Kam vedú naše cesty po smrti?

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s odkaz

Na to sa treba spýtať červíkov, tí budú vedieť........

hľadáme si dalšie telo.. nič nie je také komplikované, ako sa zdá.

Nevedel som, ze aj tlacitkom backspace sa da robit muziku.
(OS: Windows XP, klasicke nastavenie zvukov, podrzanim tlacidla backspace tam, kde uz nie je co mazat).

V programe Skype...

Nepoznam ziadneho, kto by kracal k tme, ak zomrie.
Vy snad ano?
Este aj debil ked zabludi v temnom lese a to nie je mrtvy ide za svetlom...jak mola. Sak jezibaba tiez potrebuje jest.
Milanka a Marienku.

zhliadla som si najnovsi viedozaznam s hypnotizerom a ostala som v soku
pozrela som sa mu totiz po prvy raz nie do oci,ale na krk
neviem co ten chlap stvara,ale v nom sidli najvacsie zlo na Zemi a pochopila som,ze v ludskej kozi so zamatovym hlasom je to sam diabol,zlo pri ktorom umierat nastastie Ja nemusim
caka ma detoxikacia,utek naspat,vzpamatanie sa z neho a navrat konecne domov ..k sebe..

A co zivot? Ten uz nie je zaujimavy? 🙂

Presne ako hovoríš ! Na tablete a notebooku sa dajú hrať akurát tak piškorky. To , že klasické PC zaniknú a nahradia ich iba tie hračky určené pre facobookarov je iba sen niekoho.

Vedomie človeka je zatiaľ nezničiteľné a každý sa bude vidieť, ako vychádza zo svojho tela, mne sa to stalo dvakrát.
Ale podľa podobenstva o boháčovi a lazarovi, neuveria, ani keby niekto vstal z mŕtvych.
A v biblii je aj napísané, že Budem ich biť železným prútom, aby sa obrátili, ale oni ma budú ešte viacej nenávidieť.
Boh ich bude hnať do dobra železným prútom, ale ony ho budú považovať za šialenca a pomäteného a svoje nezmysly v hlave povýšia na zdravý rozum a keď sa dozvedia skutiočnú pravdu, ......................

To je hlupost.
Tvoje vychadzanie bola iluzia.

To ité by som ti mohol povedať aj ja, keby si mi vkladal, ako si kefoval.
Zomrel som od bolesti a v momente, keď bolesť seknutím prestala, videl som sa ako idem z tela von a ktosi kričal: Strihajte z neho všetko dole, odišiel nám. Toto sú zážizky iného druhu, než aby to boli ilúzie. mal som po nehode preborenú pánev a zrazu ma posadili. Akú najv§čšiu bolesť si ty zažil, mal si vôbec niekedy aspom krče v nohách ? A to je šedý odtieň toho, aby si zažil takú bolesť, aby si zomrel od bolesti. Na niekoľkých miestach prasknutá lebka, ukázali to zrasty po 10 rokoch, zlomené rebrá, ruky,ľavý členok, krv v žalúdku a krv plúcach. Vybrali ma z auta ako zmlynčeka na mäso. Niečo mi asi pichli a nechali ma chvíľu ležať na lehátku a po chvíli bezvedomia som sa prebral, ako ma chcú posadiť, keď som si odišiel a kašľal ,na ich bolesť, znova ma nadopovali a znova posadili ale boelsť už nebola znovy ta istá, trikrát horšia a to som bol potom na druhej strane oveľ dhšie. Bolesť seknutím sa nedá zastaviť inak, žiadnymi tabletkami a injekciami, to sa dá jedine tým, že vystúpiš z tela a tú bolesť necháš tomu telu a dodnes ho dvAKrát nenávidim.
Ilúzie sú, keď máš v noci polúcie, ale boleať, ktorá ťa tak paralyzuje, že nie si schoný vydať ani hláska a ani mrknúť okom, aby si dal najavo, čo sa stebou robí, to sú trošku iné ilúzie ako polúcie. V žiadnom prípade nedoporučujem vyskúšať.

Bolesť Ti nepopieram.
Dojem, že človek je mimo telo sa dá navodiť aj umelo: odkaz
Stačí vypnúť určitú časť mozgu. Časť Tvojho mozgu, ktorá zodpovedá za vytváranie kontextuálneho pohľadu na svoje telo z určitých dôvodov (kvôli obrovskej bolesti, nízky tlak pri strate krvi) prestala fungovať a mal si tak zmenený pohľad - to sa bežne pri takýchto stavoch deje...

Kam vedú? Však sa to raz dozvieme, zatiaľ sme živí, tak žime :-)

Ve´d už umreli miliardy ľudí, ako to že to ešte nevieme ?

