Môžeme viesť slobodný život? Sme slobodný alebo nie? Žijeme slobodne alebo v ilúzií slobody?

Sloboda pohybu – ako zamestnaný občan, platiaci účty a zodpovedný za svoju rodinu som takmer otrocky uväznený na konkrétne miesto v štáte a krajine. Môžem sa síce presťahovať do iného mesta alebo štátu únie, ale budem potrebovať novú prácu, nové zmluvy na dodávky energií, prehlásenie automobilu, zmeny v poisťovniach, daňových úradoch a ak ide o trvalú zmenu tak novú adresu zaregistrovať do evidencie obyvateľstva v inom krajskom meste.

A v prípade zmeny štátu príde na rad ďalšia desiatka bariér brániacej mi v slobodnom rozhodnutí žiť na inom mieste. Zároveň som kedykoľvek povinný preukázať sa ID kartou orgánom moci, aby overili „moju totožnosť“. Do extrému v našej strednej Európe sú dovedené cestné kontroly vodičov, kde je úplne bežné, že vás policajti zastavia „len tak“, bez podozrenia z porušenia dopravných predpisov, aby ste náhodou nemali slobodný pocit z neobmedzovanej jazdy. Slobodu pohybu však úplne pochovali mobilné telefóny. Všetky spravodajské služby bez rozdielu majú trvalý a neobmedzený prístup k údajom o pohybe a mieste každého mobilného telefónu. Z interných zdrojov priamo od jedného operátora mám hodnovernú informáciu, že okrem základných údajov o dĺžke hovoru, čase, mieste a účastníkoch sú automaticky evidované o každom hovore spravodajské údaje ako sú emocionálne výkyvy v hlase, hlasitosť hovoru, jazyk konverzácie, počet slov, pohlavie účastníkov ďalších až 150 analytických údajov. Pýtal sa vás niekto pri podpise zmluvy s operátorom či mu dávate právo sledovať tieto údaje? Samozrejme, veď to nie operátor vás sleduje, ale spravodajské agentúry – verný sluha Systému.
Tento fakt už asi príliš nezhoršia ani pripravované technológie osobnej identifikácie rádiovým signálom, v anglickej skratke známe ako RFID. Identifikačné karty s týmito bezdotykovými čipmi vás môžu stopovať exaktne a nemilosrdne bez vášho vedomia - kedy ste vošli do budovy, ako dlho ste sa zdržali v dopravnom prostriedku, dokonca koho ste stretli. Takisto môžu zistiť, čo a za koľko ste nakupovali podľa transakcií platobných kariet, ktoré vo „vyspelých“ krajinách pokrývajú drvivú väčšinu transakcií nad 10 dolárov. A aby to nebolo skutočne ľahké, náklady na presuny po krajine sú už dnes také vysoké, že voľné cestovanie ako „slobodný pohyb“ prichádza do úvahy len pre malú skupinu bohatých.
Sloboda zoskupovania sa a združovania – ak chcete „slobodne“ založiť združenie, podľa zákona ste povinný toto združenie a jeho stanovy zaregistrovať na príslušnom inštitúte štátnej moci. Takto od Systému dostanete identifikačné číslo a získate nekonečnú radu povinností pred zákonmi a daňovým úradom. Zároveň štát získa plnú kontrolu nad vašim združením, ktoré môže v prípade nepohodlnosti zakázať či rozpustiť a skonfiškovať jeho majetok. Kontrolovaná, priškrtená sloboda stretávania sa pod dozorom už nie je slobodou. Preneste sa do mladosti – ako by ste vtedy reagovali, keby od vás ako mladých ľudí, ktorí mali množstvo priateľov a záujmov, miestny úrad vyžadoval udržovať kompletný zoznam všetkých kamarátov, program vašich aktivít a prehľad frajeriek? Povinne by ste museli vykonať písomnú registráciu partie a raz ročne vyúčtovať náklady za kino, alkohol a cigarety, inak by ste mali zakázané sa stretávať a združovať... šialené? Nemysliteľné? Mladí ľudia si slobodu nenechajú len tak zobrať, preto sú vždy predvojom revolúcií.
Právo na petície -- zostáva bizarnou spätnou väzbou umožňujúcou pro-forma nástroj na boj proti Systému. Podľa zákonov musíte vyzbierať státisíce podpisov aby sa vašou požiadavkou začal vôbec zaoberať štátny aparát a vyhlásil po preskúmaní napr. referendum.
Právo voliť – žiaľ zatiaľ nezaručuje právo voliť si priamo princípy, myšlienky a zámery na riadenie spoločnosti. Voliť môžeme len „nositeľa“ týchto myšlienok – poslanca a jeho politickú stranu. Po tejto fraške konajúcej sa raz za štyri roky bezočivo odignorujú volebné sľuby a názor voliča je im ukradnutý. Navyše, propagácia politických strán v područí ekonomickej loby investuje milióny do svojej reklamy, s čím len ťažko môže súperiť jednotlivec s dobrými úmyslami, ale bez prostriedkov. Týmto sa slobodné „právo voliť“ zužuje na „právo vybrať si menšie zlo“.
