Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  rôzne  téma
kategórie:  

Ako fašisti falšovali preukaz štb Janka Benčíka a dopadlo to ako na falošnom Kriváni .

12
reakcií
162
prečítaní
Tému 25. novembra 2019, 17:36 založil ardun.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

ardun muž
   25. 11. 2019, 17:36 avatar
Ján Benčík je slovenský občiansky aktivista, bloger, nositeľ ocenenia Biela vrana, ktoré každoročne udeľuje Aliancia Fair-play .

Pred rokom 1989 pracoval ako technik v Montážnom podniku spojov Bratislava.. Po Nežnej revolúcii bol spoluzakladateľom VPN v Ružomberku .

Od roku 2012 sa na svojom blogu venuje monitorovaniu a odkrývaniu slovenských extrémistov, neonacistov, konšpirátorov, a tiež žoldnierov, ktorí bojujú v konflikte na východnej Ukrajine na strane proruských separatistov.Na túto tému napísal už vyše 60 blogov. „Štyridsaťjeden rokov života som prežil v nechutnom totalitnom režime. Mám nechuť k tým, ktorí sa snažia zaviesť ďalšiu totalitu, ibaže tentoraz namiesto červenej hnedú“

Za jeho činnosť mu v roku 2016 vyjadril uznanie aj prezident SR Andrej Kiska.[6] V roku 2017 získal Ján Benčík špeciálne ocenenie, ktoré mu udelila Nadácia otvorenej spoločnosti v 13. ročníku Novinárskej ceny 2016. Išlo o cenu otvorenej spoločnosti venovanú pamiatke Karola Ježíka. Rada súťaže mu udelila túto cenu za spoločenský prínos, vytrvalosť a odvahu. Členovia rady komentovali ocenenie slovami: „Ján Benčík nie je obyčajný bloger, Ján Benčík je inštitúcia. Jeho blogy majú reálny dopad a prispievajú k celkovej zmene v spoločnosti. V tomto ročníku Novinárskej ceny sa objavilo veľké množstvo prác, ktoré výrazným spôsobom prispeli k otvorenejšej a tolerantnejšej spoločnosti. Prínos práce Jána Benčíka však v kontexte doby, v ktorej sa nachádzame, považujeme za mimoriadne dôležitý a hodný špeciálneho ocenenia“.

Ocenenia

2016: Biela vrana za odvážne systémové monitorovanie a rozkrývanie extrémistov napriek vyhrážkam a hroziacemu nebezpečiu

2017: Novinárska cena 2016 – Cena otvorenej spoločnosti venovaná pamiatke Karola Ježíka za sériu blogov o extrémistoch a konšpirátoroch.

2017: Cena európskeho občana za rok 2017 za Slovensko

2018: Cena Jána Langoša


2.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:37 avatar


3.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:37 avatar


4.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:37 avatar


5.
označiť príspevok

ardun muž
   25. 11. 2019, 17:39 avatar
Ako som bol členom ŠtB tri roky pred narodením

Nedávno sa objavil mimoriadne nevydarený falzifikát preukazu člena štátnej bezpečnosti s menom a fotografiou, ktoré boli amatérsky upravené vo fotošope. Preukaz má dátum vystavenia 16.10.1945. Teda tri roky predtým, ako som sa narodil.

Preukaz má samozrejme v určitých kruhoch úspech a tí prostoduchejší, ktorí sa v nich spravidla vyskytujú, veria, že je pravý. Ďalší, ako je u nich zvykom píšu, že je to síce falzifikát, ale aj tak je to pravda. Objavil sa aj v skupine „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko.“

Nedávno sa objavil mimoriadne nevydarený falzifikát preukazu člena štátnej bezpečnosti s menom a fotografiou, ktoré boli amatérsky upravené vo fotošope. Preukaz má dátum vystavenia 16.10.1945. Teda tri roky predtým, ako som sa narodil.

Z početných komentárov ma zaujali najmä tieto: „Nepodarený falzifikát!… TO JE NEPODARENY ALE ESTEBAK TO BYL…O tom niet pochyb!… možno falzifikát ale pravda !“

A aká je skutočná pravda? Je to preukaz istého, mimoriadne brutálneho vyšetrovateľa ŠtB, Milana Moučku, ktorý vyšetroval aj Miladu Horákovú. Žiaľ, aj tento, podobne ako mnohí iní, za svoje zločiny nepykal a nedočkal sa zaslúženého trestu. Teraz jeho preukaz využívajú jemu podobní na moju diskreditáciu.

