Červený tank Ľuboš Blaha burcuje slovenský národ na povstanie číslo 02!!!

Tento človek je taká špina, že aj na ruské pomery je to priveľa

JE ČAS!

Áno, Dr. Jakobín, je čas! Je čas začať voči tebe trestné stíhanie kvôli podnecovaniu násilia, kvôli vyzývaniu k likvidácii ľudí, ktorí chcú demokratickým spôsobom zbaviť moci tvoju prehnitú a skorumpovanú stranu, posluhujúcu oligarchom a mafiánom! Je načase, aby si si prestal brať do úst bojovníkov za slobodu z SNP, lebo oni by sa za teba hanbili, ak by si aj nedostal pažbou, len aby si už zavrel klapačku. Je čas, aby si definitívne odišiel do zabudnutia!

JE ČAS, TAK ZMIZNI, DR. JAKOBÍN!

Za príspevok dostane Nástenkár zvýšený prídel horaliek po dobu dvoc pracovných dní!

odkaz

BLAHA na hrad !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

To si zle pochopil, pán Osvietený. Povstanie neznamená, že vás budú zabíjať, len vás budú kopať do zadku, to nie je až také hrozné.

Komunisti si vždy privlastňovali zásluhy za SNP. Keby nebolo, tak by si ho museli vymyslieť. Lenže povstanie nebolo zásluhou iba komunistov. Bojovali tam aj demokrati a bezpartajní. Zaujímavé, ako si všetci dokážu prihrievať polievočku na dejinách. Tak je to aj so Štefánikom, pre demokratov bol najväčší demokrat, pre komunistov komunista, pre čechoslovakistov čechoslovakista, pre nacionalistov nacionalista, pre patriotov patriot. A Sám by sa asi čudoval, čo všetko z neho urobili ľudia, ktorí si chcú prihrať len svoju politickú polievočku.

Chybne. Pre komunistov bol antikomunista! Komunisti mali celý čas problém, keď ho museli spomenúť.

👍: Starý chren

Starý chren netreba nič prifarbovať . Demokrat nie je menší ani väčší . Štefánik bol šikovný človek a slobodomurár . To nebol len tak niekto .

Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných.

Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne pomohla odbojovým skupinám. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne,

Štefánik bol ten, kto sa zaslúžil o to, aby v zahraničí poznali Masaryka.

Ano Štefanik , Masaryk či Beneš všetci boli slobodomurari

Čiže členovia našho združenia aristokraticko-meštianske, neskôr ako elitné buržoázne výrazne kozmopolitné kluby sociálno-etického a humanitárneho charakteru, venujúce sa filantropickej a filozofickej činnosti,

Masaryk miloval Slovensko .
Ale komunisti ho po jeho smrti potrebovali dehonestovať preto tie konšpiracie a bludy .
Dopustiť že člen elitnej buržoaznej skupiny bol fajn bolo nemožne , ale to isté čakalo i Štefánika za čias bolševizmu

👍: Starý chren

Veď píšem že sú to bolšan žvasty

Narodil sa v Hodoníne jeho otec bol slovák z Kopčian . I preto mal taký výborný vzťah k Slovákom .

V Prahe sa zapojil do českého politického života a začal študovať českú problematiku. Jeho populárne prednášky na univerzite mu získali veľa mladých stúpencov, medzi iným aj Slovákov študujúcich v Prahe, ktorých tam v tom čase z dôvodu intenzívnej maďarizácie v Uhorsku študovalo pomerne veľa. Slovenskí študenti ako napríklad Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik boli združení v spolku Detvan a Masaryk ich primäl k vydávaniu časopisu Hlas (odtiaľ názov hlasisti) a venovaniu sa materiálno-duchovnému pozdvihnutiu Slovákov. Od roku 1897 bol Masaryk riadnym profesorom Karlovej univerzity.

V roku 1886, v čase sporu o pravosť rukopisov Královedvorského a Zelenohorského (išlo o falzifikáty vyrobené českými nacionalistami, najmä archivárom Václavom Hankom) sa Masaryk spolu s filológom Jánom Gebauerom v časopise Atheneum, ktorého bol zakladateľom (1884), dôrazne postavili proti ich pravosti, čo mu prinieslo veľa nepriateľov medzi Čechmi a na univerzite. Po dlhom boji skoro s celým národom sa mu podarilo dokázať ich nepravosť.

Roku 1899 Masaryk opäť raz rozšíril okruh svojich odporcov tým, že sa zastal Žida Leopolda Hilsnera (tzv. Hilsnerova aféra) z Polnej obvineného z rituálnej vraždy mladej dievčiny. Išlo o to, že sudcovia a vyšetrovatelia zvalili vinu na túlavého Žida, aby tak odvrátili pozornosť od vlastnej neschopnosti vypátrať vraha. Masaryk sa zásadne postavil proti primitívnemu antisemitizmu, klerikalizmu a nacionalizmu nehodnému kultúrneho národa. Podobne bránil srbských a chorvátskych vlastencov, ktorých rakúske súdy súdili na základe vyfabrikovaných dokumentov (Friedjungov proces).

