Evolúcia: rôzne prístupy, 3.

1. Krištof	9. 2. 2010, 12:10
3. Teistický, resp. kresťanský evolucionizmus. Ani tejto koncepcii nie je neodarvinizmus cudzí a jej predstavitelia – regulárni vedci – sa snažia držať vedy, no neobmedzujú sa na materialistickú interpretáciu. Namiesto čistej náhody a čisto „slepých“ procesov ponímajú vesmír ako Božie dielo a vznik života a biologickú evolúciu ako „Božiu technológiu“ tvorby, ktorá mala viesť k človeku v teologickom zmysle. „Evolúcia“ sa tu poníma širšie v kontexte celého vesmíru (lat. evolutio – vývoj, rozvoj). Napíklad biologička Jean Pondová sa označuje za „vedkyňu, evolucionistku, veľkú ctiteľku Charlesa Darwina a kresťanku“. Ďalej povedala: „Veriť, že sa objavila evolúcia – teda, že ľudské bytosti a všetky ostatné živé veci sú súčasťou veľkej rodiny stvorenstva, ako aj veriť, že je možné, že sa prvá bunka objavila prirodzeným procesom chemickej evolúcie – si nevyžaduje ani neobhajuje ateistický svetonázor.“ Mimochodom, tým aj dobre postihla koncepciu kresťanského evolucionizmu (okrem duchovného aspektu). Avšak k tomuto ešte výrok profesora Oxfordskej univerzity Aubryho Moora: „Darvinizmus je v konečnom dôsledku kresťanskejší ako kreacionizmus, pretože predpokladá imanentnosť Boha v prírode a všadeprítomnosť jeho kreatívnej sily.“ A tu práve sa treba pozastaviť, pretože darvinizmus nič také nemusí predpokladať a dané výroky sú prejavom skôr onoho kresťanského evolucionizmu. Z (neo)darvinizmu – z jeho mechanizmov („slepých, bezúčelných mutácii a prírodného výberu“) nevyplýva dôkaz o Bohu či o jeho pláne. K presvedčeniu, že – jednoducho – Boh existuje, sú potrebné aj iné veci: nielen niektoré významné prírodovedné poznatky ako indície (náznaky), ale aj teológia, tzv. zjavená pravda, osobný aspekt, morálka, dajaká filozofia a pod. Kresťanskí evolucionisti sú presvedčení, že evolúcia po vzniku vesmíru mohla prebehnúť spontánne – bez „dodatočného“ zasahovania Boha do daného systému, hoci ten v ňom môže byť „skryto“ - imanentne - prítomný. Najprv sa sformoval vesmír fyzikálne, potom chemicky, najprv sa sformovali anorganické látky a potom aj organické, až napokon vznikol život, primitívna živá bunka a potom sa bunky rozvíjali ďalej... Argumentuje sa tu samoorganizáciou, autokatalýzou a jej selekciou. Týmto sa podrobne zaoberá v istom odbornom článku aj renomovaný slovenský vedec Július Krempaský. Hoci si ho vážim, akosi sa mi nepozdáva v danom článku to, že keď sa napokon dostáva k otázke génov, bez ktorých – ako sa všeobecne tvrdí – by život nebol možný, uvádza len toľko, že „je možné, že ich vznik je skôr náhodný ako zákonitý, preto fyzika nemôže k tomuto problému povedať nič mimoriadneho.“ Paradoxne však v inom článku, v ktorom pátra po „(ne)náhodnosti“ vesmíru, hovorí čosi iné, že totiž „univerzálny genetický kód – niečo tak premyslené a dokonalé nemôže byť produktom slepej náhody.