Keď profesor teológie sa navrátil do Katolíckej cirkvi. Pretože niečo také "že jedine Písmo" je omyl a chyba, ktorej mnohí uverili.

Scott. Nastúpil som teda na miesto pastora vo Virgínii. Každú nedeľu som mával asi štyridsaťpäťminútovú kázeň a dvakrát do týždňa som viedol skupinu štúdia Biblie. Tak si to želali starší nášho zboru. Vo svojich kázňach som preberal List Hebrejom od apoštola Pavla, pretože zo všetkých kníh Nového zákona najviac zdôrazňuje myšlienku Božej zmluvy ako zasľúbeného rodinného spoločenstva.
Čím viac som list študoval, tým väčšmi som bol z neho prekvapený. Tento list totiž protestanti, s ktorými som sa poznal a s ktorými som súhlasil, považovali za najviac protikatolícku časť Nového zákona. „Obeť, uskutočnená raz navždy” a ďalšie podobné výrazy z Listu Hebrejom nás viedli k tomuto záveru.
Bol som hlboko presvedčený, že „ak je niečo rímskokatolícke, musí to byť zlé”. No v skutočnosti som pomaly začínal chápať, aká dôležitá je liturgia pre myšlienku zmluvy, osobitne vo vzťahu k Listu Hebrejom. Liturgia predstavovala spôsob, akým sa Boh stará o svoju zasľúbenú rodinu a pravidelne s ňou obnovuje zmluvu. A ja som bol celý netrpezlivý, aby som sa mohol s ostatnými podeliť o to, čo som pokladal za novátorské a nezvyčajné.
Želal som si, aby ľudia boli nadšení z prepojenia medzi Starým a Novým zákonom, aby videli, ako Starý zákon plynie do Nového a ako novozákonná Cirkev predstavuje naplnenie Starého zákona a nie jeho odmietnutie. Čím viac som sa vnáral do štúdia, tým viac sa objavoval vo mne znepokojujúci tón: novátorské myšlienky, o ktorých som si myslel, že som ich sám objavil, vlastne už dávno povedali prví cirkevní otcovia.
Táto skúsenosť mnou otriasla. Neprestával som sa čudovať.
Keď som tieto „novátorské nálezy” o Božej zasľúbenej rodine a bohoslužbe Božích detí odovzdával mojim poslucháčom, zmocňoval sa ich čoraz hlbší záujem, ale aj nervozita. Starší nášho zboru ma dokonca požiadali, aby som revidoval našu liturgiu. Liturgiu? Začudoval som sa. O „liturgii” hovorila Protestantská episkopálna cirkev, ale my presbyteriáni sme mali iba „poriadok bohoslužby”. Vzhľadom na požiadavku starších som sa pustil do štúdia a úpravy liturgie, aby väčšmi zodpovedala biblickému vzoru.
Kládol som si tieto otázky: „Prečo je naša cirkev tak veľmi zameraná na osobu pastora? Prečo je naša bohoslužba taká zameraná na kázeň? A prečo neponímam svoje kázne tak, aby pripravovali Boží ľud k Pánovmu stolu?
Už som členom môjho zboru ukázal, že existuje len jedno jediné miesto, kde Kristus používa slovo zmluva, a to keď ustanovuje Eucharistiu (v presbyteriánskej cirkvi sa eucharistická pamiatka nazýva „prijímanie”). „Prijímanie” sa u nás konalo iba štyrikrát do roka. A tak som starším zboru predložil návrh, aby sme k nemu pristupovali raz za týždeň, hoci sa nám to všetkým zdalo trochu cudzie.
Jeden zo starších sa ma opýtal: „Scott, nemyslíš si, že keď budeme pristupovať k Pánovmu stolu každý týždeň, stane sa z toho pre nás všedná rutina? Napokon, to, čo človek má, to si neváži.”
„Dick, vieme, že prijímanie predstavuje obnovenie našej zmluvy s Kristom, je to tak?”
„Áno, je.”
„Tak mi, prosím ťa, dovoľ otázku: Ty by si dal prednosť obnove manželskej zmluvy so svojou manželkou iba štyri razy do roka? No a nakoniec, i to by sa mohlo stať iba obyčajnou rutinou. Aj tu platí, že to, čo človek má, to si neváži?”
„Už rozumiem, o čo ti ide,” srdečne sa zasmial Dick.
Prijímanie raz do týždňa sme v našom zbore jednomyseľne schválili. Dokonca sme ho začali nazývať Eucharistiou.
Jej slávenie, ktoré sa konalo raz v týždni, sa stalo vrcholom našich bohoslužieb. Zmenilo aj život nášho zboru. Po bohoslužbách sme sa začali schádzať na skromné občerstvenie, aby sme sa mohli porozprávať o kázni a podeliť sa s úmyslami, za ktoré sa modlíme. Začali sme Eucharistiu prijímať a naozaj ňou žiť. Bolo to vzrušujúce. Našim bohoslužbám a nášmu spoločenstvu to dávalo skutočný obsah a zmysel.
Vo svojom zbore som sa začal zaoberať Jánovým evanjeliom. Bolo pre mňa šokujúce, keď som objavil, že toto evanjelium je plné sviatostnej symboliky.
Počas štúdia som si spomenul na rozhovor, ktorý som viedol pred niekoľkými rokmi v seminári s istým dobrým priateľom. Jedného rána pristúpil k mojej manželke a ku mne a povedal: „Už nejaký čas sa zaoberám štúdiom liturgie. Je to veľmi vzrušujúce!”
Spomínam si, ako som mu vtedy odpovedal: „Nič ma nenudí viac než liturgia a sviatosti”. Tak som sa na to díval v seminári, pretože liturgia ani sviatosti nepatrili do obsahu nášho štúdia. Neboli súčasťou nášho vzdelávania, nečítali sme o nich v našich študijných materiáloch, neboli to otázky, ktoré by nás zaujímali. Keď som však podrobne prešiel List Hebrejom a Evanjelium podľa Jána, priviedlo ma to k poznaniu, že liturgia a sviatostné tajomstvá sú podstatnou súčasťou života Božej rodiny.
V tomto bode sa z detektívneho príbehu pomaly stával horor. Z ničoho nič sa zdalo, že Katolícka cirkev, proti ktorej som sa staval, prichádza so správnymi odpoveďami na jednu otázku za druhou. Bol som z toho zdesený a zdrvený. Po niekoľkých takých príkladoch to začínalo byť deprimujúce. Naskakovali mi z toho zimomriavky.
