Ego a myseľ

Ak sa niekoľko ľudí s odlišným názorom stretne v jednej spoločnej diskusii, vznikne vojnová zona.

Argumenty sú ako hádzať hrach na stenu.

Otvorená myseľ je útok na ego.

Pripustiť, že sa môžeme mýliť, môže mať za následok to, že začneme myslieť .

Vôbec nejde o to, pripustiť, že sa môžeme mýliť. Pretože mýliť sa prináleží mysleniu. Myslenie sa môže mýliť, ak v jeho priebehu nedokáže vziať do úvahy všetky potrebné a súvisiace okolnosti. Ale to je potom iba o prijatí korigujúcich komponentov do procesu myslenia, ktoré následne ovplyvnia výsledok.

Ale ľudia sa nehádajú preto, že sa mýlia v myslení.

Ľudia zvyčajne najskôr príjmu dogmu - bez vlastného myslenia - a tú sa potom pokúšajú obhajovať myšlienkovými postupmi, alebo aspoň hradbou predstáv, prijatých za platné.

Takže východisko k ústretovosti voči druhému nie je v tom "pripustiť, že sa môžeme mýliť v myslení", ale uvedomiť si, koľko z našich tvrdení spočíva na dogmách, ktorým sme uverili z čistej zamilovanosti.

Uvedomenie a následné preskúšavania vlastnej dogmatickosti a smerovania vlastnej sympatie a antipatie - to jediné vedie k možným vrátkam k serióznej diskusii s druhým človekom.

:-)

Mám ťa rád.

Aj ja teba :-)