“ Ostatne toto tvrdenie nemusí byť v rozpore s koncepciou, podľa ktorej Boh do prahmoty vložil také dokonalé informácie, že už neskôr nemusel do nej „zvonku“ intervenovať. Zaujímavou publikáciou, v ktorej sa prezentuje aj táto koncepcia, je Kresťanstvo a biológia (2001). Vedci Peter Holec a Oľga Erdelská v úvode píšu, že hoci poslanie i otázky vedy a viery sú odlišné a nemožno ich navzájom zamieňať, celostné skúmanie a chápanie sveta a života nie je možné bez skĺbenia poznatkov vedy a právd viery. „Veda nie je schopná zodpovedať otázky o prvej príčine, význame a konečnom smerovaní života.“ Tvrdia, že „človek ako telesne-duchovná bytosť je „bazálnou“ časťou svojej podstaty zakotvený v jednote organického sveta – v prírode a „aplikálnou“ - vrcholovou – tou, ktorá rastie a rozpína sa v duchovnom svete, siaha až k samotnej božskej podstate.“ Napokon uvádzajú, že „v súlade so súčasným stavom vývoja vedeckých poznatkov možno považovať evolúciu za najdokonalepší výraz Stvoriteľovej činnosti. Iste, v oblasti mechanizmov evolúcie ostalo ešte mnoho neobjasneného.“ Oľga Erdelská v inom článku o zrode a vývoji života píše, že: „Podľa predstáv biológie život nie je viazaný na beztvarú hmotu, ale na obdivuhodne organizovanú jednotku – bunku.“ Najprv vraj postupne vznikli jednobunkové praorganizmy podobné baktériám, ktoré ešte nemali rozlíšené bunkové jadro, tzv. prokaryonta. Až neskôr sa vyvíjajú organizmy s rozlíšeným jadrom, eukaryonta. Odvoláva sa na hypotézy a pokusy Oparina a Millera, v ktorých chceli dokázať abiogénny pôvod života. Zmieňuje sa tiež o hypotéze „svet RNA“, podľa ktorej v prvotnom vodnom prostredí (v „prapolievke“) ešte neboli prítomné proteíny, ale molekuly RNA pôsobili ako nositelia informácie a biokatalyzátory. Treba povedať, že je to napriek všetkému len nepotvrdená hypotéza. Ako uvádza: „Napriek mnohým parciálnym úspechom biochemikov doteraz neexistuje úplne konzistentná teória o vzniku prvej bunky, ktorú by bolo možné bez výhrad akceptovať.“ Hoci vedci aj v tomto smere urobili veľa, „život“ sa im vytvoriť nepodarilo: „Napriek rozsiahlym a hlbokým vedomostiam o látkových komponentoch živých buniek, ako aj pri obdivuhodných technických možnostiach simulácie energetických a iných fyzikálno-chemických podmienok prostredia, umelá konštrukcia živého sa zatiaľ nepodarila.“ Píše však, že: „Pri vzniku živej bunky sa uplatnila cesta spontánneho zvyšovania štrukturálno-funkčnej organizovanosti, ktorá sa v neživých systémoch neuskutočňuje, hoci neživé systémy vytvárajú pre ňu materiálny i energetický predpoklad.“ Podľa biológie vraj v dlhodobom procese evolúcie vznikali z jednoduchších a primitívnejších organizmov zložitejšie a vývojovo pokročilejšie bytosti. Pritom „väčšina živočíšnych kmeňov vznikla v kambriu asi pred 600 miliónmi rokov“. Komplikovaná otázka tu je, kedy človek „dostal dušu“, ak všetko prebehlo „pomaly a sponntánne“ a pod. Čítal som, že je možné, že Boh iba raz zasiahol do evolúcie, keď dal človeku dušu. Nevedno však kedy. Bolo to už pri „homo habilis“? Ten sa nielen anatomicky a zručnosťou, ale aj psychicky, svojimi schopnosťami výrazne líšil od svojho predpokladaného predka australopitheca. Alebo to bolo až pri „homo sapiens“, keď sa začína evidentnejšie prejavovať ľudské vedomie a duchovno-náboženské javy? Nevedno. Okrem toho, zvieratá môžu mať tiež nejakú dušu, čo by však