Počas týždňa som vyučoval Písmo na súkromnej kresťanskej strednej škole. Predkladal som študentom všetky svoje poznatky o zmluvnom zväzku Božej rodiny a oni ich nadšene prijímali. Vysvetľoval som a rozoberal sériu zmluvných zväzkov, ktoré Boh uzatvoril so svojím ľudom. Nakreslil som im časovú priamku a ukázal na nej, ako každá zmluva, ktorú Boh uzatvoril, bola od úsvitu ľudských dejín prejavom jeho otcovskej starostlivosti. Jeho zmluva s Adamom bola ustanovením manželstva medzi mužom a ženou. Zmluva s Noem zahŕňala celú rodinu aj so služobníctvom a s domácnosťou, zmluva s Abrahámom bola vytvorená na základe rodinného kmeňa, zmluva s Mojžišom už zahŕňala dvanásť kmeňov, ktoré sa spojili do rodiny jedného národa, zmluva s Dávidom ustanovila Izrael ako rodinu jedného kráľovského národa. Nakoniec Kristus ustanovil Novú zmluvu, rozšírenú po celom svete, zahŕňajúcu všetky národy, nielen Židov, ktoré vytvorili všeobecnú (z gréckeho katholikos) Božiu rodinu.
Študenti boli rozrušení a nadšení – celá Biblia tým pre nich nadobúdala zmysel.
Jeden študent sa ma opýtal: „Ako asi by táto celosvetová rodina mala vyzerať?”
Nakreslil som na tabuľu veľkú pyramídu a vysvetľoval: „Mala by vyzerať ako veľká rozvetvená rodina, pokrývajúca celý svet. Na každej jej úrovni by mali byť osoby v role otcov, ktoré majú od Boha poslanie byť nositeľmi jeho lásky a napĺňať jeho zákon medzi Božími deťmi.”
Ďalší z mojich študentov, ktorý bol katolík, to nahlas komentoval slovami: „Tá pyramída dosť pripomína Katolícku cirkev s pápežom na vrchole.”
„Ale nie, nie, nie,” odpovedal som rýchlo. „To, čo vám ukazujem, sú argumenty proti katolicizmu.” Tomu, čo som hovoril, som naozaj veril, alebo som sa o to aspoň snažil. „Okrem toho,” pokračoval som, „pápež je diktátor, nie otec.”
„Ale slovo pápež znamená otec,” zareagoval študent.
„Nie, neznamená,” rýchlo som opravil oponenta.
„Ale znamená,” zahučalo niekoľko študentov.
Tak dobre. Katolíci mali zasa v niečom pravdu. Mohol som to priznať, ale bál som sa. A už vôbec som netušil, čo bude nasledovať. Pri obede ku mne pristúpila jedna z mojich veľmi bystrých študentiek. Reprezentovala malú skupinku stojacu obďaleč. Oznámila mi: „Hlasovali sme a jednomyseľne sme sa zhodli na tom, že sa stanete katolíkom.”
Trochu nervózne som sa zasmial: „No to je šialenstvo!” Mráz mi behal po chrbte. Pôvabne sa usmiala, pokrčila ramenami a vrátila sa ku skupinke.
Keď som neskoro popoludní prišiel domov, ešte stále som bol z toho ako omráčený. Povedal som Kimberly: „Vieš, čo mi dnes povedala Rebeka? To neuhádneš. Oznámila mi, že skupina mojich študentov hlasovala a zhodla sa na tom, že sa stanem katolíkom. Vieš si predstaviť taký nezmysel?”
Očakával som, že Kimberly sa tomu začne so mnou smiať. Ona sa však na mňa iba pozrela a s kamennou tvárou sa spýtala: „No a – staneš sa ním?”
Nemohol som uveriť vlastným ušiam! Ako mohla Kimberly prísť na to, že by som bol schopný tak pokojne opustiť „pravdu Písma a reformácie”? Cítil som sa, akoby mi niekto vrazil dýku do chrbta.
„Ako môžeš práve ty povedať niečo také? To je zrada tvojej dôvery ku mne ako k pastorovi a učiteľovi. Ja a stať sa katolíkom!? Ja, ktorý som bol odchovaný na spisoch Martina Luthera?! Čo tým chceš povedať?” zadŕhal som sa.
„Predtým som si o tebe myslela, že si veľmi proti-katolícky a oddaný zásadám reformácie. No v ostatnom čase toľko hovoríš o sviatostiach, liturgii, typológii a Eucharistii.
A potom dodala niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Niekedy si myslím, že by si sa mohol stať Lutherom v opačnom smere.”
Lutherom v opačnom smere? Nenachádzal som slová. Išiel som do svojej pracovne, buchol dverami a klesol na stoličku pri pracovnom stole. Celý som sa triasol. Lutherom v opačnom smere? Bol som ako omráčený, cítil som sa zmätený a popletený. Veď by som mohol stratiť svoju dušu a vieru v evanjelium! Vždy som si želal byť služobníkom Božieho slova – a veril som, že ním naozaj som. Ale kam ma to viedlo? Aby som sa stal Lutherom v opačnom smere? Tie slová mi neprestajne zneli v ušiach.
Už nešlo iba o obyčajnú teologickú špekuláciu. Práve pred niekoľkým týždňami sa nám narodil náš syn Michael. Nikdy nezabudnem na to, ako som sa prvýkrát cítil ako otec. Uprene som sa díval na svoje dieťa, svojho syna a uvedomoval som si, že životodarná moc zmluvy je niečo viac než len teória.
Keď som ho držal v náručí, hovoril som si, do akej cirkvi bude asi patriť – on, jeho deti i vnúčatá? Koniec koncov, ja sám som bol pastorom presbyteriánskej cirkvi, odlúčenej skupiny Ortodoxnej presbyteriánskej cirkvi, ktorá sa zasa odštiepila od Presbyteriánskej cirkvi USA, a to všetko v priebehu tohto storočia.
Založenie vlastnej rodiny malo za následok, že som túžil po jednote Božej rodiny, a to ešte hlbšie než kedykoľvek predtým. V záujme svojej rodiny i Božej rodiny som sa modlil, aby mi Boh pomohol veriť, žiť a vyučovať jeho Slovo, nech už to stojí čokoľvek. Chcel som si zachovať myseľ i srdce celkom otvorené voči Svätému písmu, Svätému Duchu a akýmkoľvek zdrojom, ktoré by ma viedli k hlbšiemu chápaniu Božieho slova.
Medzitým som začal pracovať na čiastočný úväzok ako učiteľ v miestnom presbyteriánskom seminári. Témou, ktorú som preberal vo svojej triede, bolo Evanjelium podľa Jána. Na rovnakú tému som mal aj sériu kázní v kostole. Keď som študoval Jánovo evanjelium a pripravoval si kázeň, bol som vždy o niekoľko kapitol vpredu.
