Menejcennosť

mám problém..... pred vyše rokom som sa začala liečiť na psychiatrii, ....moja krstná - mamina sestra má bipolárnu poruchu, mamina druhá sestra má depresie..... ja som od detstva, puberty mala kedy-tedy depky, ale to snáď má každý jeden človek.... proste som riešila v sebe otázky typu, prečo sa rodičia rozviedli, prečo nie sme bohatý, prečo nie som chudšia, krajšia, múdrejšia, šikovnejšia, .... a podobne. ....Ale tak v podstate si myslím, že okolie ma bralo ako zabávačku, plnú optimizmu v tom čase. .....Na základnej škole bolo v podstate dobre, učila som sa priemerne, skôr lepšie, teda jednotky, dvojky, trojky, stredná škola ubehla tiež v pohode...no nebolo v mojom živote nič, čo by som brala ako môj koníček... na strednej som nemala šťastie na vzťahy s chalanmi. Neviem, či to bolo tým, že som bola dosť vysoká, ani tučná, ani štíhla.... taká obyčajná ....... asi píšem dosť chaoticky, ale snáď sa v tom niekto vyzná ....... ide mi o to, že po škole som chcela ísť na výšku, no kvôli fin. situácii som sa na to vykašlala.... potom som chvíľu pracovala na robotníckej funkcii ....... potom som si začala vybavovať jedno zamestnanie, ani neviem ako a proste čas ubiehal a dostala som sa preč z domu.... začala som pracovať ako sekretárka...... všetko bolo fajn...... tešila som sa z takmer každého dňa, práca ma bavila - aspoň niečo!!!! ..... len akosi čo sa týka vzťahov, tak to nestálo za nič,..... proste som sa cítila menejcenná, neschopná, nemožná..... stále sa porovnávam s inými a mám pocit, že každý je lepší a šikovnejší odomňa...... stále si poviem, že urobím niečo tak, alebo onak a nakoniec sa aj tak na všetko vykašlem, neviem ísť za svojim cieľom a vytrvať...... pred vyše rokom som v práci vybuchla a proste som dostala záchvat plaču, hnevu, zadúšalo ma, vynadala som niekomu a potom to šlo všetko dolu vodou......v práci, v živote....... začala som sa liečiť na psychiatrii, dali mi nejaké lieky - nejaké injekcie každé dva týždne, párkrát som nešla na ne..... brala som to ako moje zlyhanie..... nič ma už netešilo ...... nemala som žiadne emócie....... bývala som sama v byte, ktorý som si kúpila nevýhodne - v nevhodnom čase a vzala naň vysoký úver ...... tušila som, že v práci o tom mojom výstupe každý bude vedieť .... hanbila som sa...... všetko okolo bytu ma zaťažovalo, práca ma netešila...... všetko som nechávala na kolegu, ja som pospávala, zašívala sa...... ani neviem ako dni ubiehali ...... potom na mňa došli samovražedné myšlienky....... bývam na ôsmom poschodí a skúšala som ako by som vyskočila, či zľava, či sprava z balkóna.... nakoniec som už sedela na zábradlí a hľadela dolu..... nakláňala sa ....a rozmýšlala, či sa pustiť, či nie....... ani neviem prečo, no asi som to svoje rozhodnutie preložila - ako skoro všetko na ďalší deň...... dostala som sa do nemocnice, kde sa mi takisto nič nechcelo ....hygienu som úplne zanedbávala..... zuby som si neumývala, robilo mi problém ísť sa osprchovať, či okúpať..ešte predtým, keď som chodila do práce, som ráno mávala žalúdočnú nervozitu, napínalo ma... keď došla návšteva do nemocnice za mnou netešilo ma to....... mala som pocit a aj teraz ho mám, že ma nikto nechápe........v tom čase som schudla, ževraj 12 kíl..... teraz mám oproti ten normálnej váhe o viac ako 30 kíl...... poznámky okolia o mojej váhe typu, či som tehotná, či už od rodiny, či "známych".....nepadnú nikomu dobre.....trápi ma to, no nejak sa neviem odhodlať a začať cvičiť, no hlavne vytrvať v tom... nikdy som nebola športový typ.....je ľahké pribrať, no ťažké schudnúť...... raz som v pohode, inokedy som