nemalo byť v rozpore s predpokladom imanentnej prítomnosti Boha v stvorení (Boh je teda nielen transcendentný – presahujúci vesmír –, lež aj imanentný, teda „vo“ vesmíre)... Niektorí vedci to majú v dnešnej dobe v istom zmysle ťažké, pretože všeobecne sa prijímajú len také vysvetlenia vecí, ktoré majú „materialistickú“ povahu. Ak by aj poznatky viedli k pravdepodobnej existencii inteligentnej príčiny, nie je to prijateľné. Napríklad zložitý informačný systém DNA, ktorý možno prirovnať povedzme k ľudskej abecede a jej správnemu používaniu (náhodným pomiešaním písmen ešte nevzniknú zmysluplné slová či vety). Skutočne ťažko povedať, či tento systém mohol vzniknúť spontánne... Človek si však môže myslieť, že darvinizmus platí preto, že v prírode naozaj pozorujeme „boj o život“. Napr. keď levica naháňa zebru, alebo keď leví samci medzi sebou bojujú a iba víťaz má možnosť páriť sa s levicou a zabezpečiť si tak potomstvo. Ide povedzme o akési bio-behavioralne imperatívy. Ide teda o akési „vonkajšie prejavy“, ktoré fungujú na zachovanie „najschopnejšieho“ jedinca. Až keď sú zrealizované, nastáva isté „upokojenie“. To je v poriadku. Avšak toto ešte nie je dôkaz, pretože „život“ sa utvára najmä na genetickej a bunkovej úrovni, kde neexistujú žiadne „boje o život“ (v bio-behavioralnom smere), lež skôr zložité delikátne genetické, biochemické a podobné procesy. Niekedy sa hovorí o „zložitých molekulárnych strojoch“. Bunky a ich organely sa nevytvárajú vonkajším „bojom o život“. Napr. keď sa spojí samčia a samičia pohlavná bunka, pomaly sa začne utvárať embryo, jeho orgány a organizmus ako taký. Vnútri tohoto biologického systému musia existovať komplexné procesy, ktoré zaisťujú, že organizmus sa bude normálne vyvíjať a že bude životaschopným potomkom daného druhu. Možno tie komplexné genetické, biochemické a ďalšie javy a procesy vedúce k takémuto jedincovi, adekvátne vysvetliť len náhodnými mutáciami a selekciou, bez dajakého ďalšieho „systému“? Každopádne tie vnútorné biologické procesy priamo nesúvisia s vonkajším „bojom o život“. Samotný „boj o život“, ktorý pozorujeme v prírode, si možno vysvetliť aj iným spôsobom. Napríklad ako „princíp obety“, keď na zachovanie a rozvíjanie života jedného organizmu v prírode je nutné, aby „bol zničený“ iný organizmus (živočíšny, rastlinný atď.). Aby (pre)žila mačka, musí byť „obetovaná“ myš. Život je vzácny, jeden život (napr. mačka) potrebu je pre seba iný život (myši). V každom prípade sa životu – ekosystémom – v prírode darí a bez nerozumných zásahov ľudí do týchto ekosystémov, by sa mu zrejme aj mimoriadne darilo. Pokiaľ ide o mutácie, Erdelská kladie otázku: „Sú mutácie riadené? Sú náhodné? Medzi týmito dvoma cestami chápania nie je jasný rozdiel. Aj výskyt náhodného javu môže byť totiž istým spôsobom (istou pravdepodobnosťou svojho výskytu) podmienený.“ Alebo: „Popri zdanlivo “slepých” cestách možno v rámci biologickej evolúcie stále sledovať hlavný evolučný prúd, prebiehajúci ako ortogenéza (podľa terminológie Teilharda de Chardin).“ Teda otázka by mohla byť postavená tak, že ktoré veci sú tu náhodné a ktoré naopak nevyhnutné?