V júli 1915 predniesol v Ženeve otvorený protirakúsky prejav. V Londýne prednášal Masaryk na londýnskej univerzite a pred vysokými predstaviteľmi „O probléme malých národov“. Bol v kontakte so Štefánikom, ktorý Masarykovi vybavil audienciu u francúzskeho predsedu vlády Brianda. V roku 1916 založil v Paríži spolu s Edvardom Benešom a Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu (akúsi dočasnú vládu vznikajúceho Česko-Slovenska), ktorej sa stal predsedom. Potom prednášal na londýnskej univerzite. Medzi májom 1917 a marcom 1918 bol Masaryk v Rusku, kam sa vybral organizovať česko-slovenské légie. Zažil tam Októbrovú revolúciu v roku 1917 a zaujal k nej negatívny postoj. Po bitke pri Zborove a v čase bitky pri Bachmači cestoval 23 dní sibírskou magistrálou do Vladivostoku a cez Fusan a Tokio do Kanady a Ameriky. Ďalej rôzne intervenoval, prednášal a konferoval s americkým prezidentom Wilsonom, ťažiac zo svojej povesti bojovníka proti antisemitizmu a za demokratizáciu strednej Európy.

V máji 1918 sa podieľal na príprave Pittsburskej dohody medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami v Spojených štátoch a stal sa jedným z jej signatárov. 14. októbra sa stal predsedom dočasnej česko-slovenskej vlády v Paríži a 18. októbra vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. 14. novembra 1918 ho Revolučné národné zhromaždenie (česko-slovenský parlament) zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra 1918 sa vrátil z emigrácie do Čiech. 21. decembra pricestoval do Prahy a 22. decembra 1918 prečítal členom vlády svoje prvé prezidentské posolstvo.

Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval teda Čechov a Slovákov za jeden národ (čo možno vyplýva z oblasti, kde vyrastal, kde sa hovorilo zmiešaným česko-slovenským nárečím). Po vzniku prvej Československej republiky (ČSR) v roku 1918 podcenil pokračujúce emancipačné kultúrne i politické úsilie Slovákov a ich autonomistické predstavy odmietal. Jeho osobný vzťah k Slovákom bol síce srdečný, ale nepretavil sa do politickej podoby.[2] Na Slovensku často a rád pobýval i ako prezident (Topoľčianky, Hrušov, Bystrička a i.). Vo svojich vyjadreniach na Slovensku a voči Slovákom (vrátane amerických Slovákov počas prvej svetovej vojny) sa vydával za zástancu Slovákov a autonómneho Slovenska (napríklad roku 1918 výrok: Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko…Každá vetva bude pánom vo svojom dome), ktoré však za jeho prezidentovania nikdy nevzniklo, zo zrejmých obáv oslabenie jednoty proti nedemokratickým susedom.

Názorné sú nasledujúce citáty vyslovené s odstupom jedného týždňa v roku 1921:
„ Živo spomínam, ako mi moji najbližší kolegovia zazlievali, keď som privádzal na pretras otázku slovenskú a keď som jej v Naší dobe a v Čase venoval zvláštnu pozornosť.

Prichádzam na Slovensko rád, lebo som Slovensko vždy miloval a hlboko cítil s jeho smutným osudom, ktorý mu hrozil rozdelením a zničením…“
– Masaryk, prejav v Bratislave

Masaryk roky čestným predsedom spolku Detvan v Prahe, od roku 1887 pravidelne trávieval letné prázdniny spolu s rodinou v Bystričke pri Martine. Udržiaval kontakty so Svetozárom Hurbanom Vajanským, Andrejom Hlinkom, Vavrom Šrobárom a samozrejme prednášal M. R. Štefánikovi. Slovenským problémom sa sústavne venoval vo svojich časopisoch Čas a Naše doba. Ako prezident potom pravidelne chodieval na Slovensko, jeho letným sídlom od roku 1923 bol kaštieľ v Topoľčiankach.

Ani filozoficky nie je Masaryk pôvodným mysliteľom, pretože jeho názory predstavujú súbor predstáv od Platóna cez humeovský idealizmus až po novodobé idealistické smery (Spencer). Celkovo však zastával náboženský, i keď necirkevný svetový názor a eklektický pozitivizmus (vplyv Comtov, Kantov). Zaoberal sa filozofickou analýzou zmyslu dejín českých a svetových, antropologickými a životnými otázkami. V sociologických spisoch reagoval na problémy doby (samovražda, moderný človek a náboženstvo, alkoholizmus)

Jeho zameranie bolo protikatolícke, antiklerikálne, bol proti absolutizmu, konzervativizmu, komunizmu, marxizmu a proti Sovietskemu zväzu.

Hlásal humanizmus ("náboženskú humanitu") a sociálnu bezkonfliktnosť, ktoré nespájal s konkrétnou cirkvou

. V štátnickej sfére bol za demokraciu anglosaského typu