172
Ak sa nedokážeš umŕtvovať, nikdy sa nestaneš človekom modlitby.
173
Trefná poznámka, vtip, čo nevyšiel z tvojich úst; prívetivý úsmev pre toho, čo ťa obťažuje; mlčanie pri nespravodlivom obvinení; láskavý rozhovor s tými, čo ťa otravujú a vyčerpávajú; každodenné úsilie povzniesť sa nad drobnými malichernosťami a bezočivosťou ľudí, ktorí s tebou žijú... To všetko, uskutočňované s vytrvalosťou, je pravé vnútorné umŕtvovanie.
174
Nehovor: tento človek ma otravuje. Pomysli si: tento človek ma posväcuje.
175
Nijaký ideál sa nemôže uskutočniť bez obety. Zapieraj sa. Je také krásne byť obeťou!
176
Koľkokrát sa rozhodneš slúžiť Bohu v nejakej maličkosti... a potom sa musíš uspokojiť, taký si úbohý, s obetovaním hnevu a ľútosti nad tým, že si nedokázal splniť ani také ľahké predsavzatie!
177
Nenechaj si ujsť príležitosť vzdať sa svojej vlastnej mienky. Je to ťažké... ale aké milé je to v očiach Boha!
178
Keď uvidíš úbohý, osamotený, bezcenný drevený kríž...a bez Ukrižovaného, nezabudni, že tento kríž je tvoj kríž: každodenný, skrytý, bez lesku a bez útechy... ktorý čaká na Ukrižovaného, čo mu chýba: a tým Ukrižovaným máš byť ty.
179
Vyhľadávaj umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú druhých.
180
Tam, kde nie je umŕtvovanie, nie je ani cnosť.
181
Vnútorné umŕtvovanie. Neverím v tvoje vnútorné umŕtvovanie, keď vidím, že pohŕdaš umŕtvovaním zmyslov a ani ho nevykonávaš.
182
Vypime kalich bolesti až do poslednej kvapky v tomto úbohom živote. Čo na tom záleží, že trpíme desať, dvadsať, päťdesiat rokov... keď potom príde nebo navždy, navždy... navždy? A najmä — radšej než pre naznačený dôvod ”propter retributionem”, čo na tom, že trpíme, keď trpíme preto, aby sme potešovali Boha, nášho Pána, aby sme sa mu zapáčili, v duchu zadosťučinenia, spojení s ním na kríži, jedným slovom: keď trpíme pre Lásku?
183
Oči! Veľa neprávostí cez ne vniká do duše. Koľko skúseností, ako mal Dávid!... Keď si uchránite zrak, uchránite si aj svoje srdce.
184
Načo sa obhliadať po vonkajšku, keď ”svoj svet” nosíš v sebe?
185
Svet obdivuje len okázalú obetu, pretože nepozná hodnotu obety tichej a skrytej.
186
Je potrebné oddať sa celý, zaprieť sa úplne: obeta musí byť zápalnou obetou.
187
Paradox: na to, aby sme žili, musíme zomrieť.
188
Pamätaj, že srdce je zradca. Maj ho zamknuté na sedem zámkov.
189
Všetko, čo ťa neprivádza k Bohu, je príťažou. Vytrhni to a odhoď ďaleko od seba.
190
Pán vložil istému mužovi, ktorý mal hnevlivého a hrubého priameho nadriadeného, do úst tieto slová: “Veľmi ti ďakujem, môj Bože, za tento skutočne božský poklad. Veď kde by som našiel niekoho iného, ktorý by sa mi za každú láskavosť odmenil kopancami?”
191
Premôž sa každý deň od prvého momentu tým, že vstaneš presne v určitú hodinu, bez toho, aby si sa čo i len na minútu poddal lenivosti. Ak sa s Božou pomocou prekonáš, získaš veľký náskok na celý zvyšok dňa. Pocit porážky hneď pri prvej šarvátke je taký deprimujúci!