9. fajer	⇑    10. 2. 2010, 06:35
chudáci kresťanský pavedci,len vykrádajú myšlienky skutočných vedcov,teologia je v slepej uličke,nevie vysvetliť apsolutne nič....

17. Krištof	⇑    17. 2. 2010, 18:08
Pred chvílou som našiel zaujímavý článok k téme. Blízky "kresťanskému evolucionizmu", mierne kritický k neodarvinizmu, ale aj napr. k inteligentnému dizajnu... www.impulzrevue.sk

23. Vlado	⇑    25. 2. 2010, 16:46
Krištof, povedz, ako je na tom dnes islamský evolucionizmus?

2. ranexil	9. 2. 2010, 12:13
Jedinu otazku mam. Z coho pramení tvoja potreba presviedcat tých, ktorým Boh nedal dostatok vedomia, aby chapali suvislosti v sirsom kontexte? Ked nadobudnu vyssie vedomie a sirsi rozhlad aj sami anjdu poznanie . radsej sa venuj prospesnejsím cinnostiam si myslím- sluz svojmu Bohu a nie sporu, ktorý si zas jedenkrat zasial touto temou, ktora je vodou na mlyn vede dneska, ale nie poznaniu o ulohe stvoritela v svete. Súhlasí dorota, marska

4. dorota	⇑    9. 2. 2010, 12:24
dobra rec. idem na obed radsej

5. Krištof	⇑    9. 2. 2010, 12:26
Ranexil, ja "nemám potrebu presviedcat tých, ktorým Boh nedal dostatok vedomia, aby chapali suvislosti v sirsom kontexte". Ani mi nejde o "spory". Proste pridávam istú tému na uvažovanie, dávam isté info a pod. Uznávam, že je to dosť náročná téma.

3. dorota	9. 2. 2010, 12:23
kriste. hned prva veta je uplne kokotske ubezpecenie. "„Darvinizmus je v konečnom dôsledku kresťanskejší ako kreacionizmus, pretože predpokladá imanentnosť Boha v prírode a všadeprítomnosť jeho kreatívnej sily.“ "....to je vecou osobnej viery zabudol pan profesor dodat.

6. Vlado	9. 2. 2010, 15:44
Krištof, len poznámka ku knihe, ktorú spomínaš v téme: Kresťanstvo a biológia (2001). Adam Roman sa k nej vyjadril: Autor nám tu bez obalu ponúka predstavu o „dvojakej pravde“, ktorú „objavil“ už William of Ockham (1290-1349) ako účinnú obranu pred nominalizmom. Poučuje nás aj o tom, že orgánom posudzovania tej druhej nie je rozum, ale srdce. adam.humanisti.sk  A ja mám potrebu povedať, že prečo srdce, a nie napríklad koleno. To takíto ľudia, čo namiesto rozumu by použili koleno, tak by boli vo výhode oproti tým, čo premýšľajú srdcom, lebo by mali na výber až dva kolená (niektorí). Myslím, že sa oplatí prečítať aj recenziu na túto knihu: adam.humanisti.sk

7. Krištof	⇑    9. 2. 2010, 17:34
Vlado, poznám názory Adama Romana, raz dávnejšie som si od neho kúpil jednu knihu a okrem toho som od neho čítal pár príspevkov. Je to na Slovensku taký "aktívny" ateista, možno niečo ako Richard Dawkins v Británii. Mňa osobne jeho myšlienky v konečnom dôsleku nepresvedčili, hoci je to inak zrejme inteligentný (pokiaľ ide o IQ a pod.) a rozhľadený človek. Ide však aj o to, či chce chápať aj tú "druhú stanu", teda tých, čo kritizuje

8. J.Tull	⇑    9. 2. 2010, 19:58
Krištof; ... mne osobne nevadí, ba dokonca vítam takéto témy, len neviem, či má pre Teba význam diskutovať s oponentmi. Mal by som pár poznámok, ale na čo. Veď nereaguješ, dokonca ani na tie, ktoré som dal v Tvojej predošlej téme. ... možno sú za tým, ako často i u mňa iné problémy

15. Krištof	⇑    11. 2. 2010, 16:55
J.Tull, tak aspoň niekto víta aj takéto témy... No mám pomenej času na diskusie, ale zopár reakcií som schopný zvládnuť. Takže sem s tými konštruktívnymi poznámkami   Súhlasí J.Tull

10. myrai	10. 2. 2010, 08:32
dnes som mala blby sen,kostra tkacila kocik a na hlave mala takyy velkyy klobuk a potom ma chytila do svojho narucia a zodvihla k takej velkej sivej tabuli a som musela precitat horny riadok,ale som ziadne zrozumitelne slova nevidela,ale mala som ta cudny pocit ze az,ale vtedy ako ma ta kostra drzala v naruci a vedela som,ze ma belmi lubi som sa presvedcila,ze nieco nad fakt existuje.. a sa mi smejte,ale ja to uz viem..kokso,ale ten pocit ked ma ta kostra drzala,bol fakt neopisatelne zvlastny,az som sa zmutovala asi na teistku..hm zase od veci prispevok ..sorry