smutná..... väčšinu času ležím, pozerám TV, som na nete....ale ani to ma nebaví...... nič ma vlastne nebaví, ani to jedlo mi vlastne nechutí...... už ani neviem, kedy som sa tak z chuti zasmiala....... moje okolie ma nabáda k aktivite, no ja sa neviem donútiť, ..... tvrdia, že to ja musím chcieť a ísť si za tým....... ale ja som stále v podstate bola lenivá, pohodlná ...... a teraz ma tie kilá navyše dosť zaťažujú........moje sebavedomie nikdy nebolo bohvieako vysoké, ale teraz je úplne malé..... proste priznať niekomu to, že sa liečite na psychické ochorenie...... že máte zmeny nálad...... som teraz bez práce...... nič ma neteší ...... bola by som najradšej, keby sa niekto o mňa staral....... mám však 27 rokov a už 7 rokov som preč z domu..... bývala som v podnájme s babou, s babami ....... v mojom veku som ešte nemala dlhodobý vzťah, len samé sexuálne známosti, kratšie či dlhšie flirty....... dosť pochybujem o sebe, či by som sa vedela postarať o partnera, o dieťa....a myslím si, že už mám na to vek....... ale s mániodepresiou v tejto mojej fáze sa akosi necítim práceschopnou ..... vyhýbam sa spoločnosti....... nik ma nechápe ........ najradšej by som sa zobudila aktívna, veselá ale akosi stále vstanem, max. zájdem do obchodu, potom jem jedno jedlo cez druhé.... po sladkom slané, po slanom kyslé a potom opäť sladké..... je normálne, že niekto takto žije ???? ................ veci, ktoré som robila automaticky - ráno vstala na budík, hygiena, obliekanie sa, skrášľovanie sa ..... mi teraz robia problém..... je možné, že ma niekto v tomto stave bude chcieť za partnerku? .... náladovú, skôr smutnú, lenivú, s úvermi na krku, s malým bytíkom, s nedokončenými úpravami....... najradšej by som bola, keby niekto ku mne prišiel, hladkal ma, obletoval...... keby som ani z bytu nemusela výjsť ......... neverím však v mužov a vo vernosť ....... teraz je taká divná doba....... skutočne si neviem predstaviť, že raz budem matkou a budem v tomto svete vychovávať dieťa................... píšem tu už toho asi veľa a mám pocit, že nik mi na to nebude reagovať, ...... tak čo už?! ........ aspoň som sa vyplakala....... viem, že sú aj ťažšie, horšie osudy ako môj.... no môj bôľ na duši je nezávideniahodný ...... darmo si človek povie, že bude pozitívne myslieť, nedarí sa mu to........... je možné mať a začať si vzťah s mániodepresiou, v tej depresívnej fáze.... mať rodinu..... a fungovať .......????.... prosím napíšte mi niekto, ja som len teraz začala s tým bojovať..... predtým to bolo fajn, aj keď boli aj smutnejšie dni......... je to normálne, že len ležím a ležím a jem a jem...... beriem inak Depakine Chrono ráno, večer a ráno Elontril..... ževraj mi pomáhajú ale ja mám pocit, že ani nie...... bola som už aj na troch elektrošokoch....... mala som aj nákupné horúčky..... ale tak ja osobne si nemyslím, že som somariny kupovala, možno len veci, kozmetiku, bez ktorých by som sa zaobišla...... moja mamina ma finančne podporuje...... otec mi takmer denne volá..... no ja aj tak nemám spriaznenú dušu, lebo skoro každého teraz odbijem tým, že sa mám kedy ako, žiadna sláva, v pohode a podobnými odpoveďami ...................... potrebujem partnera, ktorý bude vyrovnaný, alebo skôr takého, ktorý bude chápať moje pocity??? .............. ja sa akosi neviem rozhodovať.............. je to sebecké, keď človek chce alebo spácha samovraždu, je to zbabelé??? je to odvážne??? ..... prečo v tej chvíli nemyslíte ani na seba, ani na rodinu, lásky, nikoho? prečo je v tej chvíli človeku všetko ľahostajné??? .................. prečo je tento svet takýto aký je?

