Rozprávka o ľudskej duši od Rúfusa

Osloboď ju, už, Bože, od jej tela.
Býva jej stydno z toho, čo telo koná.

Alebo je to tak:
telo je zo zákona?
Je zo zákona a potom, čo si želá,
je zákonité.
Telo —
jediný spôsob byť.

A duša...
Nie je stélou?
Len lampa... nesmelo
svietiaca na telo,
aby sa uvidelo:
ten zázračný stroj bytia,
kalich vína,
nad ktoré niet...

Alebo je to inak?
A zázrak tela je len olejom,
z ktorého žije modrý plameň ducha?
Toto je pravda o tele?
Ako vzduch — jednoduchá
a neviditeľná.
Toto je jeho pýcha?

Duša to nepovie,
duša je jakživ tichá.
Sestrička, mlčiaca
v robustnom kmeni stromu.
Koho tam odklína?
Za koho mlčí? Komu?

Bude jej dosť ticha na tejto malej zemi?
Na veľké odkliatie
jej bratov zhavranených.


Milan Rúfus

...alebo je to inak?
A zázrak nášho ducha je jeho telom?
Uvidíme, či ho smrť odklaje...