24. Petrana	⇑    25. 2. 2010, 16:56
Tvoje sny Myrai, a Gatesove miliardy, a som za vodou...  Ja ti ten sen preložím...Tvoja matka ťa stále miluje, má vysoké postavenie na druhom svete a záleží jej na tvojom duchovnom raste. Nesklam ju!  Súhlasí postoy-lea

11. činčin	10. 2. 2010, 08:35
no, kostra-smrtka, v kartách je to istota. možno je to o tom, že by si mala doverovat svojim schopnostiam, aj ked si myslíš, že si tak trochu pri rodine a detoch "otupela a osprostela". nieje to tak, máš si verit, máš sa mat rada...

12. postoy-lea	⇑    10. 2. 2010, 08:42
činčin v kartach smrtka znamena - koniec jednej etapy a zaciatok druhej- nikdy dobra kartarka tuto kartu nevyklada ako umrtie cloveka

13. činčin	⇑    10. 2. 2010, 08:43
hej, ale ja ju interpretujem aj ako istotu, lebo aj ako zmena je to istá zmena, dakujem za doplnenie. Súhlasí postoy-lea

14. myrai	10. 2. 2010, 09:11
hm baby dakujem,ale radsej pre istotu opat siaham po Pentateuch radsej natrvalo a mne nesibe,ale nieco naozaj je..kokso jeden sen a mna to polozilo na kolena

16. J.Tull	12. 2. 2010, 16:25
Krištof; ... s tým časom som na tom asi podobne, snáď prídem s tými konštruktívnymi poznámkami