Pri príprave šiestej kapitoly som strávil týždne starostlivým štúdiom nasledujúcej pasáže:
„Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: ,Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!’ Ježiš im povedal: ,Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky”…
Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: ,Aj vy chcete odísť?’ Odpovedal mu Šimon Peter: ,Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života'” (Jn 6,52 -68).
Začal som premýšľať nad tým, čo nás o Eucharistii naučili naši profesori a čo vlastne i ja hlásam v našom zhromaždení. Profesori zastávali názor, že Eucharistia je iba symbol – iste s hlbokým významom, ale iba symbol. Mal som ten istý názor.
Po mnohých modlitbách a dôkladnom štúdiu som si uvedomil, že Ježiš predsa nemohol hovoriť obrazne, keď nás učil, aby sme jedli jeho telo a pili jeho krv. Židia i ostatní jeho poslucháči by totiž nemohli byť rozzúrení a pobúrení iba symbolom. Ak by si mysleli, že Ježiš hovorí len obrazne a pokiaľ by to bola aj pravda, veľmi jednoducho mohol svoje stanovisko objasniť, a to tým viac, že mnohí z jeho učeníkov od neho odchádzali (pozri verš 60). To on však nikdy neurobil. A ani v priebehu prvého tisícročia žiadny skutočný kresťan reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii nikdy nepopieral.
Čo som teda v tejto situácii urobil? To, čo by urobil každý pastor alebo profesor teológie, ktorý by nechcel prísť o svoje zamestnanie. Rýchlo som uzavrel sériu svojich kázní na tému Jánovho evanjelia piatou kapitolou a na strednej škole som celú šiestu kapitolu na svojich hodinách preskočil.
episkopálnej
Aj keď členov nášho zboru i študentov čoraz väčšmi zaujímalo, aké bude pokračovanie, začínali si pomaly uvedomovať, že to, čo im hovorím, nie je pôvodné presbyteriánske učenie. Nebol som schopný sám seba prinútiť k tomu, aby som im oznámil, že to, čo odo mňa počujú a na čo tak nadšene reagujú, je vlastne ozvenou biblických myšlienok, ktoré už dávno na svojej ceste dejinami nejakým spôsobom objavila Katolícka cirkev.
Jedného večera, po mnohých hodinách štúdia, som sa zastavil v obývačke a oznámil svojej manželke: „Nemyslím si, že by sme aj naďalej mali zostať presbyteriánmi.” Na základe Písma som bol pevne presvedčený o tom, že sviatosti a liturgia musia mať oveľa dôležitejšie postavenie, než im prisudzuje presbyteriánska cirkev. Navrhol som, že by sme mali uvážiť, či by z týchto dôvodov nebolo lepšie učenie a chápanie episkopálnej cirkvi.
Kimberly sa zrútila do kresla a začala plakať: „Scott, môj otec je presbyteriánsky pastor. Môj strýc je presbyteriánsky pastor. Môj brat študuje za presbyteriánskeho pastora. A ty si tiež presbyteriánsky pastor. Ja nechcem prestať byť presbyteriánka.”
Tým vyjadrila svoj postoj k môjmu návrhu. Vtedy som dúfal, že celé toto trápenie by sa mohlo skončiť v episkopalnej cirkvi, hoci ani tým som si nebol príliš istý. To však Kimberly nevedela.
Výučba v triede, kde som preberal Evanjelium podľa Jána, prebiehala tak dobre, že ma požiadali, aby som si v ďalšom polroku pribral ešte nejaké triedy. Vlastne ma žiadali, aby som v budúcom polroku začal učiť na plný úväzok. S ďalšími triedami to potom išlo ešte lepšie.
Raz na hodine cirkevných dejín mal istý môj študent, bývalý katolík, referát o Tridentskom koncile. Položil v ňom otázku, akú som nikdy predtým nepočul a ktorá ma úplne odzbrojila:
„Pán profesor,” povedal, „ukázali ste nám, že princíp sola fide (iba viera) nie je biblický a že bojový pokrik reformácie stráca akýkoľvek základ, len čo správne interpretujeme Pavla. Ako viete, druhým bojovým pokrikom protestantskej reformácie bol princíp sola scriptura (iba Písmo): podľa neho je našou jedinou autoritou sama Biblia, viac než pápež, koncily či to, čo katolíci označujú ako cirkevná Tradícia alebo posvätné Podanie. Pán profesor, na ktorom mieste Biblia učí, že princíp ,iba Písmo’ je našou jedinou autoritou?”
Pozrel som sa naňho a po chrbte mi začali stekať kvapôčky studeného potu.
S takto položenou otázkou som sa dosiaľ nestretol. V seminári som mal tak trochu povesť „sokratovského vrtáka”, ktorý si vymýšľal najťažšie otázky, ale táto mi nikdy nezišla na um.
Odpovedal som teda tak, ako by odpovedal každý profesor zaskočený otázkou, na ktorú nemá odpoveď: „To je ale hlúpa otázka!” Len čo tieto slová vyšli z mojich úst, stŕpol som, pretože som si spomenul na svoje rozhodnutie, že ako učiteľ také slová nikdy nepoužijem.
Študenta to však nijako neodradilo, vedel totiž, že to vôbec nie je hlúpa otázka. Pozrel sa mi priamo do očí a povedal: „Tak mi dajte aspoň hlúpu odpoveď.”
Povedal som: „Najprv by sme si museli pozrieť Matúša 5,17 a potom Druhý list Timotejovi od apoštola Pavla 3,15 -17: ,Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi. Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo”. A tiež by sme si mali pozrieť to, čo Ježiš hovorí o tradícii v pätnástej kapitole Matúšovho evanjelia,” pokračoval som.
Študent mi však duchaplne odpovedal. „Ale pán profesor, v pätnástej kapitole Matúšovho evanjelia Ježiš neodsudzuje tradíciu ako takú, ale odsudzuje tradíciu zdeformovanú a sfalšovanú. A keď sa v tretej kapitole Druhého listu Timotejovi, vo verši 16 hovorí o ,celom Písme’, neznamená to predsa, že len a jedine Písmo je prospešné. Modlitba, evanjelizácia a mnohé ďalšie veci sú tiež podstatné. A čo hovoríte na pasáž z Druhého listu Solúnčanom, druhá kapitola, verš 15?”
