PRAVDA ako neoddeliteľná súčast zdravého rozumu (tnt,C4)

v kratkom slovníku slovenskeho pravopisu je napísane: pravda je súhlas vyroku, názoru so skutočnostou, v tomto zmysle sa väčšinou, ak nie vždy používa aj v komunikacii. v logizme však za tiež nikdy nenabudne iny vyznam či tvar. jednym s prvotnych problemov, ktoré pri pravde vznikajú, sú problemami lingvistiki, ktoré by sa možno dali vyriešit Carnapovou teoriou dvoch urovni jazyka, čim by sme sa však mohli dostat k špekulaciam v tom zmysle, že na základe korenšpodencie by sme utvorili pojem vo vztahu skusenosti, ku ktorej by neskôr nebolo možne nazáklade empirie odôvodnit napriklad: vo vztahu oproti všetkému by som postavil(a) nič a nič by som nedokazal(a) empiricky odôvodnit na rozdiel od všetkého, čo si viem prinajmenšom iba predstavit. podľa Descartovskej metodologie:1/ za pravdive uznám iba take tvrdenia, ktoré je môjmu rozumu zreteľne, táto sa môže pre nás však stat do značnej miery abstraktnou na to, aby sme ju mohli dodržat, použit. 2/ rozdelit každy skumany problém na menšie časti, ktoré bude(m) rozum môct ľahšie kontrolovat a teda skumat. 3/ postupovat od jednoduchšich k zložitejšim, toto však nebude možne použit, lebo nevieme či o konkretnom probleme, jave,..., ktoré sa vytyčia bude možne usudzovat ako o jednoduchších, zložitejších, či pvotnych a druhotnych. 4/ robit si presny prehľad postupu, aby sme si boli istí, že sme na nič nezabudli a nič nevynechali. pre porovnanie si uvedieme tri hlavne teorie pravdy a to: korenšpodenčnej, koherenčnej, konsezuálnej. pri použiti prvého kroku Descartovskej metodologie by sme sa dostali do konfliktu, paradoxu, podobne ako pri bežnej komunikácii, kde je tento paradox pravdy spôsobeny, či už nespravnostou, nepresnostou použivanych pojmov, terminov, záverov, čo môže byt spôsobene nevedomostou, nedohodou, alebo môže byt rovnako spôsobeny "nerozdielom" medzi pravdou bez "predexistencie" určitej mienky-procesu od nevedomosti k poznaniu. a je tu daľši problem nepresnosti "nedohody" k pravde a usilie o pravdu, pravdivost, ked už existuje určita mienka a otázka pravdy prichádza ako podmienka, potreba overenia pravdivosti, potom ako vznikne pochybnost, podobne ako Liebnizove pravdy faktu a pravdy ruzumu o dualizme. Existuje vôbec pravda ? jej zodpovedanie, či vyslednych súdov, je základom pre daľšie uvažovanie, pretože bez všeobecnej existencie objektu, subjekt by bol jeho tvorcom a subjekt v tomto pripade pravda, by sa stal absolutnym pretože by sa nedostaval do paradoxu. podľa O.F.Bollnowa pravda je naha dospiet k novému poznaniu a k nej samej a pravde ako cieli, teda vist z nevedomosti, omylu, pochybnosti. T.Akvinsky potenciálnu možnost straty istoty v pravde istí tym, že rozlyšuje prakticke poznanie vecí od teoretického, ktorému na rozdiel od praktického, ktoré je mierou vecí, je mierou vec, pramení s nej a tá ma mieru u Boha ako pôvodcu. podľa O.Neuratha sa nemáme o čo opriet, pretože my sme tvorcami protokolárnych viet, ktoré tvoria vychodiska pre daľšie poznanie, ktorého kvázi ideálom je vedecky "čistiaci stroj" pracujúci na báze vloženych protokolárnych viet a pri vložení novej a možnom vzniku protirečenia, musime ju nahradit inou, alebo zmenit prvotnu bázu, "prestavat stroj". ako hovorí F.Nietzche:"kritérium pravdy bolo a je v skutočnosti iba biologickou užitočnostou systemu principiálneho falšovania". emirici ako: Lock, Berkley, Hume zastavaju teoriu zmyslu ako vychodiska pre poznanie, čo znamená, že pravdu, ktorá sa síce tvorí v rozume, posúvaju mimo rozum a jej fakt, ideu, podstatu, kdežto racionalisti uprednostňujú rozum, ktorí je síce zásobovany zo skúsenosti, ale on určuje, vytvára, čo viedlo až k postupnému prechodu k antropocentrickému idiosynkrecizmu a subjektu, ktory si vytvára svoj svet a je tym čo zo seba urobí, cez Decartesa, Nietzscheho k Sartrovi a postupny prirodzeny zvrat na problematiku ako môžem pravdu spoznat a či je to vôbec možne cez Kanta až k Jaspersovmu uvedomovaniu si podstaty, či skôr skutočnosti pravdy v hraničnych situaciách. na to ako dospiet k pravde je nevyhnutnych nespočetne množstvo teorii, od spominanych empirickych a racionalistickych, až po orientálno-meditačné s ktorích sa všetky zakladajú v podstate akomsi očistovacom, či obnovovacom, usmerňujúcom procese v ktorom sa rozlyšuje medzi pozytívnym a negatívnym suborov postupov, činností a tieto spôsoby sa zdajú byt až podozrievavo dôverihodné. vylučuju rozumovú, zmyslovú, predočistno systémovú skusenost, ale ani o nej neuvažujú, system prechodu z nevedomosti k postupnému "osvieteniu" sa javí ako strata pamäti...

fúúú,..zložitá téma,..tu vzniká dilema,..ako je to vlastne s tou pravdou samo o sebe,..niekto si možno pletie pravdu a pravdivosť .,, čiže ak zoberieme pravdu ako zhodu tvrdenia, ..pravdivo dokázať že niečo je tak ako je , že je to zhodné so skutočnosťou a poznaním ,..nie je vždy jednoduché )) .. pravda je vždy alebo väčšinou "skrytá " a ľudia ju donekonečna hľadajú, odkrývajú..dokazujú....))

zaleži ktora Onya sa teraz prave pyta

blueevil..ad jedna sa nepýtam ...a ad dve vysvetli svoj komentár, ..to má byť akože vtipné či čo ?

mno..už mi doplo, ..pýta sa pochopiteľne tá moja múdrejšia časť šedej kôry