18. J.Tull	20. 2. 2010, 13:40
Krištof; „K presvedčeniu, že – jednoducho – Boh existuje, sú potrebné aj iné veci: nielen niektoré významné prírodovedné poznatky ako indície (náznaky), ale aj teológia, tzv. zjavená pravda, osobný aspekt, morálka, dajaká filozofia a pod.“ ... mno a v rámci „kresťanského evoluciunizmu“ taká filozofia je –„evolučná teológia“. Keď kresťanstvo vstúpilo na pôdu západnej kultúry, vládnucim modelom Boha bol obraz Cézara, a nie obraz pokorného pastiera z Nazaretu. John Mmacquarrie: „Predstava, že by Boh mal zostúpiť do dejín, že by mal prísť v pokore, bezmocnosti a biede, protirečila všetkým ľudským predstavám o bohoch.. To bol koniec moci božstiev, Mardukov a Jupiterov ..., ... Život, ktorý sa začal v jaskyni, sa ocitol na križovatke – a tu ho čakal rozhodujúci boj medzi mocou a láskou, medzi idolmi a pravým Bohom, medzi falošným a pravým náboženstvom.“ Prízrak Boha ako vládcu sa ešte stále vznáša nad predstavami o „rozumnom tvorcovi plánu“. Jadrom kresťanskej viery je nádej, že v utrpení a ukrižovaní Krista sa nám ukazuje tajomstvo Boha, ktorý vlieva svoju božskosť do sveta v akte nepodmieneného vzdania sa seba samého. Nejde však o „bezmocného“, „slabého Boha. Z obrazu Božej pokory nevyplýva slabosť a bezmocnosť, ale skôr istá „bezbrannosť“ či „zraniteľnosť“. Paradoxne sa Božia moc stáva najefektívnejšou práve v Božej pokore. Božia všemohúcnosť nemá deštruktívne rozmery uplatňovania moci, ale stáva sa v tomto svete „bezbrannou“ a zraniteľnou. Ukazuje sa ako moc lásky, ktorá je výzvou dávajúcou život a oslobodzujúcou ľudí. Teologická reflexia takto vnímaného Boha môže pomôcť viere pochopiť aj cesty evolúcie. Obraz Boha vzdávajúceho sa svojej božskosti tvorí jadro kresťanského zjavenia a náuky o Trojici. A práve tento udivujúci obraz božského tajomstva umožňuje začleniť evolúciu sveta do procesu stvorenia. Teológ Jurgen Moltmann tvrdí, že stvorenie vesmíru nie je ani tak prejavom božskej moci ako skôr dôsledkom sebapopretia Boha: „... jeho tvorivému konaniu smerom von predchádza pokorné Božie sebauskromnenie. Z tohto hľadiska sa sebaponíženie Boha nezačína až stvorením..., ale už pred stvorením a je jeho predpokladom. Tvorivá láska Boha je založená na jeho pokornej, seba samu ponižujúcej láske. Táto seba samu uskromňujúca láska je počiatkom onoho sebazrieknutia sa Boha, ktoré Druhý list Filipanom chápe ako božie tajomstvo Mesiáša. Aby stvoril nebo a zem, vzdáva sa Boh svojej všetko napĺňajúcej všemohúcnosti a ako Stvoriteľ prijíma podobu služobníka.“ Ježiš Kristus, Pán všetkých, „sa zriekol sám seba“ /ekenosen seauton/ a stal sa služobníkom všetkých ľudí. V konečnom dôsledku sa „kenóza“, t.j. „sebavyprázdnenie“, či „zrieknutie sa samého seba“, týka vlastného bytia Boha. A to je cesta ako dať nový význam nielen zmätenosti, vyvolávanej nestálosťou sociálnej existencie, či individuálnym ľudským utrpením, ale aj nesmierne dlhým obdobiam kľukatých ciest experimentovania, boja, zjavného utrpenia, ktoré sú ako výsledok evolúcie na základe prírodného výberu súčasťou širšieho príbehu života. Keďže podstatou lásky dokonca aj na ľudskej úrovni, je to, že sa zrieka násilnej manipulácie s inými, nemôžeme očakávať, že svet stvorený veľkodušným Bohom bude okamžite dokonale usporiadaný. Naopak, v podmienkach sebaobmedzenia prináležacieho k láske, dávajúcej sa absolútne, sa svet vyvíja tak, že na Božiu výzvu reaguje svojím vlastným tempom a svojím špecifickým spôsobom. Vesmír je teda spontánne sebakreatívny a sebaorganizujúci. Boh mohutne pôsobí vo svete tým, že mu ponúka vlastne neobmedzenú škálu nových možností, v rámci ktorých sa môže stať čímsi relatívne autonómnym a odlišným od svojho stvoriteľa. Boh celou svojou božskou podstatou zostupuje do sveta, a tým ho vyzýva, aby sa stal čímsi radikálne „odlišným“ od toho božského. Tak pôsobí skutočná láska. Boh je zdrojom a ideálnym vzorom nesebeckej lásky. ...mno už som opäť /možno zbytočne/ „dlhý“, a to je len priblíženie k Evolučnej teológii. Chcel som poukázať, že je tu filozofia, ktorá využíva vedecký fakt evolúcie a začleňuje ho do svojej koncepcie, na rozdieľ od „kreacionizmu“ /ID/, ktorý nie je filozofiou ani vedeckou teóriou, dokonca nie je vôbec žiadnou teóriou .  Súhlasí dorota

19. Krištof	⇑    20. 2. 2010, 15:35
J.Tull, ID je niečo iné ako kreacionizmus, aj preto že kreacionizmus sa snaží dať biblickému Genezis aj povahu prírodovedného spisu a prijíma ho doslovne, napr. časové údaje. ID je koncepcia, za ktorou sú vedci a filozofi, ktorí si počínajú inak. Proste len tvrdia na základe svojho vedeckého bádania, že najlepším vysvetlením, ako vznikol svet, povaha kozmu, vznik života a jeho "utváranie" (napr. systém DNA) atď. je pôsobenie inteligencie. Nejde podľa nich o spontánne prírodné procesy a mechanizmy, ale o pôsobenie inteligencie, kreativity a pod. Väčšinou tou inteligenciou je teistický Boh, no niekedy sú ľudia z ID aj agnostici, teda nie "veriaci". Teóriu ID sa niektorí vedci snažia vyvrátiť, napr. tzv. nezjednodušiteľnú zložitosť, ktorej autorom je profesor biochémie Michael J. Behe. Zatiaľ sa im to nepodarilo, no skúšajú to, teda v princípe je to teória, ktorú sa dá pokúšať vyvracať (v zmysle Poperovej falzifikácie vedeckých teórií)... Napr. pokiaľ ide o kambrijskú explóziu, možno sa v budúcich rokoch nájdu zodpovedajúce fosílie, ktoré vyvrátia to, že zložité tvory, ktoré sa "náhle" objavujú až kambriu, sa nevyvíjali pomalou postupnosťou už dávno od predkambrijských dôb. No zatiaľ - hoci sa našlo nesmierne veľa rôznych skamenelín - sa to nepodarilo. ID je zrejme opakom ortodoxného neodarvinizmu. Mimochodom, ID netvrdí, že evolučné procesy neexistujú, len ich vidí inak...