„Áno,” odpovedal som ticho. „A čo konkrétne sa tam hovorí?”
„Pavol píše Solúnčanom: ,A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom”.
Z tohto, ale aj z ďalších miest Nového zákona jasne vyplýva, že nie všetko apoštolovia zanechali v listoch písomne v podobe Svätého písma, ale mnoho aj ústne ako ústne posvätné Podanie alebo Tradíciu, a že oboje má podľa apoštola pre kresťanov rovnakú platnosť.”
„Vieš čo, John,” skúsil som. „Nechajme to. Uhýbame od témy. Pokračujme teraz ďalej, na budúci týždeň sa na to pozrieme a povieme si k tomu viac.”
Študenta to neuspokojilo. Ani ja som nebol spokojný. Keď som večer išiel domov po diaľnici, pozeral som na hviezdnu oblohu a bedákal: „Bože, čo sa to deje? Na ktorom mieste v Biblii je potvrdený princíp sola scriptura – iba Písmo?”
Protestanti vystavali svoju revoltu proti Rímu na dvoch pilieroch: prvý sa už zrútil a druhý sa otriasal v základoch. Naháňalo mi to strach.
Celý týždeň som strávil štúdiom tohto problému. Nikam som sa nedostal. Zavolal som niekoľkým priateľom. Ani to nepomohlo. Nakoniec som zatelefonoval dvom teológom, ktorí patrili k tým najlepším v Amerike, a ešte niektorým mojim bývalým profesorom.
Tí, s ktorými som tento problém konzultoval, boli šokovaní, že som takú otázku vôbec položil. A ešte viac ich ohromilo, že som nebol spokojný s ich odpoveďami.
Jednému z nich som povedal: „Možno trpím stratou pamäti, ale akosi som zabudol základné dôvody, prečo veríme, že Biblia je našou jedinou autoritou”.
„Scott, taká hlúpa otázka!” znela jeho reakcia.
„Tak mi daj aspoň hlúpu odpoveď.”
„Scott, naozaj nie je možné preukázať princíp sola scriptura z Písma samého. Biblia zámerne nikde nevyhlasuje, že pre kresťana je jedinou autoritou. Scott, inými slovami: princíp sola sriptura je svojou podstatou historickým vyznaním protestantských reformátorov, namiereným proti katolíckemu nároku tvrdiacemu, že kresťan je viazaný autoritou Písma vrátane autority Cirkvi a cirkevnej Tradície. Pre nás je sola scriptura skôr teologický predpoklad, z ktorého vychádzame, než by to bol dokázaný úsudok.”
Potom uviedol tie isté pasáže z Písma, ktoré som i ja spomenul svojmu študentovi. Ja som nato použil tvrdenie môjho študenta.
„Aké sú ďalšie argumenty v neprospech katolíckej cirkevnej Tradície?” opýtal som sa.
„No, Scott, len sa pozri, čo tá Katolícka cirkev učí! Samozrejme, že katolícka Tradícia je nesprávna.”
„Iste je nesprávna,” súhlasil som. „Ale konkrétne v čom, na základe akého miesta v Písme je základná myšlienka tejto Tradície hodná zavrhnutia alebo odmietnutia? A ďalej: čo mal Pavol na mysli, keď žiadal od Solúnčanov, aby stáli pevne a držali sa toho učenia odovzdaného či už slovom, alebo listom”?”
Pokračoval som v argumentácii: „Nie je to smiešne? Trváme na tom, že kresťania môžu veriť len tomu, čo učí Biblia. Ale Biblia nás neučí, že ona sama je jedinou autoritou!”
Opýtal som sa ďalšieho teológa: „Čo je pre teba stĺpom a oporou pravdy?”
„Samozrejme, Biblia”, odpovedal.
„Tak prečo Biblia v Prvom liste Timotejovi, v 15. verši tretej kapitoly, hovorí, že stĺpom a oporou pravdy je Cirkev?”
„Dostal si ma, Scott!” odpovedal.
„No ja mám pocit, že niekto ,dostal mňa,” povedal som.
„No dobre, Scott,” pokračoval, „ale ktorá cirkev?”
„Koľko je tu kandidátov na túto funkciu? Myslím tým, koľko cirkví si robí výlučný nárok na to, že je stĺpom a oporou pravdy?”
„Znamená to, že sa staneš katolíkom, Scott?”
„Dúfam, že nie.”
Cítil som, ako sa mi chveje pôda pod nohami. Ako keby mi niekto podtrhával koberec, na ktorom stojím. Táto otázka bola závažnejšia než všetky ostatné a nikto nevedel na ňu odpovedať.
Krátko potom sa na mňa obrátil predseda rady seminára a v mene členov mi ponúkol miesto dekana. Ponuku som dostal na základe úspešnosti vedenia jednotlivých kurzov a nadšenia študentov. Ani sa mi nesnívalo o tom, že také miesto by som mohol
dostať skôr, než budem mať päťdesiat rokov. A teraz som mal „plných” dvadsaťšesť a ono mi – dá sa povedať – padlo do lona. Ponuku som však odmietol, hoci som predsedovi nemohol povedať prečo. Keď som v ten večer prišiel domov, rozpovedal som to svojej manželke.
„Kimberly, na svete nie je nič, čo by som chcel robiť radšej, než učiť v seminári. No musím vedieť, či učím pravdu. Pretože raz budem stáť pred Bohom a skladať účty z toho, čo som učil jeho ľud. A pred Božou tvárou mi nebude stačiť, keď sa skryjem za svoju náboženskú denomináciu a profesorov. Treba, aby som sa mu mohol pozrieť rovno do očí a povedať: ,Pane, učil som všetko, čo si učil ty mňa vo svojom Slove/ A vieš, Kimberly, nie som si už istý, čo vlastne učím, a nemôžem ďalej učiť dovtedy, kým si nebudem istý.” Potom som sa vnútorne pripravil na jej odpoveď.
„To je práve to, čo si na tebe vážim, Scott. Ale to znamená, že budeme musieť dôverovať Bohu, že sa ti postará o zamestnanie,” odpovedala mi vľúdne Kimberly.
Vďaka Bohu za takú manželku!
Tento rozhovor viedol k ďalšiemu bolestivému rozhodnutiu. Starším v zbore som oznámil, že odstupujem z miesta pastora.
V tom okamihu som nevedel, čo ďalej. Vedel som však, že musím opäť nadobudnúť vnútornú rovnováhu. Kým som si to úplne nevyjasnil, nemohol som pôsobiť ako pastor. Kimberly i ja sme sa vrhli do Božej náruče a modlili sme sa, aby sme spoznali, čo mám ďalej robiť.