Podobné obvinenia z kruhov konšpirátorov a extrémistov nie sú pravda ničím novým. Sú síce bez akýchkoľvek dôkazov, ale o to sú početnejšie. Mimoriadne obľúbeným „dôkazom“ pre tých, ktorí aspoň dokážu vyhľadať v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti meno Ján Benčík, sú tieto dve osoby s rovnakým menom. Rovnako, ako pri falzifikáte, ani tu našim „detektívom“ nevadí, že podľa dátumu narodenia by som musel mať v jednom prípade 105 a v druhom 81 rokov.

Ani to, že ani tu nejde o „eštebákov,“ ale práve naopak o ľudí, ktorí stáli na opačnej strane a ŠtB ich podozrievala z „protištátnej činnosti.“ Stačí nazrieť do vysvetliviek a prečítať si na koho ŠtB zavádzala signálny zväzok a čo bola preverovaná osoba.

Existujú samozrejme aj zoznamy príslušníkov Štátnej bezpečnosti a je možné si overiť, že moje meno sa medzi nimi nenachádza. Nikdy som s touto zločineckou inštitúciou, na rozdiel od viacerých osôb z kruhov, ktoré sa snažia o moju diskreditáciu, nemal nič spoločné. No a nakoniec, keďže som v roku 1990 bol v parlamentných voľbách na kandidátke VPN, ktorá ako jediná zo strán, ktoré sa vtedy zúčastnili volieb, dala svojich kandidátov lustrovať, mám aj negatívne osvedčenie z vtedajšieho Federálneho ministerstva vnútra, podpísané Jánom Langošom. Chce niekto vážne spochybniť podpis tohoto mimoriadne čestného človeka?

Záležitosť si všimli aj v SME a venovali sa jej v článku s názvom „Benčíkovo meno našli na preukaze ŠtB. Je to hoax.“ Napriek tomu považujem za potrebné na vec reagovať, hoci mi je jasné, že tých, ktorí pevne veria výmyslom, nepresvedčím. Nepíšem to však kvôli nim, ale kvôli tým ostatným, aby videli aká je pravda.

dennikn.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


6.
označiť príspevok

ardun muž
   25. 11. 2019, 17:40 avatar
Benčíkovo meno našli na preukaze ŠtB. Je to hoax

Nacionalistické facebookové profily šíria falzifikát.

Čítajte viac: domov.sme.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


7.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:48 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


8.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:48 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


9.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:48 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


10.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:48 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


11.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:48 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


12.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:50 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


13.
označiť príspevok

Kacír muž
   25. 11. 2019, 17:50 avatar
Vojnový zločin USA v Kuwajte

Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka; v Iraku často hovorovo Um M'a?rak – „Matka všetkých bitiek“) bol vojenský konflikt medzi Irakom a koalíciou 34 národov poverených OSN (vrátane Česko-Slovenska) a vedených USA. Vojna začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak.

Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678 koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Príčiny

2. augusta 1990 iracké elitné jednotky vtrhli s obrovskou presilou do Kuvajtu. Po krátkom boji ho obsadili. OSN prijalo rezolúciu, ktorá vyzývala Irak, aby sa okamžite stiahol.

3. augusta jordánsky kráľ Husajn navrhoval konferenciu štyroch arabských štátov za účasti egyptského prezidenta Mubaraka, jeho, Saddáma Husajna a za predsedníctva kráľa Fahda zo Saudskej Arábie. Veril, že táto konferencia by mohla presvedčiť irackého diktátora, aby sa bez boja stiahol z Kuvajtu. Rýchle Saddámove odmietnutie jeho arabských priateľov urazilo. Otvorila sa tak cesta k tomu, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.

6. augusta Saudská Arábia oficiálne požiadala sily Spojených štátov, aby vstúpili do kráľovstva s cieľom brániť ho. Prvé letky stíhačov odleteli na Blízky východ v ten istý deň. Začala operácia Púštny štít. Jej cieľom bolo zabrániť Saddámovi v ďalšej expanzii. V tom čase vôbec nebolo jasné, či zvíťazí diplomatické či vojenské riešenie krízy.

21. septembra 1990 Saddám Husajn predniesol vyhlásenie Revolučnej veliteľskej rady. V ňom tvrdil, že nie je ani najmenšia možnosť irackého odsunu z Kuvajtu a všetky pokusy vyhnať Irak by viedli k „matke bitiek“. Rada bezpečnosti schválila celkovo 12 rezolúcií odsudzujúcich agresiu Iraku proti Kuvajtu. Vo väčšine z nich spolu prvý raz hlasovalo všetkých 5 stálych členov. Vznikla koalícia 28 štátov, ktorých jednotky sa vydali do ohrozenej oblasti v Perzskom zálive. Súčasťou 300-tisícovej koaličnej armády bola aj československá protichemická jednotka.[1] Faktickým ultimátom pre Saddáma bola rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 673

17. januára 1991 sa začala operácia Púštna búrka.
Oceľový dážď

Najvyšší veliteľ koaličných síl, generál Norman Schwarzkopf, mal jasný plán. Prvým cieľom musia byť nepriateľské radarové a protiletecké systémy. Nepriateľ nesmie „vidieť“ útočiace lietadlá. Inak hrozia veľké straty.

