Temná budúcnosť a dnešné právo na hluk

Západné filmy o zániku civilizácie. Zaujímalo by ma, čo na ne hovoria – ak vôbec majú možnosť ich vidieť – napríklad obyvatelia brazílskych, indických, káhirských slumov . Zaujímalo by ma, či by aj oni boli zhrození z toho, ako sa svet (s)končí, že svet – slovami T. S: Eliota – sa nekončí treskom, ale skučaním.



Zdĺhavým, monumentálnym skučaním. Zaujímalo by ma, či by si aj obyvatelia neeurópskych a neamerických bedárskych brlohov (po)mysleli, že tie filmy zobrazujú koniec celého, a nie iba západného sveta. Pretože to, čo filmy ako Cesta, Vojna svetov, Potomkovia ľudí či 28 dní po tom, spája, je vlastne dôverne známe stovkám miliónov obyvateľov Zeme z každodennej skúsenosti: nemožnosť žiť v hygienicky uspokojivých podmienkach, ekologické havárie, popolček, hrdza a pleseň, nevyspytateľné vzťahy, násilie, nefunkčné inštitúcie, zdevastovaná infraštruktúra, nefungujúce komunikácie, nepravidelný prísun potravy, nekvalitné potraviny, strata akýchkoľvek morálnych zábran, absencia akejkoľvek nádeje na zmenu, pád na úroveň barbarstva, ktoré Západ prekonal už pred tisíc rokmi... Fakt by ma ohromne zaujímalo, či by aj negramotného, denne hladujúceho, infekciami nakazeného, chrastami a muchami pokrytého, poslednej ľudskej dôstojnosti a istoty zbaveného bedára z Kalkaty šokoval napríklad film Cesta a či by podľahol ilúzii, že to, na čo sa pozerá, je príbeh o konci celej civilizácie, a nie iba tej, ktorá sa nikdy nestarala o nič iné, len o svoj blahobyt, prípadne o agresívnu ochranu svojho práva na blahobyt. Ktovie, či by taký bedár z Ázie alebo Afriky nezačal závidieť hrdinom dystopickej vízie, že v akom pohodlí si to v tej temnej budúcnosti žijú.

Čo je však obzvlášť odporné na týchto filmoch o konci civilizácie, je ich viac či menej obstojne maskovaná ideológia. Filmový priemysel predkladá masám divákov desivé vízie o globálnom kolapse spoločenských zriadení a hodnôt: nebo je sivé, všetko pokrýva popolček, diaľnice sú zdevastované, nikomu sa nedá veriť, hrozí kanibalizmus, nádej v obnovu humanizmu žiadna. No uprostred tohto rozpútaného inferna hlavný hrdina predsa len objaví slabunko blikajúci plamienok nádeje: v očiach svojho potomka. Vo filme Cesta otec vie, že musí bojovať o prežitie, lebo má syna. Vo filme Vojna svetov detto. V Potomkoch ľudí, malá skupinka zachraňuje poslednú tehuľku – to plod jej tela má zachrániť pred vyhynutím ľudstvo, ktoré si, ak sa nad tým trošku zamyslíme, civilizačný kolaps privodilo vďaka preľudneniu... Ale ľudstvo a hodnoty humanizmu musia prežiť. Za každých okolností, za akýchkoľvek podmienok, za akúkoľvek cenu. Z toho predsa komukoľvek musí byť okamžite jasné nasledovné protirečenie: odpoveďou na všeobecný úpadok, anarchiu a barbarstvo, má byť starý dobrý, dôverne známy, bezohľadný boj o život. Čiže: musím zabíjať, lebo ak zabijú mňa, kto potom ochráni môjho potomka? Som teda taký istý, ako tí, čo sa ma usilujú zabiť. Veď aj oni majú potomkov. Majú čo stratiť. A odkiaľ majú brať istotu, že ja mám dobré úmysly a nechcem ich všetkých zahlušiť? Začarovaný, krvavý kolobeh. Ale tvorcovia dystopických filmov – a spolu s nimi aj konzervatívne hodnoty vyznávajúci spisovatelia ako napríklad Cormac McCarthy – stále vidia východisko: v nádeji zasievanej do potomka. Potomok musí prežiť, aby ľudstvo nevyhynulo. Lebo ak vyhynie ľudstvo, kto bude potom vyznávať krásne konzervatívne hodnoty ako napríklad manželstvo, rodina, deti, viera, národ, rasa, sloboda nakupovania, v mene ktorých sa vyplatí ešte aj zabíjať? A čo robí človeka človekom, ak nie hodnoty, vďaka ktorým sa vymedzuje voči prírode a voči iným skupinám ľudí?

Logika väčšiny dystopických diel, ktoré v skutočnosti nehovoria o konci sveta, ale iba o agónii, o duchovnej bezradnosti Západu, teda značne kríva a sebavedome zavádza. Jednak preto, lebo ako budúcnosť ukazujú to, čo je vlastne už prítomnosťou pre zbedačené masy tzv. tretieho sveta, a jednak preto, lebo nádej, ktorú ponúkajú, nemožno považovať za nič iné, len za pokračovanie tých praktík a metód, ktoré vedú ku kolapsu civilizácie. Hovorím o nádeji vsadenej do detí, o nádeji, že naše deti sa budú správať podobne ako my. Keď teda distopický hrdina zabíja, aby ochránil svoje dieťa, nezostáva mu nič iné, len veriť, že aj jeho dieťa, keď vyrastie, sa v takej situácii zachová presne takisto. Ide vlastne o recykláciu a reinkarnáciu násilia. To, že tento mechanizmus, zjavne prítomný v tých menej vydarených distópiách niekto nazýva nádejou by mohlo zaujímať nejedného psychiatra.