Jediné, čo som vedel, bolo, že chcem veriť, rozumieť, učiť a milovať všetko, čo Boh zjavil vo svojom Slove.
Kimberly
Náš príchod do Virgínie sa začal tým, čo by sa dalo nazvať Rozprávkou o štyroch ročných obdobiach. Začalo sa to „letom” našich snov, ktoré sa stávali skutočnosťou. Scott sa stal presbyteriánskym pastorom a učiteľom na Fairfax Christian School. Neskôr v tom istom roku získal miesto odborného asistenta na Dominion Theological Institute. A ja som mala za manžela pastora, čo bolo vždy moje želanie, a prvý raz v živote som sa stala matkou.
Scott kázal, učil a vydával tak zo seba všetko, čo načerpal počas mnohých hodín štúdia a príprav. Ja som mala radosť z toho, že môžem počúvať a prijímať to, čo vyučuje. Spoznali sme nových priateľov, a pritom sme mali v okolí aj mnohých priateľov z čias štúdia, ktorí sa tu práve usadili. Aj to dosť pomohlo k tomu, že sme obaja súhlasili s presťahovaním do Virgínie.
Štvrtého decembra 1982 sa narodil náš prvý syn Michael Scott. Ako sa vďaka nemu naše manželstvo vnútorne menilo! Všetko v našom živote dostávalo čoraz hlbší zmysel, pretože o všetko sme sa s ním chceli deliť. Bolo také krásne a vzrušujúce mať malé dieťa, ktorému môžete spievať, s ktorým sa môžete modliť a ktorému môžete hovoriť o Bohu všetko, čo
sami viete. Sebectvo, ktoré v nás pretrvávalo a ktoré sme predtým na nás samých nevideli, sa pre nás deň čo deň (i noc čo noc) stávalo výzvou na zmenu. Naproti tomu sme sa zasa viac než kedykoľvek predtým učili vnútorne hlbšie spoznávať Pána.
Scott začal viac študovať liturgiu a urobil zaujímavé zmeny v poriadku našej bohoslužby. Začali sme pristupovať k Pánovmu stolu každý týždeň, čo je pre presbyteriánsku cirkev trochu nezvyčajné. Stále sme však verili tomu, že nejde o nič viac než len o symbolické vyjadrenie Kristovej obete. Scottovo štúdium Jánovho evanjelia a Listu Hebrejom v rámci príprav hodín a kázní mu však bolo zdrojom nových a nových otázok na premýšľanie, a to ho občas znepokojovalo.
Môj manžel získal hlbší prehľad v Písme vďaka čítaniu cirkevných otcov i spisovateľov prvotného kresťanstva a o niektoré z nich sa opieral aj vo svojich kázňach. Ešte počas štúdia sme sa nahlas ponosovali svojim priateľom, že sa nám tam vkráda rímsky katolicizmus, keď nám ponúkali kurz o cirkevných otcoch, ktorý viedol istý anglikánsky kňaz. A napriek tomu ich Scott teraz citoval vo svojich kázňach!
Raz večer Scott vyšiel zo svojej pracovne a povedal: „Kimberly, musím byť k tebe úprimný. Ty vieš o niektorých otázkach, s ktorými zápasím. Neviem, ako dlho ešte budeme presbyteriáni. Možno sa staneme členmi episkopálnej cirkvi.”
Zložila som sa do kresla v obývačke a začala som plakať. Pomyslela som si: „Keby som sa chcela stať členkou episkopálnej cirkvi, vzala by som si za muža člena tejto cirkvi. Ale ja ňou nechcem byť! Kam až chce Scott zájsť na tejto svojej ,púti’?” Jednu vec som však vedela isto: Scott si vtedy myslel, že ani rozumný katolík nie je vlastne kresťanom, takže z vtedajšieho hľadiska vôbec nebolo možné, že by sa ním mohol stať.
A potom prišiel ten osudný deň, keď sa ho istý študent, navyše bývalý katolík, opýtal: „Na ktorom mieste učí Biblia o princípe sola scriptural”
Keď Scott tápal a hľadal odpoveď pre svojho študenta, rozprával mi o tomto základnom teologickom probléme. Išlo o to, že spor medzi protestantmi a katolíkmi v čase reformácie bol založený na dvoch hlavných princípoch. Po prvé: sme ospravedlnení iba vierou. Po druhé: našou autoritou je iba Písmo.
Scott i ja sme mali dôkladne preštudovanú prvú otázku týkajúcu sa ospravedlnenia a už nejaký čas sme nesúhlasili s protestantským poňatím. A druhá otázka? Čo keby tvrdenie, že našou autoritou je iba Písmo, skutočne nebolo biblické? Čo by to pre nás znamenalo?
Ku koncu akademického roka vedenie seminára ponúklo Scottovi miesto dekana. Dekana! Vo veku dvadsaťšesť rokov! Ale Scott túto fantastickú možnosť odmietol. Povedal, že si tiež nie je istý tým, že by práve v tomto období mohol pokračovať v práci pastora, pretože má mnoho nezodpovedaných dôležitých otázok. Potreboval miesto, kde by si mohol preštudovať všetky teologické problémy, ktoré mu spôsobovali veľké starosti, aby ich potom mohol vyučovať s vnútornou vyrovnanosťou a presvedčením, že učí pravdu na základe Božieho slova.
Hoci nebolo ľahké prijať to, veľmi som si na ňom cenila jeho čestný postoj. Je predsa nesporné, že v deň posledného súdu tvárou v tvár Kristovi sa bude musieť zodpovedať, prečo učil to, čo učil. Jeho rozhodnutie nás priviedlo na kolená.
Po mnohých modlitbách sme sa rozhodli vrátiť do mesta, kde sme chodili na vysokú školu, do Grove City. Po tom, čo sme sa takto rozhodli, Scottovi zavolal prezident Grove City College a ponúkol mu miesto. Vzali sme to ako znamenie, že Boh požehnal naše rozhodnutie. S tým sme odchádzali, opustili dobrých priateľov, aby sme začali novú fázu nášho rodinného života.
Zdieľaj tento článok:
odkaz
ps: Nič také v Písme nenájdeme, že jedine Písmo alebo len to čo je v Písme je správne a pravdivé. Zaiste Písmo je pravdivé. Všetko však ňom zapísané nie je. Takže ten čo tvrdí, že jedine Písmo je nebiblický, lebo v Biblii nenájdeme niečo také ako jedine Písmom sa riaď.

