonca priamo zapojilo.

Podobne ako v prípade ZSSR, aj tentokrát bol iniciátorom vyhlásenia vojny predseda vlády Vojtech Tuka. Do nebezpečnej hry sa pustil bez toho, aby do rozhodovacieho procesu zapojil prezidenta Jozefa Tisa, snem či zvyšok vlády.

Vtedajší minister hospodárstva Gejza Medrický neskôr spomínal, že Tuka tak horlivo konal preto, „lebo chcel získať a zachovať vysoký kredit v Berlíne.“

Roosevelt: Ignorujte ich

Prezident Tiso vyhlásenie vojny podpísal až niekoľko dní po tom, ako sa oznam o ňom objavil v dennej tlači a vo viacerých svetových médiách.

Keďže USA ani Veľká Británia so Slovenskom neudržiavali diplomatické vzťahy, prezident Franklin D. Roosevelt aj premiér Winston Churchill sa o vojnovom stave s malinkým Slovenskom dozvedeli tiež len z novín.

Komickosť celej situácie dokresľuje fakt, že Spojené štáty vyhlásenie vojny ani len nebrali vážne. Keď sa správa dostala k Rooseveltovi, prikázal vraj ignorovať všetky vyhlásenia vojny „bábkovými vládami Nemecka, slovenskou počnúc a chorvátskou končiac“.

Nezmyselnosť Tukovho rozhodnutia si pritom uvedomovali aj najvyšší predstavitelia Slovenského štátu. Nešlo len o to, že Slovensko so svojimi 50-tisíc vojakmi technicky Spojené štáty ani ohroziť nemohlo.

Keď bude treba, tak aj na pltiach

V USA tiež žila početná komunita amerických Slovákov, ktorá ľudákom dlhé roky pomáhala bojovať za autonómiu.

Minister vnútra Alexander Mach preto vyhlásil, že ak by sa Američania rozhodli nejakým spôsobom trestať slovenských vysťahovalcov, Slovensko je pripravené zmobilizovať hoci aj pltníkov z Váhu, Hronu a Dunajca, aby ich bránilo.

Dva a pol roka pred inváziou Spojencov v Normandii tak na Slovensku kolovali vtipy o vylodení Slovákov v USA na zrekvirovaných pltiach.

Faktom zostáva, že slovenská armáda nebola nikdy priamo nasadená do bojov proti západným Spojencom.

Tisov obhajca pred Národným súdom Ernest Žabkay neskôr napísal, že sám „obžalovaný si uvedomoval komickosť tejto skutočnosti, lebo nemohlo dôjsť a ani nedošlo k vojnovým akciám a vyhlásenie vojny sa udialo iba do vetra“.


K stretom s Američanmi došlo

Hoci slovenskí vojaci nikdy New Yorkom nepochodovali, autori Vojenských dejín Slovenska (1939-1945) na niektoré prejavy faktického vojnového stavu predsa len upozorňujú.

Od júna 1944 bolo Slovensko bombardované anglo-americkým letectvom, niektorí slovenskí štátni občania nemeckej národnosti zasa bojovali na západnom fronte v rámci wehrmachtu.

Chvastúnske vyhlásenia slovenskej propagandy z decembra 1941, ktorá „položida“ Roosevelta strašila slovenskou „hrdinskou armádou“, však navždy ostali zdrojom posmeškov.

odkaz

Ako Slovensko vyhlásilo vojnu Amerike

Naša hrdinská armáda dokázala, že nie je všetko počet, ale že nekonečne viac je vôľa zvíťaziť. Týmito slovami komentoval denník Gardista pred 70 rokmi vyhlásenie ľudáckej vlády o vojnovom stave Slovenskej republiky so Spojenými štátmi americkými a Veľkou Britániou.

„Dar“ americkým Slovákom

Státisícom amerických Slovákov však vtedy nebolo veru do smiechu. Uvedomovali si vôbec pohlavári profašistického štátu, do akého svetla postavili vypovedaním vojny početnú menšinu svojich krajanov za oceánom?