nemysli si, že keby si bola krásna a štíhla, tak by si bola aj šťastná - je to ešte horšie, lebo závistliví ľudia dokážu citlivého človeka vyradiť zo života

ak mozem reagovat , tak poviem ze je to pravda

môj psychiater mi povedal, že som príliš vzťahovačná, precitlivelá a zraniteľná a ešte iné veci.... tak musím akosi na sebe popracovať v tejto oblasti..... hmmm

ahoj helen...v živote prežijeme naozaj vela zleho,no možno,keby sme to dali na nejaku misku vah,mozno by to zle dokonca prevažilo,ťažko mi je teraz tebe pisať,že život je krasny,ked ho vidiš priliš šedo,podla toho čo pišeš,je možne,že maš maniodepresivnu poruchu,ale možem sa aj myliť,je dobre,že si to uvedomuješ,že niečo s tebou nie je v poriadku,ak ti tato liečba nerobi dobre,upozorni na to svoju lekarku,nie kazdy liek je vhodny,pre kazdeho,nevzdavaj to,uvedomuješ si to,to znamena,že niečo chceš zmeniť...nikto na tomto svete by nemal byť sam,a podla mna ani nikto nie je,len občas ked sa citime velmi zle si to myslime,pozri ty maš napriklad rodičov,ktorí ťa maju radi a pmahaju ti,viem,že možno si povieš,že by si chcela iny druh porozumenia,ale podla mna,aj ked všetci lasku potrebujeme,a bažime po nej,je doležite aj to,aby sme na partnerske spolužitie boli aj pripravení,snažiš sa hladať varianty,aby si aspom na chvilu mala pekny pocit,podla mna je ovela doležitejšie,aby si dala dokopy svoje vnutro,teraz tam maš vela bolesti a trapenia,a to by ti mohlo vo vztahu uškodiť,samovrazdu nepovažujem za slabosť,je to jedna z možnosti,ale podla mna nie je spravna...rada by som ti pomohla,ale ťažko mi takto,ak maš zaujem napiš to tu ,dam tu mail,a porozpravame sa o tom,nevešaj hlavu,skus veriť tomu,že sa to raz spravi...

Má tvoj život nejaký zmysel? Teší ťa niečo v živote?

tešilo ma kadečo, každý nový deň - i slnko, i dážď, .... všeličo ..... no posledný rok a niečo sú to len malilinke zlomky šťastia, z ktorých mám pocit, že tiež sú len akési "silené" ...... asi mi chýba práca ...... ľudia ...... no keďže som takáto smutná, nemám náladu sa pred ľuďmi pretvarovať a preto sa spoločnosti vyhýbam, lebo ľudia nemajú radi zdeptaným ľudí vo svojej blízkosti.....

ja sa teším každej maličkosti - najradšej mám, keď prší, alebo sneží a v poslednom čase mám rada aj vietor

Tak s tým snehom s tebou súhlasim.

