hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  kultúra  /  téma

Arizácia, sen statočného Slováka . Príbeh jedného RODAKA

príspevkov
1
zobrazení
0
tému vytvoril(a) 6.12.2019 18:49 ardun
posledná zmena 6.12.2019 18:49
1
06.12.2019, 18:49
Ľudáci obrali o majetok tisícky Židov. Jeden z podnikov získal starý otec funkcionára Smeru. Historici sa zhodujú, že arizácie a následné deportácie Židov sú najväčšou škvrnou slovenského štátu, ktorý vznikol pred 70 rokmi.

Tisov režim arizoval po 14. marci 1939 viac ako dvetisíc židovských podnikov. Jeden z nich získal aj Ján Glváč - starý otec štátneho tajomníka ministerstva výstavby a bratislavského šéfa Smeru Martina Glváča. Išlo o obchod so železom v Pezinku, ktorý vlastnil Max Kohn.

„Na tento podnik je dosť kresťanských uchádzačov, ktorí by ho úplne prebrali, čím by sa umožnilo niektorému Slovákovi získať si existenciu," napísalo v máji 1940 o nutnosti arizácie Kohnovho podniku živnostenské spoločenstvo v Pezinku.
Splnený sen

Ján Glváč pracoval v roku 1940 ako robotnícky predák vo firme Fož v Bratislave. O arizáciu Kohnovho obchodu sa zaujímal aj obchodník Ludwig Wawrinsky a roľník Valentín Slovák. Glváč mal však silnejšie politické krytie, podporila ho okresná organizácia aj generálny sekretariát HSĽS.

Glváč požiadal o arizáciu v júli 1940. V zdôvodnení Župnému úradu v Bratislave napísal: „Chcem z toho vybudovať krásny obchod a dokázať, že statočný Slovák je schopný veľkých vecí. Tento obchod mať je mi snom a mimoriadnou túžbou."

Ľudáci mu jeho sen splnili v septembri 1941. Hodnotu Kohnovho obchodu, ktorý mal ročný obrat 260-tisíc korún, vyčíslili úrady na 20-tisíc. Glváč požiadal o päťročný splátkový kalendár, pričom peniaze z arizácie nešli Kohnovi, ale na štátom viazaný účet, s ktorým nemohol pôvodný majiteľ podniku voľne nakladať.
Politicky spoľahlivý

Kohn sa nechcel vzdať obchodu dobrovoľne. „Od Žida som chcel odkúpiť dom i obchod, ale ten o tom ani počuť nechcel. Kŕčovite sa drží obchodu a povedal, že len tak sa ho zriekne, ak ho k tomu prinútia zákony," napísal Glváč v žiadosti o arizáciu.

„Z tohto dôvodu potreboval tlak a podporu režimu," myslí si historik Ľudovít Hallon. Z dokumentov podľa neho vyplýva, že Glváč bol politicky spoľahlivý a stotožnený s režimom. „Zodpovedal predstave o národnom a kresťanskom, respektíve árijskom podnikateľovi, ktorý môže arizovať židovský podnik."

Glváč neskôr zamestnal Kohna ako svojho poradcu. Mesačne mu platil 600 korún, z čoho išlo 200 korún do fondu, z ktorého sa financovali pracovné tábory Židov. Kohnovi teda zostalo zhruba 400 korún mesačne, čo bola vtedy polovica platu robotníka.
Glváč: Boli vďační

Štátny tajomník Glváč napriek tomu tvrdí, že jeho dedo obchod kúpil, pričom za peniaze, ktoré vyplatil Kohnovi, utiekol on a neskôr aj jeho dve dcéry do Palestíny. „Moja príbuzná má od Kohnovcov aj list s poďakovaním," povedal Glváč denníku Pravda po tom, čo zverejnil ÚPN zoznam arizátorov.

Veľká časť Kohnovej rodiny však skončila v koncentračných táboroch. Jeho dcéra Oľga a dcéra jeho brata Alica sa skrývali u Rozálie Bínovskej. „Zachránili sa a vycestovali do Ameriky," cituje Bínovskú historička Františka Čechová, ktorej nedávno vyšla kniha o osudoch pezinských Židov.

Max Kohn sa vyhol prvej vlne deportácií z roku 1942 vďaka výnimke, ktorú dostal ako hospodársky dôležitý Žid. V septembri 1944 však spáchal samovraždu. Po vypuknutí SNP už Nemcov výnimky nezaujímali. „Keď sa môj otec, mestský policajt, dozvedel, že pezinským Židom hrozia deportácie, varoval Kohna aj pána Diamanta. Diamant sa skryl, Kohn to psychicky nezvládol a vyskočil z okna medzi veľké kamene," hovorí Pezinčanka Elena Polakovičová.
Zostalo to v strane

Historici pripúšťajú, že arizátori niekedy vyplatili pôvodných majiteľov podnikov „bokom", čo je však ťažko preukázateľné. Glváč na výzvu SME, aby ukázal aspoň list s poďakovaním, nereagoval. Cez mediálnu zástupkyňu Soňu Pötheovú odkázal, že v tom čase nežil, takže sa už nebude viac vyjadrovať.

Železiarstvo Maxa Kohna bolo v centre Pezinka. Dnes vlastní dom rodina zakladajúceho člena Smeru a riaditeľa Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Richarda Demoviča. „Polovicu domu kúpil môj starý otec od pôvodných majiteľov. V druhej polovici bývala až do roku 1982 Rozália Glváčová (manželka arizátora Glváča - pozn. red.)," tvrdí Demovič.

Polovica domu teraz patrí jeho rodičom, druhú kúpil Demovič od štátu v roku 1986. „Splnil sa mi sen, že raz ju budem vlastniť. V tom dome som vyrastal," spomína Demovič, ktorý vraj o Kohnovej tragédii nevedel.
Po revolúcii sa o dom zaujímala Kohnova druhá dcéra Judita, obišla naprázdno. „Bolo to veľké svinstvo, nedostali sme ani korunu. Ale nechcem o tom viac hovoriť," povedala SME Judit Ester Levi, ktorá žije v Izraeli.

Čítajte viac: odkaz
none

najnovšie príspevky :

prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 83 681 B vygenerované za : 0.061 s unikátne zobrazenia tém : 36 446 unikátne zobrazenia blogov : 544 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

odkaz JA žijem v skvelom svete 😉 Svet je taký, aký si spravíš 😉 Ak vyhodíš zo svojho sveta všetkých negativistov, vypneš tv, prestaneš sa venovať "koncom sveta" a ďalším takýmto aktivitám...

citát dňa :

Muž zaplatí dvesto korún za stokorunovú vec, ktorú potrebuje.
Žena zaplatí sto korún za dvestokorunovú vec, ktorú nepotrebuje.