Pre všetkých tu, čo fantazírujú spolu s cirkevníkmi o posmrtných stavoch opätovne predkladám racionálny pohľad na život a smrť:
Žijeme len raz

Zrejme stojí za to, trochu sa zastaviť v životnom zhone a porozmýšľať, pomeditovať nad najväčším zázrakom prírody, keď vhodná skupina atómov, buniek, určitý organizmus, začne vnímať samého seba a svoje okolie, mať vedomie – žiť.

Schopnosť organizmu vnímať seba, okolie, žiť, v najširšom slova zmysle, je tým zázrakom prírody, ktorý mám na mysli a súčasne upriamujem svoju pozornosť na zánik tohto fenomenálneho zázraku prírody smrťou.

Smrť je prirodzenou súčasťou života spojenou s jeho zánikom, ak mal pôvodne akúkoľvek formu, či už to bola rastlina, živočích, alebo človek a predstavuje pre človeka, ale aj pre ostatné živé tvory neblahú, neželateľnú, ale nevyhnutnú skutočnosť. A práve v záujme odvrátenia, alebo aspoň akéhosi pozitívneho riešenia, či zmiernenia tejto neblahej skutočnosti, sa od nepamäti pokúša ľudský intelekt vymýšľať hypotézy a teórie, riešiace tento problém, problém života a smrti.

Otázkou života a smrti sa prioritne zaoberajú náboženstvá, ktoré predpokladajú existenciu akejsi nehmotnej večne jestvujúcej duše, ktorá pri smrti opúšťa hmotné telo. Nie je tu jednomyseľnosť, čo sa týka duše. Hinduistické a budhistické náboženstvá priznávajú dušu všetkým živým tvorom, zatiaľ čo semiti, kresťania, moslimovia, len človeku. Rozdielne učenia sú aj o posmrtnom stave duše. Ak novšie náboženstvá vymysleli pre dušu večný, blahobytný pobyt v nebi, alebo rovnako trvajúce zatratenie, tie staršie, predpokladajú, sľubujú, reinkarnáciu – znovuzrodenie.

Aj keď nejestvujú relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali náboženstvami sľubované posmrtné stavy nášho vedomia, či duše, väčšina ľudí prijíma vo forme viery to, čo učia jednotlivé náboženstvá.

Je tu ešte skupina nenábožensky orientovaných ľudí – ateistov, agnostikov, skeptikov, ktorí predpokladajú, že život je jednorázový, neopakovateľný prírodný jav, končiaci zánikom biologickej formy aj vedomia.

Podrobme dialektickému skúmaniu jednotlivé pohľady, názory, na život a predpokladané posmrtné stavy. V prvom rade by bolo potrebné sa vysporiadať s pojmami duša a vedomie. Náboženstvami je pojmom duša označovaná, definovaná, nehmotná, duchovná, nesmrteľná časť ľudskej bytosti. Pojmom vedomie označujeme schopnosť organizmu vnímať seba a svoje okolie v najširšom slova zmysle. Nikto nebude namietať proti konštatovaniu, že v prvých dňoch , týždňoch ba aj roku po narodení, bolo naše vedomie dosť vágne, nerozvinuté a vyvíjalo sa, zrelo, s vývojom nášho tela, hlavne mozgu, jeho schopnosťou pamätať si a nepopierateľne táto schopnosť zánikom, smrťou ľudského tela, nezvratne zaniká, lebo zaniká aj pamäťové médium – mozog.

Že živý organizmus má individuálne rozvinuté vedomie, dokazujeme svojou existenciou, ale že má dušu, ako to prezentujú svojim veriacim náboženstvá je rozporné v tom, že je chápaná ako nehmotná, duchovná, večná substancia, ktorej jestvovanie môžeme prijať len cez náboženskú vieru, lebo naše psychologické, biologické a fyzikálne poznanie takúto substanciu nepozná a ani nevie indikovať v ľudskom organizme rovnako, ako aj nadprirodzený svet duchov, nebo, peklo a zdá sa, že boli účelovo vymyslené k ovládaniu, strašeniu a moralizovaniu ľudí. Z uvedeného sa dá usúdiť, že je neracionálne predpokladať jednak jestvovanie duše a aj jej posmrtný stav blaženosti, či zatratenia.

Skúsme podrobiť analýze, názor veriacich v reinkarnáciu, ktorá je spájaná s vytváraním si karmy – zásluhovosti, determinujúcej nasledujúci zrod a život, a porovnať ho s názorom ateistov a skeptikov, že žijeme len raz. Opäť budem vychádzať z reality. Dokázateľne, ak by malo byť reálnym faktom naše opätovné zrodenie a zomieranie, potom nikto z nás si nepamätá svoj predchádzajúci život, pretože ak ho žil, tak jeho smrťou zanikli aj jeho mozgové pamäťové bunky a je tu teda stav vnímania súčasného nášho bytia, ako by bolo prvé a rovnako aj tie predchádzajúce a nasledujúce životy by sme prežívali rovnako. No pozitívne v tejto filozofii je to, že zásluhovosť, karmu pre nasledujúci život si vytvárame v súčasnom živote podľa pravidla: čo sme siali, činili iným teraz, budeme žať v nasledujúcom živote my sami.