Jednému z nich som povedal: „Možno trpím stratou pamäti, ale akosi som zabudol základné dôvody, prečo veríme, že Biblia je našou jedinou autoritou”.
„Scott, taká hlúpa otázka!” znela jeho reakcia.
„Tak mi daj aspoň hlúpu odpoveď.”
„Scott, naozaj nie je možné preukázať princíp sola scriptura z Písma samého. Biblia zámerne nikde nevyhlasuje, že pre kresťana je jedinou autoritou. Scott, inými slovami: princíp sola sriptura je svojou podstatou historickým vyznaním protestantských reformátorov, namiereným proti katolíckemu nároku tvrdiacemu, že kresťan je viazaný autoritou Písma vrátane autority Cirkvi a cirkevnej Tradície. Pre nás je sola scriptura skôr teologický predpoklad, z ktorého vychádzame, než by to bol dokázaný úsudok.”
Potom uviedol tie isté pasáže z Písma, ktoré som i ja spomenul svojmu študentovi. Ja som nato použil tvrdenie môjho študenta.
„Aké sú ďalšie argumenty v neprospech katolíckej cirkevnej Tradície?” opýtal som sa.
„No, Scott, len sa pozri, čo tá Katolícka cirkev učí! Samozrejme, že katolícka Tradícia je nesprávna.”
„Iste je nesprávna,” súhlasil som. „Ale konkrétne v čom, na základe akého miesta v Písme je základná myšlienka tejto Tradície hodná zavrhnutia alebo odmietnutia? A ďalej: čo mal Pavol na mysli, keď žiadal od Solúnčanov, aby stáli pevne a držali sa toho učenia odovzdaného či už slovom, alebo listom”?”
Pokračoval som v argumentácii: „Nie je to smiešne? Trváme na tom, že kresťania môžu veriť len tomu, čo učí Biblia. Ale Biblia nás neučí, že ona sama je jedinou autoritou!”
Opýtal som sa ďalšieho teológa: „Čo je pre teba stĺpom a oporou pravdy?”
„Samozrejme, Biblia”, odpovedal.
„Tak prečo Biblia v Prvom liste Timotejovi, v 15. verši tretej kapitoly, hovorí, že stĺpom a oporou pravdy je Cirkev?”
„Dostal si ma, Scott!” odpovedal.
„No ja mám pocit, že niekto ,dostal mňa,” povedal som.
„No dobre, Scott,” pokračoval, „ale ktorá cirkev?”
„Koľko je tu kandidátov na túto funkciu? Myslím tým, koľko cirkví si robí výlučný nárok na to, že je stĺpom a oporou pravdy?”
„Znamená to, že sa staneš katolíkom, Scott?”
„Dúfam, že nie.”
Cítil som, ako sa mi chveje pôda pod nohami. Ako keby mi niekto podtrhával koberec, na ktorom stojím. Táto otázka bola závažnejšia než všetky ostatné a nikto nevedel na ňu odpovedať.
Krátko potom sa na mňa obrátil predseda rady seminára a v mene členov mi ponúkol miesto dekana. Ponuku som dostal na základe úspešnosti vedenia jednotlivých kurzov a nadšenia študentov. Ani sa mi nesnívalo o tom, že také miesto by som mohol
dostať skôr, než budem mať päťdesiat rokov. A teraz som mal „plných” dvadsaťšesť a ono mi – dá sa povedať – padlo do lona. Ponuku som však odmietol, hoci som predsedovi nemohol povedať prečo. Keď som v ten večer prišiel domov, rozpovedal som to svojej manželke.
„Kimberly, na svete nie je nič, čo by som chcel robiť radšej, než učiť v seminári. No musím vedieť, či učím pravdu. Pretože raz budem stáť pred Bohom a skladať účty z toho, čo som učil jeho ľud. A pred Božou tvárou mi nebude stačiť, keď sa skryjem za svoju náboženskú denomináciu a profesorov. Treba, aby som sa mu mohol pozrieť rovno do očí a povedať: ,Pane, učil som všetko, čo si učil ty mňa vo svojom Slove/ A vieš, Kimberly, nie som si už istý, čo vlastne učím, a nemôžem ďalej učiť dovtedy, kým si nebudem istý.” Potom som sa vnútorne pripravil na jej odpoveď.
„To je práve to, čo si na tebe vážim, Scott. Ale to znamená, že budeme musieť dôverovať Bohu, že sa ti postará o zamestnanie,” odpovedala mi vľúdne Kimberly.
Vďaka Bohu za takú manželku!
Tento rozhovor viedol k ďalšiemu bolestivému rozhodnutiu. Starším v zbore som oznámil, že odstupujem z miesta pastora.
V tom okamihu som nevedel, čo ďalej. Vedel som však, že musím opäť nadobudnúť vnútornú rovnováhu. Kým som si to úplne nevyjasnil, nemohol som pôsobiť ako pastor. Kimberly i ja sme sa vrhli do Božej náruče a modlili sme sa, aby sme spoznali, čo mám ďalej robiť.
Jediné, čo som vedel, bolo, že chcem veriť, rozumieť, učiť a milovať všetko, čo Boh zjavil vo svojom Slove.
Kimberly
Náš príchod do Virgínie sa začal tým, čo by sa dalo nazvať Rozprávkou o štyroch ročných obdobiach. Začalo sa to „letom” našich snov, ktoré sa stávali skutočnosťou. Scott sa stal presbyteriánskym pastorom a učiteľom na Fairfax Christian School. Neskôr v tom istom roku získal miesto odborného asistenta na Dominion Theological Institute. A ja som mala za manžela pastora, čo bolo vždy moje želanie, a prvý raz v živote som sa stala matkou.
Scott kázal, učil a vydával tak zo seba všetko, čo načerpal počas mnohých hodín štúdia a príprav. Ja som mala radosť z toho, že môžem počúvať a prijímať to, čo vyučuje. Spoznali sme nových priateľov, a pritom sme mali v okolí aj mnohých priateľov z čias štúdia, ktorí sa tu práve usadili. Aj to dosť pomohlo k tomu, že sme obaja súhlasili s presťahovaním do Virgínie.
Štvrtého decembra 1982 sa narodil náš prvý syn Michael Scott. Ako sa vďaka nemu naše manželstvo vnútorne menilo! Všetko v našom živote dostávalo čoraz hlbší zmysel, pretože o všetko sme sa s ním chceli deliť. Bolo také krásne a vzrušujúce mať malé dieťa, ktorému môžete spievať, s ktorým sa môžete modliť a ktorému môžete hovoriť o Bohu všetko, čo
sami viete. Sebectvo, ktoré v nás pretrvávalo a ktoré sme predtým na nás samých nevideli, sa pre nás deň čo deň (i noc čo noc) stávalo výzvou na zmenu. Naproti tomu sme sa zasa viac než kedykoľvek predtým učili vnútorne hlbšie spoznávať Pána.
Scott začal viac študovať liturgiu a urobil zaujímavé zmeny v poriadku našej bohoslužby. Začali sme pristupovať k Pánovmu stolu každý týždeň, čo je pre presbyteriánsku cirkev trochu nezvyčajné. Stále sme však verili tomu, že nejde o nič viac než len o symbolické vyjadrenie Kristovej obete. Scottovo štúdium Jánovho evanjelia a Listu Hebrejom v rámci príprav hodín a kázní mu však bolo zdrojom nových a nových otázok na premýšľanie, a to ho občas znepokojovalo.
Môj manžel získal hlbší prehľad v Písme vďaka čítaniu cirkevných otcov i spisovateľov prvotného kresťanstva a o niektoré z nich sa opieral aj vo svojich kázňach. Ešte počas štúdia sme sa nahlas ponosovali svojim priateľom, že sa nám tam vkráda rímsky katolicizmus, keď nám ponúkali kurz o cirkevných otcoch, ktorý viedol istý anglikánsky kňaz. A napriek tomu ich Scott teraz citoval vo svojich kázňach!
Raz večer Scott vyšiel zo svojej pracovne a povedal: „Kimberly, musím byť k tebe úprimný. Ty vieš o niektorých otázkach, s ktorými zápasím. Neviem, ako dlho ešte budeme presbyteriáni. Možno sa staneme členmi episkopálnej cirkvi.”
Zložila som sa do kresla v obývačke a začala som plakať. Pomyslela som si: „Keby som sa chcela stať členkou episkopálnej cirkvi, vzala by som si za muža člena tejto cirkvi. Ale ja ňou nechcem byť! Kam až chce Scott zájsť na tejto svojej ,púti’?” Jednu vec som však vedela isto: Scott si vtedy myslel, že ani rozumný katolík nie je vlastne kresťanom, takže z vtedajšieho hľadiska vôbec nebolo možné, že by sa ním mohol stať.
A potom prišiel ten osudný deň, keď sa ho istý študent, navyše bývalý katolík, opýtal: „Na ktorom mieste učí Biblia o princípe sola scriptural”
Keď Scott tápal a hľadal odpoveď pre svojho študenta, rozprával mi o tomto základnom teologickom probléme. Išlo o to, že spor medzi protestantmi a katolíkmi v čase reformácie bol založený na dvoch hlavných princípoch. Po prvé: sme ospravedlnení iba vierou. Po druhé: našou autoritou je iba Písmo.
Scott i ja sme mali dôkladne preštudovanú prvú otázku týkajúcu sa ospravedlnenia a už nejaký čas sme nesúhlasili s protestantským poňatím. A druhá otázka? Čo keby tvrdenie, že našou autoritou je iba Písmo, skutočne nebolo biblické? Čo by to pre nás znamenalo?
Ku koncu akademického roka vedenie seminára ponúklo Scottovi miesto dekana. Dekana! Vo veku dvadsaťšesť rokov! Ale Scott túto fantastickú možnosť odmietol. Povedal, že si tiež nie je istý tým, že by práve v tomto období mohol pokračovať v práci pastora, pretože má mnoho nezodpovedaných dôležitých otázok. Potreboval miesto, kde by si mohol preštudovať všetky teologické problémy, ktoré mu spôsobovali veľké starosti, aby ich potom mohol vyučovať s vnútornou vyrovnanosťou a presvedčením, že učí pravdu na základe Božieho slova.
Hoci nebolo ľahké prijať to, veľmi som si na ňom cenila jeho čestný postoj. Je predsa nesporné, že v deň posledného súdu tvárou v tvár Kristovi sa bude musieť zodpovedať, prečo učil to, čo učil. Jeho rozhodnutie nás priviedlo na kolená.
Po mnohých modlitbách sme sa rozhodli vrátiť do mesta, kde sme chodili na vysokú školu, do Grove City. Po tom, čo sme sa takto rozhodli, Scottovi zavolal prezident Grove City College a ponúkol mu miesto. Vzali sme to ako znamenie, že Boh požehnal naše rozhodnutie. S tým sme odchádzali, opustili dobrých priateľov, aby sme začali novú fázu nášho rodinného života.