17. 1. 1991 2:38 – z vrtuľníkov Apache, ktoré operujú nízko nad terénom a sú ťažko detekovateľné, bola odpálená baráž rakiet typu Hellfire. Ich úlohou bolo zničiť radary včasného varovania v južnom Iraku
3:00 – presne v hodinu H radarom nezachytiteľné bombardéry F-117 začali bombardovať laserom navádzanými bombami telekomunikačné centrum v Bagdade.
3:03 – z lodí v Červenom mori a Perzskom zálive štartujú rakety Tomahawk s plochou dráhou letu
3:15 – štartujú návnady BQM 74. Najnovšie strely, dokončované v horúčkovitom tempe. Strelu na obrazovkách radarov vidno ako letku bombardérov. Pátrajúce radary sú prezradené a následne zničené
v piaty deň vojny bola iracká protiraketová obrana vyradená z prevádzky.
začalo vytrvalé bombardovanie vo dne v noci
oceľový dážď padal na Irak 43 dní

Izrael

Po napadnutí Irak zareagoval odpálením rakiet Scud čiastočne na spojenecké základne v Saudskej Arábii, ale hlavne na územie Izraela. Dúfal, že Izrael vojensky zareaguje a to by mohlo viesť k rozbitiu koalície, lebo Arabi by mohli mať problém pokračovať v boji po boku Židov.

Situácia bola nesmierne napätá. Štát Izrael už od svojho vzniku čelil ohrozeniu. Bol schopný – skôr donútený – sa veľa ráz postarať o svoju existenciu so zbraňou v ruke. Nielen účinná obrana, ale aj rýchle strategické protiútoky boli dôvodom, prečo ešte existoval. A teraz dostal de facto ultimátum od svojich spojencov – nechať na svoje mestá dopadať rakety scud a nepodnikať nič. To sa priečilo celej dovtedajšej izraelskej stratégii. Diplomatické rokovania boli veľmi zložité. Misku váh prevážili až americké batérie obranných protiraketových striel Patriot. Nakoniec Saddámov plán nevyšiel. Židovský štát zachoval neutralitu.

Úspech nepriniesli ani obranné či lokálne útočné operácie irackej armády, ktorá bola v plochej púšti veľmi rýchlo rozdrvená najmä leteckými údermi. Husajn sa teda aspoň pomstil zapálením ropných vrtov v Kuvajte a vypustením ropy do mora (aby spôsobil čo najväčšie ekologické škody) a stiahol svoje najlepšie jednotky (najmä Republikánsku gardu) preč, aby sa vyhol ich zničeniu. S ich pomocou potom potlačil povstanie šiitov, ktoré Američania vyprovokovali, bez toho aby mu potom poskytli sľubovanú pomoc. Vojna sa skončila oslobodením Kuvajtu. Američania ani ich spojenci sa neodhodlali k zvrhnutiu Husajna (ku ktorému však nemali mandát od OSN). K tomu došlo až neskôr, v Tretej vojne v Perzskom zálive. Pretože pozemné boje boli vedené predovšetkým v otvorenej púštnej krajine, straty na životoch neboli vôbec také, ako sa pôvodne spojeneckí plánovači obávali. Generál Schwarzkopf už pri svojom menovaní striktne trval na tom, že bojové operácie bude riadiť on so svojim štábom, a nie Biely dom.

Na strane spojencov sa udáva okolo 400 mŕtvych a necelá tisícka zranených, odhady irackých strát sa veľmi rozchádzajú. Najmenšie odhady dochádzajú k 1 500 obetiam, najväčšie uvádzajú až 200 000 obetí, najčastejšie sa uvádza 25 000 až 75 000 obetí medzi vojakmi a niekoľko tisíc medzi civilným obyvateľstvom. Niektoré odhady uvádzajú až 35 000 civilných obetí. Do spojeneckého zajatia padlo asi 71 tisíc príslušníkov irackej armády.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Keď sa vám niekoho výrok zdá byť dvojzmyselný, vždy radšej chápte ten optimistickejší význam. Uľahčíte to sebe aj dotyčnému.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(115 334 bytes in 0,249 seconds)