Podobne ako konšpirátori bezmyšlienkovite uveria akýmkoľvek nezmyslom, pokiaľ sa priečia „oficiálnym“ informáciám, sa mnohí nacionalisti automaticky nadchýnajú akýmikoľvek fantastickými tvrdeniami, ktoré vyzdvihujú ich vlastné etnikum, národ či územie.
Je to tak všade vo svete. Albánci sa považujú za potomkov Ilýrov, Bulhari sa identifikujú s Trákmi, Iracká propaganda vyťahovala Sumerov alebo Babylon, Pakistanci sa obracajú na civilizáciu v údolí rieky Indus a jedno rómske subetnikum tvrdí, že má pôvod v Egypte a označuje sa termínom „Balkánski Egypťania“. A keď začali Nemci pred vyše storočím priraďovať etnicky neurčité archeologické kultúry praveku svojim predkom, v rovnakej činnosti našli zaľúbenie aj Slovania.
Niektorých to neomrzelo dodnes.
A tak sa šíria tvrdenia, že Slováci či Praslováci sú starobylým etnikom, ktoré si v mieste súčasného výskytu hovie aspoň osemtisíc rokov. V širšom, slovanskom kontexte sa dozvedáme, že staroveká Čína bola v skutočnosti praslovanská. Ba čo viac, Praslovania pred 9 tisíc rokmi zavítali na Havaj, o niečo neskôr na Veľkonočný ostrov a tisícky rokov pred Kolumbom a Vikingami objavili Severnú Ameriku, kde položili základy starých amerických civilizácií. Ako inak, podrobili si Rím aj Kartágo, to v podobe Vandalov (nehľadiac na fakt, že keramika ako aj spôsob pochovávania kmeň jasne radí medzi východných Germánov). Čerešničkou na torte je spájanie Praslovanov s Atlantídou.
Poznávacie znaky pseudovedy
Nacionalistické výklady histórie z ktoréhokoľvek kúta sveta spája prinajmenšom jedna charakteristika. Sú evidentne pseudovedecké. Pravda je vraj utajená a „oficiálnej vede“ veriť nemožno. Skutočnosť spravidla odhaľujú amatéri a keď sa (veľmi ojedinele) nájdu historici či archeológovia, povaha argumentácie je podobná: prekrúcajú sa vedecké výskumy, z útržkovitých výsledkov nie celkom spoľahlivých metód (komparatívna lingvistika) sa vyvodzujú ďalekosiahle závery, ignoruje sa archeologický záznam tvorený tisíckami a tisíckami nálezov a naopak, veľký dôraz sa kladie na pochybné, údajne anomálne nálezy, bez akéhokoľvek archeologického kontextu.
Sem patrí napr. „praslovanský“ nápis na Velestúre. Je na tom rovnako ako rôzne iné údajne anomálne nápisy (v Severnej Amerike sa nadšencami záhad prisudzujú starovekým európskym civilizáciám) - takmer určite ide o podvrh . Kým osamotený nápis možno sfalšovať veľmi ľahko, archeologický kontext, ktorý by nevyhnutne existoval, keby boli tieto nápisy pravé (v prípade Velestúru by to boli archeologické nálezy dokazujúce prítomnosť Praslovanov na našom území pred už tisícročiami), len tak ľahko nesfalšujete1. A keďže ho len tak ľahko nesfalšujete, k „anomálnym“ nápisom žiaden archeologický kontext neexistuje.
Archeologická kultúra nie je synonymom etnicity
Na základe nálezov, spravidla z charakteristík keramiky, ktorá sa ľahko a často zachováva, archeológovia definujú dávne kultúry. V archeologickom zázname ich vidíme vznikať, vyvíjať sa, expandovať, migrovať ale aj zanikať. Archeologická kultúra však nemusí byť totožná s etnicitou.
Z nedávnej histórie nás o tom poučuje napríklad stredoveký Arabský kalifát. Prakticky na celom jeho území – a bolo to v skutku veľké územie - sa „vymenila“ kultúra, obyvateľstvo však zostalo. Alebo iný príklad. Genetické porovnania ukazujú, že miera príbuznosti u európskych národov súvisí predovšetkým so vzájomnou geografickou vzdialenosťou. A tak sme si my, Slováci, najpríbuznejší so susednými národmi. Najbližšie máme k Čechom, Poliakom, čo asi nie je prekvapujúce, ale zároveň aj Rakúšanom a Maďarom.
S Maďarmi, ktorí podľa tradičného ponímania nie sú ani Indoeurópania, sme si „pokrvne“ príbuznejší, než povedzme s Rusmi či Bielorusmi, hoci nás s týmito národmi spája kultúrna príslušnosť k Slovanom. Platí to aj naopak. Maďari sú síce lingvisticky blízki ďalšiemu „ugrofínskemu národu“, Fínom, no majú geneticky oveľa bližšie k nám alebo k Rakúšanom.
Veľká neolitická migrácia do Európy sa skutočne odohrala
„Genetické korene“ takmer 85 %2 slovenskej populácie siahajú do doby pred 20 až 50 tisíc rokmi. Toto zistenie v posledných rokoch prezentuje známy slovenský genetik Vladimír Ferák. Nečudo, že tvrdenia profesora Feráka si získali u nacionalistov veľkú popularitu. Pravda, len vďaka tomu, že celkom ignorujú ich kontext.
Súčasná slovenská populácia sa geneticky v ničom zásadne nelíši od ostatných stredoeurópskych populácií
Profesor Ferák totiž na základe rekonštrukcie chromozómu Y a tzv. mitochondriálnej DNA európskych línií tvrdí, že genetické korene siahajúce do mladšieho paleolitu, t. j. do doby pred 10 000 až 45 000 rokmi, má väčšina (75 – 80 %) nielen Slovákov, ale celej stredoeurópskej populácie. „Súčasná slovenská populácia sa geneticky v ničom zásadne nelíši od ostatných stredoeurópskych populácií,“ konštatuje Ferák.
Tieto názory doc. Feráka komentuje profesor archeológie Eduard Krekovič z Univerzity Komenského v Bratislave nasledovne: „Odvtedy sa však významne rozmnožili DNA analýzy ľudských pozostatkov z mezolitu a neolitu, ktoré predsa len potvrdzujú staršie názory o sťahovaní populácie s novou kultúrou do Európy.“ Podľa neho z nových výskumov vyplýva, že začiatkom neolitu (mladšia doba kamenná), teda pred 7 až 8 tisíc rokmi, došlo k pomerne masívnej migrácii z juhovýchodu najprv na Balkán a odtiaľ postupne až do strednej Európy
odkaz
