Ján Štrasser Deň

Spím,
svetlo ma koplo do hlavy,
zobúdzam sa, všetko ma bolí,
teda žijem, práve sa začína
prvý každodenný koniec sveta,
už to píska, reve, vrie a syčí,
to dieťa vybuchlo, vystrelilo,
vyrazilo.

Ležím,
ale v sebe som už vstal,
už ma chytajú pod krk
nečestné slová, priame výhovorky,
presné omyly, nezištné podvody,
trojdňové zázraky, inak to nejde,
ak mi záleží, aby všetci mali všetko
a nikto nič.

Vstávam, ale v sebe
som si opäť ľahol, prekladám
knihy z police na policu,
obliekam sa, idem si kúpiť noviny,
jem, varím si kávu, žasnem nad výsledkami,
kvôli ktorým som včera čakal na nočné správy,
pijem kávu, prekladám
knihy zo stola na zem, načúvam,
či nezvoní poštárka, čítam
predpoveď počasia, programy kín, tiráž,
robiť sa mi už neoplatí, poznám sa,

čo nespravím pred poludním,
cez deň nedoženiem.

Idem do mesta,
nikoho nestretnem,
ale to sa dosť dobré nedá,
už sa máme,
tlakári, srdciari, vredári, platničkári,
už putujeme cez kaviarne, kluby, bufety
každý k svojmu vlastnému zmŕtvychvstaniu.

Poohmatávam
v kníhkupectvách knihy,
kúpim si časopisy,
vraciam sa domov,
ľahnem si, potom prekladám
knihy zo zeme na stôl,
zo stola do políc.

Vtom sa mi rozletí hlava,
začína sa druhý každodenný koniec sveta,
hore schodmi sa valí dieťa,
odomkne si, vrazí, tiahne hore bytom
vodotesné, nehorľavé, nárazuvzdorné dieťa,
plné záporné nabitých častíc,
moje smädné dieťa,
môj vrcholový hráč,
snažím sa ho zastaviť, sformovať,
dať jeho pohybu zmysel,
ale on, dôrazný v osobných súbojoch,
bleskovo prechádza do protiútoku,
prečísluje ma, získa územnú prevahu,
vypije malinovku, zje jablko
lebo ma miluje tým, čím som mu prospešný,
len blázon by mohol chcieť viac.

Potom sa mu už len pletiem pod nohy.

Svetlo sa míňa, dieťa
naposledy na mňa vycerí zuby
a sťahuje sa na vopred pripravené pozície.

Svetlo sa minulo,
blíži sa tretí každodenný koniec sveta,
kým sa však začne,
ešte si zo včťerajšieho papierika na dnešný
prepisujem, čo mám urobiť zajtra,
a na druhý papierik si píšem, kam som dal ten prvý.

to znie ako rozkol medzi tym co basnik chce a tym co robi,medzi tuzbami a realitou,🙂svetlo stale svieti,len ho sam zakryva satkou🙂preco? boji sa svetla,alebo sa mu viac paci tma?🙂

prosím pomôžte mi niekto s urobením interpretácie, budem vám veľmi vďačná

Umelec sa rano zobudil s opicou a výčitkami svedomia.... Básnik sa viditeľne na dôchodku nudí, tak činí nezmyselné úkony....O počasí sa mu nechce hovoriť tak sa rozkecal o chatrnejšom zdraví... Rozum, duša, chcenie by ešte bolo, jasná chvíľka, bujara a divoká mladosť, spomienky ale staroba a realita je tu ...
------ veľmi voľný výklad-------

ďakujem ti a tak nadlhšie by si mi to nevedel popísať?

to je totálne čudná kravinka

Velmi sa mi to páči. Perfektna basen. Realisticko pesimisticka, ako oxymoron.