...vlastne máš dve možnosti - nabrať odvahu a skončiť to trápenie. druhá možnosť je pochopenie že každý človek si tvorí svoj vlastný ,,kozmos". nie je také ťažké pochopiť svoju vlastnú lásku v sebe. problém je mať odvahu sa na seba, na svoju lásku k sebe pozrieť. telo je slabé, rozplače sa pri každom čo i len slabom podnete, uvedom si však že si aj niečo viac než len telo. si ako malé dieťa čo kope okolo seba, robí hluk a nemá odvahu vyrovnať sa sama so sebou - čo znamená prijať samu seba.
prinúť sa robič veci ktoré možno nemáš rada, cvič svoju vôlu, každé ráno i počas dna cvič a posiluj telo a daj si vyšetriť hormóny, štítnu žlazu, ladviny. a skús navštíviť niekoho kto robí metódu one braine. /odblokovanie/

Ahoj Helenka, take sklucujuce pocity som mala, asi take ako pri svojej kolegyni, vzdy ked sa na nu pozriem, tak citim tu velku bolest, co preziva a tu bezradnost, ked jej neviem pomoct, tesima len to, ze ju viem aspon na chvilku rozosmiat a odputat od jej ciernych myslienok, ja viem, ze je to nesmierne tazke myslet vzdy pozitivne, asi by bolo dobre mat niekoho, kto bude stat pri tebe a nebude ta odsudzovat, ale ta pomalicky nenutene nasmeruje inym smerom, snad je niekto, komu tvoj zivot nie je lahostajny.

urcite nam nieco tajis. a to tvoje tajomstvo je pravdepodobne klucom k rieseniam. nemusis pisat co nechces, ale ak chces rady, ktore funguju, musis problem nazvat pravim menom. kludne vyuzi anonymitu diskusneho fora, to nie je ako ist s kozou na trh. su veci kde ti moze anonymita pomoct. nebudem triafat naslepo, bolo by to bezcitne. je to na tebe ci povies vsetko.

Zaklad je,ze si uvedomujes svoj problem.Ak ho chces vyriesit,musis chciet sama,ostatni ta mozu podporovat,ale TY musis chciet sa z toho dostat.Pocit vitazstva je sladky a vzdy odmenujuci.Ludia,ktori sa snazia byt lepsimi budu oceneni,skor ci neskor..Oni sami to musia citit.
Tie tabletky ber aj ked si myslis,ze ti nepomahaju..Akonahle ich vysadis vratia sa ti tie stavy.. A reci typu ked ti je dobre tak naco budes brat lieky nepocuvaj.. doktori vedia lepsie co je pre Teba dobre.
Drzim Ti palce 😉

chcieť nestačí, ak nie je spôsob a dostatok síl

som viacnásobná samovražedkyňa, tak ťa viem pochopiť, ale skokom z balkóna by som to neriešila - v truhle chcem byť pekná a na smrť sa teším

ŽIVOT JE PES a neznesiteľným nám ho robia hyeny, ako keby nestačilo, že trpíme chorobami a následnou bolesťou

všetci sme si rovní - nemáš byť prečo menejcenná

si zrejme nepretržite dlhodobo v ťažkých depresívnych stavoch ..tvoje správanie ktoré si plne uvedomuješ je toho zrkadlo. Pomohol by ti kontakt s dobrými priateľmi ak ich máš, a najviac keby si mala to šťastie a našla priateľa, ktorý ti dá lásku. V momente sa tvoje stavy zmenia, dostaneš príliv energie a radosť zo života. Hľadaj svoj zmysel života, spôsob ako ho dosiahnuť, niekedy stačí fakt len začať a rozhýbať sa k nejakej aktivite, prihlás sa napr. na nejaké cvičenia, alebo dop nejakého kurzu čo by ťa bavil ... zoznámiš sa s novým i ľuďmi a možno nájdeš to čo hľadáš a nebudeš sa cítiť tak hrozne opusteno sama.