Z predchádzajúcej analýzy vyplýva súlad s tým, ako ponímajú život a smrť sekulárni humanisti, že ho vnímame , žijeme, ten súčasný, len tento jediný raz. Či podmienky pre jeho prežitie boli náhodné, alebo determinované karmou z predchádzajúceho života nie je podstatné, ale zdá sa byť rozumné žiť tu a teraz, čo najšťastnejšie, vzájomne si neubližovať, rozvíjať si vedomie vzdelávaním a byť kreatívny aby sme neužitočne , nešťastne, nepremrhali ten jedinečný zázrak prírody – život.
Ten život, ktorý dáva opodstatnenie celému vesmíru, ktorý by nemal bez inteligentného pozorovateľa žiadny zmysel.

materialisti sú jednoduchí ľudia a všetko si aj jednoducho vysvetľujú. Ťažko môže niekto diskutovať o klinickej smrti, ak to nezažil. To je popdobné, ako s vierou. Nveriaci, ktorý nemal dotyk s druhou stranou, netuší, o čom to je. To, že druhá strana existuje sa môže takmer každý presvedčiť tým, že si vyvolá od tiaľ ducha nejakého zomrelého, nemusí to byť hneď satan a iný démoni, to je veľmi nebezpečené, aj ke)d mnohým jednoduchým by nezaškodila aj takáto príučka. Všetci tí, čo tu žili, žijú preto s nami paralelný život na rôznych úrovniach, ktoré presne nepoznáme, ale bolo veľa ľudí a v poslednej dobe pri modernej medicíne ich neustále pribúda, ktorí to mali možnosť zažiť, že to vedomie človeka pokračuje aj po telesnej smrti a teda tam kde sú tí, čo zomreli skúr, ako my, musí byť aj nejaká hierarchia, dobro a zlo podobne, atď.........
Väčšinou smrť nebolí. Ja som napríklad pri dopravnej nehode počul rinčanie skla, náraz a všetko okolo toho, ale bolesť v momente nárazu, a teda keby som to neprežil, v momente smrti nie. Mnohé ľudia zomrú na zástavu srdca a nevedia že zomreli. Len sa im v živote niečo zmenilo a oni nevedia, čo. Preto je treba sa na to pripraviť, aby ste hneď po smrti nemuseli zahrešiť a povedať si a predsa je to pravda a teraz čo ?

👍: mather

elemír, to čo píšeš je fantazírovanie, ešte raz si prečítaj "Žijeme len raz". Celé naše vedomie, pre veriacich "duša" je len a len záležitosťou nášho mozgu, keď on zanikne, zaniká aj naše vedomie. A tú klinickú smrť som aj ja prežil aj s tými haluciogénnymi zážitkami, sú zaujímavé a súvisia s našimi biologickými danosťami. Nie je vtom žiadne duchovno ktoré by tam chceli vidieť nábožensky veriaci.

Jednoduchí sú tí, čo nevedia prijať jednoduché skutočnosti a preto si vymýšľajú hlúpe rozprávočky.

Pripraviť sa treba na to, že po smrti nič nie je, bo inak sa Ti môže stať, že si premárniš život, jedinú vec, ktorú máš, hlúposťami, ako je napr. modlenie...

..ani nie, že premárni čas hlúposťami..ale čakaním na niečo lepšie...- po smrti- ked to "lepšie" vobec nemusí byť..

Rudolf, ak by aj život po živote nebol, nikdy by som nebanoval ani za jenou mdlitbou ako premáneným časom. koľkí neveriací používajú denno denne chvíľku zamyslenie sa nad sebou a dňom,ktorý prežili a ktorý ich čaká.Ale to si musia sami vymyslieť, a ja využívam to, čo je tu už celé stáročia zaužívané a prefektne funguje.
Niekedy tie duchovné zážitky sú potrebnejšie, ako fyzické, pretože človek necíti to najkrajšie na svete len cez svoj Ko.... ,ale dokáže vnímať nádherné zážitky aj hlavou a mne to pripadá, že nechcete pochopiť, že okrtem ko... je aj hlava na niečo dobrá. Veď spodkom sa modlíš satanovi a hlavou k Bohu. Aj jedno je treba aj druhé, tak je postavený človek. Tak to funguje aj u tých najsvätejších a fungovalo aj u všetkých, čo zomreli pred nami. Ale tí nás vystríhajú, aby sme sa viacej venovali hlave a menej tomu druhému, lebo majú zážitky, ktoré my nemáme a ktoré nám nemôžu vyzradiť, lebo potom by to bolo všetko o niečom inom, nemohlo by to byť o samosatanosti človeka rozhodovať sa podľa jeho samostatnej vôle a práve podľa toho si z nás boh vyberá.
Aj zemiaky z poľa sa berú len dobré a zdravé, aby sa od nich nenakazili dobré a zbytočne nezhnili.