192
Vždy skončíš porazený. Predsavzaj si pri každej príležitosti mať na mysli spásu určitej duše, alebo jej posvätenie, prípadne jej povolanie k apoštolátu. Takto som si istý tvojim víťazstvom.
193
Nebuď zmäkčilý a slabošský. Je na čase, aby si sa zbavil toho zvláštneho súcitu so sebou samým.
194
Prezradím ti, aké sú poklady človeka na zemi, aby si o ne neprišiel: Sú to: hlad, smäd, horúčava, zima, bolesť, potupa, chudoba, opustenosť, zrada, osočovanie, väzenie...
195
Mal pravdu ten, čo povedal, že duša a telo sú dvaja nepriatelia, ktorí sa nemôžu od seba odlúčiť a dvaja priatelia, ktorí sa nemôžu zniesť.
196
Telu treba dať trochu menej, než potrebuje. Ináč nás zradí.
197
Ak boli svedkami tvojich slabostí a úbohostí, prečo by nemohli byť aj svedkami tvojho pokánia?
198
Toto sú sladké plody umŕtvovanej duše: pochopenie a zhovievavosť voči slabostiam druhých a nekompromisnosť voči vlastným slabostiam.
199
Ak pšeničné zrno neodumrie, zostane neplodné. Nechceš aj ty byť pšeničným zrnom, zomrieť umŕtvovaním a priniesť hojné klasy? Nech Ježiš požehná tvoje pole!
200
Nevíťazíš nad sebou, neumŕtvuješ sa, pretože si pyšný. Že vedieš kajúcny život? Nezabúdaj, že pýcha je zlučiteľná s pokáním. Ďalej: je tvoj zármutok nad tvojím pádom alebo nedostatkom veľkodušnosti skutočná ľútosť, alebo je to len zlosť nad tým, že sa vidíš malý a bezmocný? Ako ďaleko si od Ježiša, keď nie si pokorný...hoci by tvoj bič pokánia zakvital každý deň novými ružami!
201
Aká príchuť žlče a octu, popola a blenu! Aké vyprahnuté, lepkavé a popraskané podnebie! Tento telesný pocit nie je ničím v porovnaní s trpkosťou, ktorú máš v duši. Ide o to, že ”sa od teba žiada viac” a ty to nevieš dať. Pokor sa - zostal by v tvojom tele a duchu ten pocit nechuti, keby si bol urobil všetko, čo je v tvojich silách?
202
Chceš sa dobrovoľne potrestať za svoju slabosť a nedostatok veľkodušnosti? Dobre, ale nech je to pokánie umiernené, ako by si ho uložil nepriateľovi, ktorý je zároveň naším bratom.
203
Aj keď je radosť úbohých ľudí založená na nadprirodzených pohnútkach, zakaždým zanechá pocit istej trpkosti. Čo si si myslel? Tu na zemi je bolesť soľou nášho života.
204
Koľkí z tých, čo by sa nechali pribiť na kríž pred užasnutými pohľadmi tisícok divákov, nevedia v kresťanskom duchu znášať ani každodenné pichanie špendlíkmi! Posúď teda sám, čo je hrdinskejšie.
205
Obidvaja sme čítali o hrdinskom všednom živote jedného Božieho muža. Videli sme ho, ako celé mesiace a roky zápasil (aké “účty” pri jeho zvláštnom spytovaní svedomia!) pri raňajkách: raz vyhral, inokedy prehral... Zapisoval si: „nevzal som si maslo... vzal som si maslo!” Kiež by sme mohli - ty aj ja - prežívať svoju ”maslovú tragédiu.”
206
Hrdinská minúta. Je to presná hodina vstávania. Bez váhania: nadprirodzená myšlienka a... hor sa! Hrdinská minúta - tu máš umŕtvovanie, ktoré posilní tvoju vôľu a neoslabí tvoju prirodzenosť.
207
Poďakuj ako za zvláštnu milosť za ten svätý odpor, ktorý pociťuješ voči sebe.