Helen82 mas to tazke, ale tvoj stav nie je beznadejny. Musis vediet, ze vela ludi trpi touto poruchou, a ze nie si sama. Zaklad je brat lieky a byt pod kontrolou lekara. Na druhej strane je velmi dolezite, priam najdolezitejsie si uvedomit, ze svojej musis prisposobit svoj zivot. Hlavne si musis uvedomit, ze nie si povinna sa vydat a mat deti, vzhladom na to, ze je to dost tazka a zatazkavajuca uloha aj pre zdravych. To, ze chces priatela, spriaznenu dusu to je pochopitelne, zase nemozes si vztah vydupat na silu. Jedno upozornenie, ked si vo faze manie - nesmies urobit vazne zivotne rozhodnutia - napr. prestahovanie sa, vypoved v praci a podobne. Lieky, ktore beries ta maju ciastocne tlmit a upokojovat a zaroven zabranit extremnym vykyvom v nalade.
Kazdopadne musis znizit naroky na seba a nesutazit a neporovnavat sa so silnejsim a zdavymi - to nejde, lebo si zbytocne prirobis dalsie utrpenie a komplexy menejcennosti. Pracu si hladaj jednoduchu a nenarocnu, nesmie ta privelmi vycerpavat. Doporucujem si najst si zaujmy a stretavat sa s ludmi s podobnym zameranim napr. sport, hudba, tanec, malovanie ... A pamataj, ze zivot stoji za to, a prinesie ti aj vela peknych chvil, ale ked to chces zazit musis dat zivotu sancu. Ked je tazko vytrvaj a nevzdavaj sa, po burke sa vzdy vyjasni a vyjde slniecko. Mam jedneho kamarata, ktoremu robim butlavu vrbu - a presne trpi takou diagnozou ako ty, takze viem co zazivas.

daj sa na zozn amku, alebo rande alebo niečo kde budeš aspom s nejakým mužom komunikovať, pravdepodobnosť zoznámenia na 1O percent a máš šancu. čo ak ?? Myslela si aj na to ? aj z tisícich možnosti je jedna nádej .

Helen si mladá žena s vlastným bytom a istotne aj šikovná sekretárka. Koľké by ti to mohli závidieť. Treba sa vedieť tešiť z toho, čo sme v živote dosiahli a hlavne si to vedieť aj udržať. Inak vzťahy sú problematická kategória, dobrý partner dokáže podržať, no ten zlý skorej potrápiť a potopiť.

Helen, zvláštne je, že nikdy by som tak dlhý príspevok, ako je Tvoj, nečítala, ale Tvoj som prečítala, pretože je to vynikajúci nápad s tými rozdeľovacími bodkami, je to prehľadné a odhliadnuc od smutného obsahu inšpirujúce. A ten vynikajúci sloh a temer bezchybná gramatika, obdivuhodné.
A teraz k Tebe: niektoré veci ako keby som písala ja pred mnohými a mnohými rokmi, naozaj sa v tom vidím. Prerástla som to, ale sebeľútosť som akosi celkom ešte nepotlačila. Keby sme si my dve písali, ktovie, ktorá by tromfla ktorú, ale bolo by to zaujímavé. Neverím, že to, čo píšeš, je u Teba stály stav, písala si to v rozrušení, v slabej chvíľke, určite máš aj pekné chvíle a tých bude viac a viac, uvidíš.

