Prvý stavovský snem ...

...
Ctihodný Mael zaujal miesto uprostred svojich rehoľníkov a predniesol takúto reč:
- Dietky, Pán, keď sa mu zapáči, dáva ľuďom bohatstvá i berie im ich. Nuž a ja som vás zvolal, aby sme vyrubili ľudu poplatky na úhradu verejných výdavkov a vydržiavanie rehoľníkov. Nazdávam sa, že dane by mali byť úmerné bohatstvu každého. Teda ten, kto má sto volov, odovzdá ich desať, kto má desať volov, odovzdá jedného.
Keď svätý muž dohovoril, gazda Morio z Anízoviec nad Klanžou, jeden z najbohatších mužov spomedzi Tučniakov, vstal a vyhlásil:
- Ó, milý otec Mael, domnievam sa, že je správne, aby každý prispel na úhradu verejných výdavkov a cirkevných trov. Pokiaľ ide o mňa, som ochotný vzdať sa v záujme svojich tučniackych bratov všetkého, čo mám, a keby bolo treba, dal by som zo srdca rád aj poslednú košeľu. Všetci alckí staršinovia sú ako ja pripravení obetovať vlastné majetky a nemožno pochybovať, že sú bezo zvyšku oddaní otčine a cirkvi. Treba teda vziať do úvahy jedine verejný záujem a urobiť to, čo nám káže. Nuž a tento záujem káže, milý otče, tento záujem si vyžaduje, aby sa nepýtalo veľa od tých, ktorí majú veľa, lebo potom by bohatí boli menej bohatí a chudobní chudobnejší. Chudobní žijú z majetku bohatých, preto je tento majetok posvätný. Nedotýkajte sa ho, bola by to neodôvodnená zlomyseľnosť! Keby ste brali bohatým, ktoviečo by ste nezískali, veď boháčov nie je veľa, naopak, takto by ste prišli o všetky zdroje a uvrhli by ste krajinu do biedy. Ak však budete žiadať menšiu podporu od každého obyvateľa, nehľadiac na majetok, vyzbierate dosť na úhradu verejných potrieb a nebudete sa musieť vyzvedať, koľko ktorý občan má, veď na takéto vyšetrovanie by každý pozeral ako na odporné šikanovanie. Keď zaťažíte všetkých rovnako a ľahko, ušetríte chudobných, veď im necháte majetok boháčov. Ako by sa vôbec dala vymerať daň podľa bohatstva? Včera som mal dvesto volov, dnes mám iba šesťdesiat, zajtra ich budem mať sto. Klúnik má tri kravy, ale sú chudé, Miklúš má iba dve, ale bachraté. Kto je bohatší, Klúnik či Miklúš? Znaky zámožnosti sú klamlivé. Isté je iba jedno, že každý pije a je. Nože vyrubte ľuďom dane podľa toho, čo spotrebujú. To bude múdre.
Tak vravel Morio za potlesku staršinov.
- Žiadam, aby túto reč vyryli do bronzových tabúľ! – zvolal mních Bulloch. – Je určená pre budúcnosť, o tisícpäťsto rokov nebudú najlepší Tučniaci hovoriť inak.
Rada starších tlieskala, keď Greatauk s rukou na rukoväti meča krátko vyhlásil:
- Som šľachtic a nijakú daň platiť nebudem, to je potupné. Nech si platí čvarga!
Po tomto ozname sa rada starších ticho rozišla.
Ako v Ríme, aj v Tučniacku robili cenzus každých päťsto rokov - takto sa zistilo, že počet obyvateľstva rýchlo vzrastá. Hoci decká mreli ako muchy a hlad i mor s dokonalou pravidelnosťou vyľudňovali celé dediny, noví a noví Tučniaci neprestajne prispievali svojou súkromnou biedou k verejnej prosperite.

Anatole France Ostrov Tučniakov /1908/