odkaz

ps: takže princíp jedine Písmo či Biblia, je omyl a aj nebiblický

samozrejme, že Biblia je pravdivá a je v poriadku, ale všetko v nej nie je zapísané, to hádam vidí a vie každý čo ju aspoň niekedy čítal a uvažoval nad ňou

Samozrejme, ze v biblii sa nachadza kopec nezrovnalosti, protireceni, ale aj amoralnosti. Len blb moze bibliu brat doslova a taky sa aj nevyhnutne stava fanatickym sialencom. Prirodzene, to ako by sme vlozili do pocitaca nekompletny program plny chyb.
Nieje mozne, aby sme rozumeli biblii od slova do slova...
Jednak bola pisana strasne davno, kedy ludia zmyslali inak, pouzivali jazyk inak, slova mali ine, dobove vyznamy....
Jednak sa biblia X krat prepisovala a v prekladoch sa straca vzdy nejake percento povodneho obsahu...
Jednak cirkev v biblii nie raz robila "kozmeticke upravy" ....
Jednak ma kazdy tendenciu si pismo vysvetlovat inak, preco sa aj cirkev casom trha na stale mensie skupiny veriacich svojmu vykladu....

To som si myslela aj ja, že je plná protikladov, keď som ju sama študovala a sama si vykladala ako mi pasuje. Teraz však po štúdium a skúsenostiach iných cirkvi, či náboženstiev som došla opäť k začiatku ku katolícke cirkvi. A veru nič tam neprotirečí a jedno do druhého zapadá.

Ale iste, ze vsetko zapada.. Aj ked pojdes na prednasku o Herbalife, tak tam bude vsetko zapadat, pretoze ti, ktori vysvetluju, vysvetluju zasadite len tak, aby to bolo prijatelne a nevyskocili z toho ziadne negativa.
Ten, kto vyklada, ma moc upravovat cely vyklad tak, aby sa pacil posluchacom a preto aj cirkev vybera do svojich radov predovsetkym ludi, ktori su recnici.. Nie myslitelia, ani filantropi, ale recnici, presne ta ista vzorka ludi, ako politici..
V cirkvy je zanedbatelne mnozstvo ludi, ktori su skutocnymi veriacimi v Kristov odkaz.

Nesúhlasím. Porovnáš dve veličiny, ktoré sú diametrálne odlišné. Názor, že kňazi sú predovšetkým rečníci je nesprávny a mylný. Rečník - snáď u ľudových rozprávačov či filozofov či, hercov - tam áno je rečníctvo dôležité, pretože musia zaujať s vecami zábavnými, ľudskými výmyslami. To čo si napísal o veriacich v cirkvi je len tvoj dojem, ktorý podávaš za fakt., Nemáš žiaden podklad, oficiálne čísla a nepoznáš vieru a srdcia veriacich v cirkvi. Je to len tvoja nenávisť k cirkvi a ku katolíkom to je všetko, takže čokoľvek subjektívne a dojmové je pre teba prípustné, aby si proti cirkvi hovoril.

A toto je zase len tvoja nenavist a zatemneny rozum... Nic si nenapisala, len nicim neopodstatnene domnienky.
Ja mam za sebou aspon samotnu skutocnost, ze cirkev tu je, hlasa, co hlasa, ale svet krestanov je asi v najvacsej krizi, akej kedy bol.. Pretoze si o sebe namysla, aky je spravodlivy a laskavy, pri com pacha a plodi len zlo, zije totalne skazeny zivot v zmysle mamonu, hedone, a nie lasky a porozumenia, spolupatricnosti..
Co poznam veriacich, to su sami fanaticki blazoni agersivni s pocitom vseveducnosti a vsemohucnosti, presne ako ty a svoj zivot nevedu ani z daleka sposobom, aky im odporucil Kristus.