Ahoj, ďakujem.
Pekných chvíľ som mala v živote dosť, len to ma trápi, že tento rok a niečo sa kadečo zmenilo - najlepšie kamošky majú už jedna dlhodobého partnera a druhá sa vydala a tak už to nie je ako kedysi.... Viem, že mániodepresia si vyžaduje dlhodobú liečbu, no ja som proste netrpezlivá..... A najhoršie je, že keď vidím svoje krstnú mamu, ako je na invalidnom dôchodku, celý deň fajčí, číta si knižky, časopisy, sem-tam niečo píše, nejaké romány, či príbehy......
No, nech samú seba poteším, tak sa snažím na niečo pekné spomenúť a napísať to - letela som vrtuľníkom, dopravným lietadlom, bola som prvýkrát na dovolenke pri mori - na Cypre, kúpila som si jednoizbový malinký byt, s krásnym výhľadom na mesto, bytové jadro mi kolegovci prerobili, drobné nákupy maličkostí do bytu ma tešili, výlet do Prahy bol fajn, kadejaké malé výlety, návšteva kina, každodenné drobnosti, maličkosti ma tešili a sú dni, keď ma čo to aj teraz poteší, no nie je to taký intenzívny pocit ako predtým.
Viem, že mnoho ľudí to má oveľa ťažšie ako ja, viem, že je teraz i výhodou, že som sama, neviem si predstaviť, že by som mala dieťa, bola slobodnou mamičkou, mala nebodaj "zlého" partnera.... Viem, že teraz je také divné obdobie, možno sa to naozaj všetko musí utriasť a budem v pohode. Možno som len typ človeka, ktorý má rád stereotyp, tú istú prácu, tých istých ľudí okolo seba a teraz som o to všetko prišla..... Nerada sa rozhodujem, všetko nechávam na náhodu, doteraz to fungovalo, no teraz akosi mám pocit, že nič také sa nejde konať..... možno sa mýlim. ... Som zvedavá, kde budem o rok. Možno napíšem už iný príspevok. :o)) snáď optimistický!!!
Pekný deň prajem a hlavne duševnú pohodu všetkým.

sebaľútosť je najhoršie sebatýranie, žiadny posun vpred, hluché státie na jednom mieste - posun dozadu../ potom je už lepšia samoľúbosť . tá dodáva aspom energiu a chuť niečo so sebou robiť.

Radšej sa treba rozmaznávať, dopriať si veci, ktoré nám robia skutočnú radosť. Ale u ženy s nadváhou radšej nie zákusky a sladkosti.

No veď to, že ani tie zákusky a sladkosti nepomáhajú.
Ale mám rada voňavý kúpeľ, teplú vodu, penu, zhasnuté svetlo, svetlo sviečok .....

aj ja mám rada šero, alebo svetlo sviečok, prípadne peknú romantickú hudbu k tomu

Helen, samozrejme, že sú možnosti, ale o tom nechcem...
Ja by som ti odporučila si kúpiť psíka, a začať sa oňho starať. Zvieratko môže zlepšiť tvoj stav, ale pozor, nie je to riešenie len na dobu tvojich problémov, je to záväzok do ďalšieho desaťročia...

Nadja, ani nevrav, psíka som si kúpila, vytešovala som sa z nej, no akosi si nevedela zvyknúť na to, že som v práci, každý mi vravel, že si zvykne, no akosi si nie a nie zvyknúť, vždy som sa kvôli nej ponáhľala z práce. Bola zlatá a bolo super mať psíka, no došla som na to, že sama na ňu nemám. Cestovanie so psíkom, bišonom, ktorý nebol najmenší, bolo niekedy na ťarchu. Chodenie k veterinárovi. Je to naozaj záväzok. Je možné, že pôjdem do zahraničia. Nakoniec som ju darovala bratovej frajerke. Je mi smutno za ňou, no viem, že teraz v dome je jej lepšie. ....takže tak ..... no bolo super mať psíka! :o)))

Škoda, ale ak už máš skúsenosti, odporúčať iné zvieratko nebudem. Pi medovkový čaj, skús aspoň prechádzky do prírody, tá lieči dušu...Ak máš foťák, mohla by si nám tu prispieť do galérie 🙂)) Teraz v zime sú depresie vždy intenzívnejšie kvôli nedostatku svetla. Inak, my sme tu celkom veselá partija, príď častejšie medzi nás, radi si vypočujeme tvoje názory, občas sa zasmejeme, občas posmútime... čo povieš? 🙂))

n0 jasneee,psika)))o starost vjac...ja by som odporucil Bali,alebo maledivi,alebo nepal,indiu,njeco extra)))

Dávid, prepáč... ale keď ty tu stále nie si...

...nadja...ja s0m tu stale...ak0 duch DF...))))

Aha, tak si trošku moc neviditeľný
Takže si ma prekukol... a čo si zbadal?

...ty vjes ze som ta prekukol)))daaavnejsie)))

👍: Nadja