Evidentný, ale aspoň transparentný problém majú spoločenstvá a štáty tretieho sveta, kde sa porušujú práva a slobody flagrantne a bez obalu – vraždí sa na uliciach a mocenský Systém vedie otvorený boj proti vlastnému obyvateľstvu, ktorý sa ani nesnaží príliš zakrývať. Takýto vulgárny a očividný stav neslobody je spôsobený priepastným rozdielom medzi bezmocnosťou obyvateľstva a brutálnou silou, ktorou sú schopní despotickí vládcovia disponovať. Avšak ako je to vo vyspelých krajinách západného sveta? Ako občania sme už historicky skúsenejší – vieme sa brániť demonštráciami, štrajkami a chodíme si voliť zástupcov. Ak zistíme, že nám niekto upiera základné slobody a začne nám zasahovať do života, mali by sme bojovať za nápravu. A práve v tom je špinavý trik dnešného Systému – občan nesmie „zistiť“ že je neslobodný, inak by sa mohol začať búriť a brániť.
Už dlhé roky sa zaoberám myšlienkou či reálne mám „slobodnú voľbu“. Môžem si skutočne vybrať prácu, ktorú chcem vykonávať? Môžem si skutočne zvoliť, kde budem žiť v mojej krajine? Môžem sa skutočne slobodne rozhodnúť, ako strávim čas svojho dňa? Môžem si slobodne zvoliť, aké myšlienky budú presadené v riadení našej spoločnosti? A konečne – sme ešte stále ako rodičia tými, kto primárne formujú hodnoty a postoje svojich detí k životu a ľuďom? Mnohé slobody sa len tvária ako slobody, avšak ako náhle sa ich začnete dožadovať, pocítite tvrdé a drastické protiopatrenia. Základnou a najuniverzálnejšou prekážkou proti slobode je existujúca moc peňazí a finančného sveta. Štát ako základná inštitúcia moci skupiny nad jednotlivcami zaviedol fiktívne slobody, ale zároveň všetky slobody boli zablokované potrebou peňazí alebo dodatočnými podmienkami. Chcete si postaviť dom? Môžete ho síce postaviť vlastnými rukami z hliny, ale ak budete chcieť žiť v priemernom európskom meste, potrebujete približne 100.000 EUR iba na základný pozemok. Samozrejme, ak má byť domček v súlade so „Systémom“ pravidiel stavebného a územného plánu, potrebujete ďalších 5.000 EUR na rôzne projekty, povolenia a úplatky.
Môžem sa síce slobodne rozhodnúť, že nebudem pracovať v kancelárii za počítačom, ale kde sa uživím nezávislým a trvale udržateľným hospodárstvom? Môžem v meste pestovať zdravé a ekologické potraviny? Bude mi stačiť ich normálna produkcia a predaj na zaplatenie hypotéky, energií a služieb, ktoré v sú v mestskom bývaní potrebné? Alebo sa aspoň môžem slobodne rozhodnúť, že budem pracovať len 4 hodiny denne a zvyšok budem robiť na záhrade? Asi málokto uspel s takýmito návrhmi u bežného korporátneho zamestnávateľa. Výnimkou bývajú matky po materskej dovolenke, ale tie dostávajú samozrejme adekvátne zníženú aj mzdu. Zároveň okrádajú svoje často len 6-mesačné deti o prirodzenú materskú priazeň v mene zarábania peňazí.
Celý moderný svet je len ilúziou slobody, počnúc zastupiteľskou demokraciu v parlamente a končiac slobodným trhom a podnikaním. Milióny ľudí západnej civilizácie prežíva s naivnou vierou, že sú slobodní, pretože západný spôsob života sa vyhlasuje za „demokratický“, podľa latinského prekladu ako „moc ľudu“. Avšak z podstatných slobôd nám oproti trvalému odovzdaniu sa systému zarábania peňazí nezostáva veľa. Môžeme si tak raz za rok vybrať medzi dovolenkou v Chorvátsku alebo dovolenkou v Taliansku – vtedy nezarábame, ale míňame. Nakoľko otroctvo ako nadvláda nad životom druhého človeka bolo historicky odsúdené, považujem za povinnosť každého moderného človeka bojovať proti novodobým skrytým zotročujúcim silám v spoločnosti. Impulz k oslobodeniu by mal vychádzať zo skutočnosti prežívania neslobody odspodu – od jednotlivca, jeho rodiny, komunity, obce, národa až po celú ľudskú civilizáciu. Cesta to bude dlhá a tŕnistá, ale ak sa nezobudíme teraz z ilúzie pseudo-slobody, svet môže byť vrhnutý do doby temnejšej ako bol stredovek. V prvej kapitole uvediem množstvo faktov a úvah o systematických nástrojoch neslobody a ich prepojení s nastolenými krízami vo svete. V druhej kapitole vám predstavím možné stratégie a vízie, ako sa k slobode dopracovať – ako k osobnej tak aj k spoločenskej.