22. Vlado	⇑    25. 2. 2010, 16:44
Behe? Hehe.  Adam Roman: Snažil som sa ukázať, že „riešenie“ ponúkané „teóriou účelného usporiadania podľa zámeru inteligentného činiteľa“ nie je riešením v žiadnom zmysle. Ak so mnou nesúhlasíte, odpovedzte mi na pár triviálnych otázok: kto seriózne (nie chybným obrátením implikácie) dokázal, že to vôbec je nejaké riešenie? adam.humanisti.sk

20. Krištof	⇑    24. 2. 2010, 10:47
J.Tull, ale inak je ten príspevok ok, aby som nezabudol

21. J.Tull	25. 2. 2010, 16:39
Krištof; ...ten príspevok som čerpel z útlej knihy John B. Haughta; Boh po Darwinovi. /vrele doporučujem/. Mám vo zvyku sa oboznámiť aj s inými názormi /veď takto som si zaobstaral, ako dobre vieš, i knihu od klamára Lee Strobela Kauza Stvoriteľ/. ... dáš sem aj „4. prístup“? Predpokladám, že to bude ID. Ak áno, potom sa k 19 vyjadrím.

25. Petrana	25. 2. 2010, 17:09
Teológie, náboženstvá jednotlivých kultúr, civilizácií nepodliehajú vývoju. Ich zmena býva dramatická, väčšinou sa čaká na nového spasiteľa - božieho posla hviezd s novým posolstvom - učením. Dostávame dávkované informácie aj z oblasti duchovna, ale podstata je v hermetizme, taoizme a védach, ktoré sú univerzálnym, základným pilierom teofilozofií. Keď sa na ne pozriete hlbšie, nenájdete v nich výrazné rozpory.

26. Petrana	25. 2. 2010, 17:32
Budem konkrétnejšia: Teofilozofovia tvrdia, že vedomie - Boh je fundamentálnym základom vesmíru. Vedomie je podľa nich zdrojom a podmienkou fyzickej reality, a teda nie je výsledkom evolúcie života, pretože existovalo vždy. Je univerzálne a jeho korene siahajú k jadru fyzickej reality, ku kvantovému vákuu. Moderná veda uvažuje o rôznych úroviach vedomia, ktoré produkuje hmota, rastom, skladaním z nižších stupňov-úrovní k vyšším, jemnohmotnejším. A to vedie vedcov ďalej k predpokladu, že vesmír funguje ako jeden živý symbiotický organizmus, podobne ako sú zviazané a poskladané napr. bunky a ich funkcie človeka...Dám svoju tému. (Neznášam škatuľkovanie.)  Súhlasí dorota

27. J.Tull	25. 2. 2010, 18:35
Petrana; ... Teológie, náboženstvá jednotlivých kultúr, civilizácií podliehajú vývoju. Ich zmena býva dramatická, presne tak dramatická ako je dramatická zmena jednotlivých kultúr, civilizácií. Teológie, náboženstvá sa dramaticky nemenia, pokiaľ sa nemenia jednotlivé kultúry, civilizácie. A aj pri akokoľvek dramatickej zmene sa vždy niečo z predošlej kultúry, civilizácie, teológie, náboženstva zachová. Evolúcia je i tu evidentná.