Medrický v spomienkach tvrdí, že niektorí áno. Najmä preto vraj protestovali na zasadnutí vlády: „Veď sme sa tak dostali do nepriateľského pomeru takmer so štvrtinou nášho národa, s americkými Slovákmi, ktorí nám tak pomáhali v boji za autonómiu.“

Tuka o tom tiež vedel, ale v spomínanej reči pred poslancami Snemu cynicky povedal: „V Amerike žijú na stá a státisíce Slovákov. Keď je tam teraz zavedená vojnová povinnosť, tí naši musia byť narukovaní. Takže nie je vylúčené, že sa niekde títo vojaci s našimi stretnú.“

A čo Tiso? Žabkay v obhajovacej reči naznačil, že jeho mandant po vyhlásení vojny USA ťažko niesol práve túto okolnosť. „Preto nebyť nemeckého nátlaku a Tukovo naliehania, určite by obžalovaný tento krok nemohol urobiť,“ tvrdil Tisov obhajca.

Na to, čo nasledovalo po vypovedaní vojny, americkí Slováci dodnes neradi spomínajú. Dlhoročný tajomník Slovenskej ligy Ján A. Holý v našom rozhovore pred štyrmi rokmi hovoril aj o sledovaní a internáciách viacerých funkcionárov krajanských spolkov, predovšetkým katolíckych.

Administratíva USA pritom oficiálne nereagovala na vypovedanie vojnového stavu Slovenskou republikou. Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV márne hľadal stanovisko Štátneho departementu v Americkom národnom archíve v College Park. Ako si vysvetľuje, že nič nenašiel?

„Dá sa to vysvetliť len tým, že USA neuznávajú bábkové vlády, ktoré len kopírujú činy svojho protektora,“ odpovedá, „a potom – Spojené štáty nikdy neuznali vojnovú Slovenskú republiku. Jednoducho Slovensko ako suverénny štát pre ne neexistovalo.“

To však neznamená, že príslušné štátne orgány v USA po vyhlásení vojny Slovenskom nespozorneli. Viacerí príslušníci slovenskej národnosti sa zrazu ocitli pod drobnohľadom. Akýkoľvek pokus o priame spojenie sa so „starou vlasťou“ sa vykladal ako vlastizrada, čo vzhľadom na vojnový stav bolo aj dosť prirodzené.

„Za takýchto okolností sa netreba čudovať, že americkí Slováci sa vyčerpávali obranným postojom a stálym opakovaním vernosti americkej vlasti,“ píše Jozef Paučo vo svojom letopise Prvej katolíckej slovenskej jednoty.

Čoskoro si však uvedomili, že prejavom lojality a presvedčivým argumentom nie sú proklamácie, ale skutky. Tisíce mladých Slovákov narukovali do americkej armády, zúčastnili sa bojov proti fašizmu na frontoch druhej svetovej vojny, mnohí tam aj padli.

Krajanské spolky zároveň organizovali kampaň za zakúpenie štátnych vojnových dlhopisov. Len Slovenská liga dokázala predať úpisy v hodnote 53 miliónov dolárov. Získala za to oprávnenie, aby tri vojenské lode typu Liberty boli pomenované podľa jej návrhu. Niesli mená Milana R. Štefánika, Štefana Furdeka (zakladateľa Slovenskej ligy) a Mateja Kocaka, hrdinu, seržanta vojenského námorníctva USA, ináč rodáka z Gbiel.

Do vojny na dvoch frontoch

Pre lepšie pochopenie širších súvislostí si treba uvedomiť, kedy vyhlásenie vojny západným veľmociam z Bratislavy prišlo. Na jeseň 1941 sa zdalo, že Hitler vojnu v Európe už už vyhrá. Eufórii prepadol nielen Berlín, ale aj jeho verní spojenci.

Koncom októbra, po návrate od Hitlera z jeho hlavného stanu, Tuka v Bratislave hneď zvolal tlačovku a na nej novinárom oznámil, že vojna je vyhraná.

Denníky Slovák a Gardista prinášali vtedy palcovými titulkami správy o tom, že nemecké bomby padajú na Moskvu. Lenže onedlho, 5. decembra, sa začala bitka o toto mesto, Stalin nasadil do nej čerstvé sibírske divízie a čoskoro udrel aj „generál zima“. V neprospech wehrmachtu, samozrejme, ktorému sa potom prestalo dariť.

Medrický spomína, že mu bolo čudné, prečo sa vojaci z frontu nevracajú, ale, naopak, ríšska tlač vyhlasuje veľkú zbierku kožušín, ušianok, teplej bielizne, rukavíc – pre nemeckých frontových vojakov. A v takej situácii začať vojnu na dvoch frontoch a zapojiť sa do nej hoci len „symbolickým aktom“ bolo prinajmenšom nerozumné.

Ale stalo sa. A čo sa raz stalo, už sa nikdy neodstane.

odkaz