Cely tento svet stojí len na sebaklamaní o tom, v com vlastne zijes..podobne je to aj s vierou v Boha, je to sebeklam, tkroý umoznuje cítit iluzornu lasku atp. a o slobode nevravím...len ten kto veri lziam je stastný, akonahle prestanes verit v lzi o prítomnych idealoch, lasky , slobody a dalsích nehmatatelných vecí, tak si v pordely a prepadnes depresii z holej skutocnosti, ktorá je neusnom pre prezitie a zdravý dusevný vyvoj.
Je mozne , ze ak by deti boli od mala ucený pravde o tom, ze zijeme v otrokarskom zriadení, ktoré sa hra na slobodný , tak by sa nieco zmenilo, lenze to nerobíme, pretoze sa obavame , zeby sme ohrozili ich zdravý dusevný vyvoj.

hm milosko nieco pre teba
odkaz
o nieco takom snivas,ze ?

salbea o takom niecom nie

Strašný humus, o slobode nemôže byť ani reči. Žijeme len v ilúzii slobody. Dokonca ešte aj keď sa rozhodnem, že vyvetrám alebo sa nadýcham čerstvého vzduchu, tak nejaký kretén začne páliť staré pneumatiky. Smrad ako sviňa, ale nikto z tohto úžasného systému nepríde toho kazisveta potrestať.

jednoduché..slobodu má ten kto má veľké peniaze ....a kto má veľké peniaze , má zároveň moc . je si svojim pánom..a taký si ozaj nesťažuje ..je nadmieru spokojní..zaujímalo by ma, skadiaľ sa po revolúcii vyrojilo toľko milionárov..

...nic sa nezmenilo...len sa zlegalizovalo to, co predtym sa robilo tajne...

aaale...mozem citit co chcem?...mozem...a to je ta zahada..🙂))
hihi...ale vezmi si skarede zhmotnene myslienky...ked ta napadnu( boj so sebou byva smiesny..alebo tragickyy)