Aldous Huxley v knihe esejí Brand New World Revisited už v päťdesiatych rokoch minulého storočia poukázal na dve závažné, viac i menej podložené hypotézy súvisiace s preľudnením: 1. čím viac ľudí, tým väčšia hrozba sociálneho napätia a nepokojov, čo za sebou vždy vlečie aj potrebu diktatúry; 2. s preľudnením klesá inteligenčná úroveň jednotlivcov. Keď si teda spojíme tieto dve hypotézy, objaví sa pred nami obraz neutešenej budúcnosti: kolaps demokracie a mentálne i morálne zdegradované obyvateľstvo. Nejestvujú teda žiadne záruky na to, že civilizácia sa vyhne regresu. Tento regres však nenastane preto, lebo sa prestanú rešpektovať konzervatívcami ospevované hodnoty. Anarchia a kolaps morálky či „humanistických hodnôt“, ak chcete, nenastanú preto, lebo sa nerešpektovalo manželstvo, neplodilo sa dostatok detí a spoločnosť uznala, že aj homosexuál je človek, ale preto, lebo nastalo nezvládnuteľné preľudnenie a s ním súvisiace bezohľadné exploatovanie prírodných zdrojov, kryté ideologickými ospravedlneniami, táraninami o bohu, o národe, o vyššom poslaní a zmysle ľudského života.

Zdanlivo z iného súdka. Prednedávnom som sa na svoje nemalé zdesenie dočítal, že „deti v nemeckom hlavnom meste Berlín majú byť vyňaté z prísnych zákonov, týkajúcich sa rušenia pokoja“, pretože, podržte sa, „hluk príslušníkov mladej generácie je v podstate spoločensky prijateľný.“ V tom istom článku sa nižšie píše: „Len v samotnom Berlíne každý rok podávali stovky sťažností na veľký hluk z materských škôl a detských ihrísk. Niektoré zariadenia pre deti bolo treba zavrieť, pretože obyvatelia sa sťažovali na prílišný hluk.“ No a nemecká organizácia na ochranu detí je zrejme aj organizáciou na ochranu hluku, keď sa opovážili vyhlásiť, že: „Žijeme v meste a deťom by malo byť dovolení hrať sa a robiť hluk.“ Mňa by len zaujímalo, v ktorom veku je vhodné deťom pripomenúť, že nemajú robiť hluk a majú brať ohľad aj na druhých? Alebo: ktovie, ako sa na celú vec pozerajú učitelia, ktorí v tom hluku deťúreniec nadmieru tolerantných rodičov trávia denne niekoľko hodín. Keď si pomyslím, že aké asi budú deti detí dnešných tolerantných rodičov, teda deti hlučných detí, tak len dúfam, že na starobu už budem buď hluchý ako peň alebo si určite nezadovážim žiaden prístroj na vylepšenie svojho sluchu.

Predpokladám, že taká organizácia na ochranu detí má dosť blízko k protipotratovým hnutiam a teda vlastne aj ku konzervatívne orientovanému politickému spektru a kresťanskému fundamentalizmu. Takže – zákopoch konzervatívcov -- ďalší (priam schizoidný) paradox: na jednej strane nemierne uvoľňovanie mantinelov slušného správania, zabezpečovanie práva na hluk, teda pokiaľ ide o deti, lebo dieťa je sväté, vlastne je to asi nadľudská bytosť, na ktorú sa asi princípy normálneho ľudského spolunažívania dočasne nemajú vzťahovať, na druhej strane dystopická obava z deštrukcie morálnych hodnôt a teda z kolapsu a pádu civilizácie na úroveň barbarstva. (Že pritiahnuté za vlasy? Zdá sa vám, že neregulované dieťa, terorizujúce okolie svojimi nadmerne intenzívnymi zvukovými prejavmi, nemá nič spoločné s barbarizáciou?) Prosto akýsi čudesný konzervatívny drajv jedným dychom dieťa ochraňuje a dáva mu nadštandardné práva (zóny a časové úseky hluku by asi vôbec nemali existovať, hluk má byť predsa neprípustný za každých okolností, a nie ochraňovaný zákonom, či?), no na druhej strane vykresľuje temnú budúcnosť, v ktorej nejestvujú žiadne pravidlá. Pozoruhodné. Že by tú temnú

budúcnosť privodili tie posvätné deti?
Pridať článok vybrali.sme.sk jagg.cz linkuj.cz zalinkuj.cz

hehehe, pekne ironicke

ja hodim do plena odkaz na clanok v tyzdenniku .tyzden. zaujimave nazory o rodine, detoch vyrastajucich bez otcov, ako by stat nemal pripievat na rodiny a ako je to s vysokymi skolami. nuz citajte
odkaz

To s tými detmi si ale strelila capa. Z ihrísk ma ist rev, krik , hluk. Také su deti a ze obstarlí smradosi na dochodku nemaju radi detský "hluk" tak nech idu do hrobu tam si ticha uziju až -až.

Z ihrisk sa ma ozyvat smiech a vesely detsky dzavot..ked uz

hluk v meste mi vadí..ani si neuvedomujeme ako nám škodí..a že prečo sme takí "ukričaní"..aj deti sú podvedomo z toho vystresované .