Augustin Sokol.
31 bookface.
Úsek 31 bookface je pokračovaním úseku 30 bookface.
Môj úvod k nášmu rozhovoru o písaní vyzerá zo začiatku skôr iba ako monológ. Mám dojem, že akoby Linda bola naladená len na príjem.
Ale opak je pravdou. Lebo nasleduje doslova jej vodopád slov. Potom však zabrzdí. Uvedomuje si totiž, že niekedy aj z dobrého veľa zaškodí. Veď môže tak dôjsť k informačnému zahlteniu a k vyvolaniu opačného účinku. Takže namiesto systematickému usporiadaniu informácií vznikne chaos.
Nakoniec skončí s tým, že mi donesie k tejto téme odbornú literatúru. Včítane aj jej poznámok. Veď dúfa, že to nie je naše posledné spoločné stretnutie.
Poponáhľam sa so svojou odpoveďou. Súhlasne prikývnem, uisťujem ju, že si túžobne prajem, aby sme sa znovu čo najskôr stretli, že už teraz sa teším na naše ďalšie stretnutie a tak ďalej ...
Hneď si vymeníme svoje vizitky aj s našimi telefónnymi číslami. Jej vizitka má decentný dizajn. Veď je to vskutku aj decentná dáma.
Na rub svojej vizitky jej píšem všetky kontaktné údaja a informácie, ktoré sa týkajú kúpeľov Brusno. Nevmestí sa mi to všetko na vizitku. Vytrhnem preto zo svojho bloku list papiera a pokračujem v písaní.
Zároveň sa ponúknem, že sa vynasnažím jej s tým všetkým pomôcť. Teda, aby sa tam čo najskôr dostala.
Aj ju odvezieme do kúpeľov s autom. A na pár dni tam aj spolu s ňou ostanem. S milým úsmevom mi poďakuje.
Poprosím Mariku, že nech ma tu na chvíľku počká. Zatiaľ nech sa cíti v mojom dome ako vo svojom. Lebo ja odveziem Lindu s autom domov. Marika s milým úsmevom súhlasí.
Naložím do svojho auta pre Lindu fľaše s minerálkou. Dúfam totiž, že už čoskoro pôjdem do kúpeľov. Aj spolu s ňou. A odtiaľ si domov donesiem ďalšie minerálky.
Na moje milé prekvapenie Linda býva neďaleko mňa. Preto sa hneď vraciam domov.
Marika ma privíta s milým úsmevom. Pre úsmevy ale neplatí, že aj z dobrého veľa zaškodí. Úsmevov totiž nikdy nie je dosť. Potom ma poprosí, že či by som ešte mohol pokračovať v tom svojom monológu o písaní. Odpoviem jej, že jej želanie je pre mňa rozkazom. A idem na to.
Pokračujem tam, kde som prestal. Rozprávam teda o pomocníkovi, ktorý pomáhal Polovi písať. Lebo aj ja hľadám takéhoto Rustichelliho, ktorý by mi s tým pomohol. Využívam na to každú príležitosť, ktorá sa mi naskytne. Neopúšťa ma pritom nádej, že sa takáto príležitosť nakoniec predsa len nájde.
Jenou z nádeji je to, čo mi na rozdiel od písania ide. Občas si totiž pri táborákoch zaspievam, zahrám na gitare a rozprávam svoje príbehy. Ako keby som rozprával rozprávku.
„Rozprávka vo svojej funkcii je rozprávanie v kruhu poslucháčov. Rodí sa z potreby rozprávať a z rozkoše naslúchať. Zosadnúť si a nechať sa ukolísavať hovoreným slovom.“
Tak povedal Čapek.
Platí to najmä u prírodných národov. Tak povedal Strauss. {
claude lévi strauss wikipédia
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
odkaz
„Claude Lévi Straussa považujú za zakladateľa francúzskeho štrukturalizmu.“
} Na rozdiel od nás ale prírodné národy žijú v omnoho užšom súlade s prírodou. Mal som to šťastie žiť s nimi pod jednou strechou. Stal som sa tak samozvaným odborníkom vo sviatostiach ich nádeje, viery a lásky.