Dost trefne...

V Biblii je to fajn a v poriadku, čo je pravdivé, čo nie je, to nemôže byť ani omylom!

Samozrejme, že je tam všetko v poriadku a pravdivé. Dôležitý je však správny výklad.

Biblia je pekne a zaujimave dielo, ale je tam kopec zvlastnosti a nezrovnalosti... Ten, kto tvrdi, ze nie., Ten ju necital, alebo si nechal do hlavy nabulikat sprostosti.

Je to tak, Biblia už nie je to, čo by tu malo aj byť...Vatikán ukrýva jej skutočnú podobu, prečo asi?

Ano, tiez to je na vatikane podozrive, ze si strazi tajomstva. Ten, kto ma tajomstva, nema ciste svedomie.

Tak, tak...

Vatikan nič neskrýva, Vatikan akurát si vytvoril svoje pravidla v katechizme, a vela tam toho do katechizmu popridával.... Biblia ako taká ku ktorej máš prístup (trebárs Rohačkov preklad) je úplne v poriadku a stači na pochopenie božieho diela. Nie je v nej nič, čo by mohlo uplne prekrútiť alebo nejak spochybniť božie dielo....Nejake malé nezrovnalosti v prekladoch vôbec neovplyvnia Božie dielo.....a Božiu pravdu.

Že nič? Pobavilo ma to, to nič...

A nakoniec vám sektárom a cirkevníkom to tak nakoniec aj vyhovuje, lebo ak by to bolo inak, tak by vám okamžite padla a skončila ta najväčšia lož v dejinách ľudstva!

a co ti chyba v rohačkovom preklade? alebo čo je tam naviac?.....
RKC si v podstate vytvorila svoje pravidla a ignoruje v mnohom aj Rohačkov preklad. Jehovisti zas naopak si z biblie mnoho vynali co im tam nepasuje, ale vzdy sa to toči okolo biblie a aj ty mas k nej pristup aby si mohol poznat pravdu......

Hovoris niekomu sektar, mohol by som sa opytat, kto si ty?

V biblii možno nie je všetko, ale akákoľvek myšlienka sa dá ňou potvrdiť 🙂

Nakoľko som roky robila chybu a venovala sa samoštúdiu a samovýkladu, na základe, ktorého som znenávidela na istú dobu cirkev - áno dá sa v Biblií nájsť a potvrdiť to čo nám pasuje. Našťastie nie je prípustný osobný výklad Biblie, aj keď sa ho mnohí dopúšťajú a mýlia sa, blúdia, preto vznikajú rozkoly a narastá počet protestanských cirkví a nikdy to neskončí.

LP1: na základe, ktorého som znenávidela na istú dobu cirkev

Bola si na dobrej ceste. Žiaľ, z dobrej cesty sa niekto z cirkvi zviedol na pochybné chodníčky.

Aj tu píšeš ako posledný bastard a klamár. Na dobrej ceste budeš ty, keď pôjdeš do hajzlu a tam ostaneš. A vlastne v ňom si v tom bastardskom humanizme už píšeš čisté blbovine na tej svoje nenávistnej stránke a už nevnímaš čo je realita a čo je skutočnosť. Si ten najhnusnejší bastard,takže si zmeň avatar. Navádzaš a robíš priame zlo.

To som napísal v dobrej viere, že ťa poteším.

Ja ti dám poteším, ty už nevieš, kde je sever. Nemáš zabrány a strašne dlho si až priveľmi dovoľuješ. Ale čo je veľa to je veľa, koleduješ si, aby ti niekto poriadne vysvetlil kde je sever. A ešte raz ty zasraný citrón budeš si dovoľovať na mňa či na moje témy, tak uvidíš - v rámci humanistickej morálky...

Sever je v strede medzi východom a západom.

Odporúčam ti, keďže už máš toho dosť na rováši a nasral si hodne ľudí, aby si tu zbastardenú stránku humanisti.sk ukončil a vymazal. Statočne ti z toho drbe v tej kotrbe. Kresťania ti prepáčia, ale Židia nie a ešte si dovoľ písať na moslimov tak budeš od nich pochválený či čo si myslíš. Ty luhár a posmeškár, vieš čo si zaslúžiš za tu špinu čo máš na tom sprostom webe aj za tie sprosté posmešky tu na webe?

A chceš, aby som sekal dobrotu?

Veď si zožerieš čo si si navaril.

za trest sa pomodlíš 20 otčenášov a zdravasov a budeš týždeň bez netu

Ale ktorých otčenášov? Katolíci tam majú katolícku, a evanjelici všeobecnú.

Len doňho, Lea!

A ešte niečo ty bastard, to, že si sa pustil do Židov, to ti len tak neprejde. A ešte sa pusť aj do moslimov - a uvidíš. To kresťanov sa navážaš už dlho a nič sa nedeje, svrbí ťa prdel? Bastard.

Nepotrebujes znenavidiet cirkev.. ale tiez netreba byt ako psik vedeny na motuziku a pouzivat vlastny rozum..

Osobny vykladbiblie nie je pripustny kvoli davnemu teokratickemu zriadenu statov, ked moc mala cirkev..
Lenze cirkev by vyzerala nedoveryhodne, keby nieco stornovala

prešla som aj tým čím žiješ a veríš sám, ale neoslovilo ma to a som rada, kde som a čo ma oslovilo

lea_pragmaticka1 - je obdivuhodné čím si už prešla. A tvoje argumenty, že ťa niečo neoslovilo sú fascinujúce. Teba v skutočnosti ani nemôže okrem Biblie osloviť nič. Ty si poistená proti rozumu. Neobávaj sa a blbni ďalej.

havran myslím, že sa tu nenájde jeden človek čo by s tvojími príspevkami súhlasil, čo ty na to?

lea_pragmaticka1-Ja som tu už pekných zopár rokov a viem ktorí a koľkí so mnou súhlasia. Ak to nevieš, tak ti prezradím, že tebe podobných je tu ako šafránu. To len tvoja slepota a viera ťa vedie k veciam pristupovať tak, že veríš, čomu chceš a presvedčenie a poznanie pre teba nemá žiadnu váhu. Je mi ťa ľúto a ver , že ti prajem krajší život ako nás tu na tejto Zemi čaká. Ale ptoblém je práve v tom, že dochádza k stretu náboženstiev v záujme kapitálu.

okej tou poslednou vetou sa mi tak rozosmial, že ti ďakujem, kľudne píš takého viac

blabla

To bolo blabla?

nie, to bol kozí syr

áááááá, už sa mi dá prispievať 🙂))))
sorry, to bola len skúška....🙂)

Skuška sirén, či klávesnice?

Skúška pridávania príspevkov na fórum 🙂