Ekonóm - nositeľ nobelovej ceny

preco tupci nepocuvaju inteligentnych ludi, ako je tento? preco sa nechaju zmanipulovat recami zbastardelych politikov? No lebo su tupci 🙂

Joseph Stiglitz (1943) je americký ekonóm. Žije v New Yorku. Je profesorom na Columbia University. Je nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu, za rok 2001. Keby ste podobné názory vyslovili vy, označili by vás za paranoika, či idiota. Keď to povie renomovaný nositeľ Nobelovej ceny, média sa mu obrátia chrbtom.

Američané teď sledují protesty proti utlačitelským režimům, které soustřeďují ohromné bohatství v rukou nepočetné elity. Ale v naší vlastní demokracii 1% lidí pobírá takřka čtvrtinu národních příjmů - což je nerovnost, jaké budou litovat dokonce i bohatí. Nemá smysl předstírat, že to co se zjevně děje se vlastně neděje. Horní 1% Američanů si teď každý rok přivlastňuje téměř čtvrtinu národních příjmů. Pokud jde o bohatství, horní 1% kontroluje dokonce až 40%.
Životní osud těchto lidí se významně zlepšil. Před pětadvaceti lety dosahovaly příslušné údaje 12% a 33%. Jednou z reakcí může být chvála vynalézavosti a průbojnosti, které těmto lidem přinesly štěstí, a tvrzení, že stoupající příliv zvedá všechny lodě. Taková reakce by však byla zavádějící. Zatímco příjmy horního 1% v minulé dekádě vzrostly o 18%, ti kdo se nacházejí ve středu sociální pyramidy se dočkali poklesu příjmů. Pro lidi s pouhým středoškolským vzděláním byl pokles strmý - jen za poslední čtvrtstoletí o 12%.

Veškerý růst nedávných desetiletí - a nejen ten - prospíval těm nahoře. Pokud jde o příjmovou nerovnost, Amerika zaostává za všemi zeměmi ve staré zkostnatělé Evropě, kterou měl prezident George W. Bush ve zvyku zesměšňovat. Mezi našimi nejbližšími protějšky jsou Rusko s jeho oligarchy a Írán. Zatímco řada starých center nerovnosti v Latinské Americe, jako třeba Brazílie, se v nedávných letech docela úspěšně snažila zlepšit postavení chudých a snížit propastné příjmové rozdíly, Amerika dovolila, aby nerovnost dále.


Moderní ekonomika potřebuje aktívni vládu

Ekonomové se už dlouho snaží ospravedlnit ohromné nerovnosti, které se v polovině 19. století zdály být tak znepokojující - nerovnosti, které byly jen vybledlými stíny těch, jež nacházíme v dnešní Americe. Ospravedlnění se kterým přišli se nazývá „teorie marginální produktivity“. Ve zkratce řečeno, tato teorie spojuje vyšší příjmy s vyšší produktivitou a větším přínosem pro společnost. Je to teorie, kterou měli bohatí vždycky v lásce. Důkazy její platnosti nicméně zůstávají skrovné. Korporátní manažeři, kteří napomohli vzniku recese - jejichž přínos pro společnost i vlastní firmy byl obrovsky negativní - odešli s velkými odměnami. V některých případech byly jejich firmy natolik na rozpacích, že cítily nutnost změnit název z „odměn za výkon“ na „odměny za zachování“ (přestože jediná věc, která byla zachována, byl špatný výkon). Ti kdo naší společnosti prospěli velkými pozitivními inovacemi - od pionýrů genetického výzkumu až k pionýrům informačního věku - ve srovnání s těmi, kdo nesou odpovědnost za finanční inovace, jež přivedly globální ekonomiku na pokraj propasti, obdrželi pouhou almužnu.

Někteří lidé při pohledu na příjmovou nerovnost krčí rameny. Když tahle osoba získává a tamta ztrácí, o co jde? To na čem záleží, tvrdí, není to jak se koláč rozděluje, ale velikost koláče. Tento argument je však zásadně pochybený. Ekonomika, ve které se má většina občanů rok od roku hůře - ekonomika jako je ta americká - nemůže v dlouhodobém výhledu dobře fungovat. To má hned několik důvodů.

Za prvé, rostoucí nerovnost je odvrácenou stránkou čehosi jiného: Omezovaných příležitostí. Kdekoliv omezíme rovnost příležitostí, znamená to, že nevyužíváme jedno z našich nejcennějších aktiv - naše lidi - nejproduktivnějším možným způsobem. Za druhé, řada deformací vedoucích k nerovnosti - jako ty spojené s mocí monopolů a preferenčním daňovým zacházením se zvláštními zájmy - podrývají efektivitu ekonomiky. Tato nová nerovnost pak vytváří další deformace, které podrývají efektivitu ještě více. Abych dal alespoň jeden příklad, příliš mnoho našich nejtalentovanějších mladých lidí, kteří hleděli na astronomické odměny, se věnuje financím namísto jiným oborům, které by vedly k produktivnější a zdravější ekonomice.

Za třetí, a to je patrně nejdůležitější, moderní ekonomika vyžaduje „kolektivní akci“ - potřebuje vládu, která investuje do infrastruktury, vzdělání a technologie. Spojeným státům a celému světu velice prospěl vládou sponzorovaný výzkum, který vedl k Internetu, k pokroku v oblasti veřejného zdraví a tak dále. Ale Amerika dlouho trpěla nedostatkem investic do infrastruktury (podívejte se na stav našich dálnic a mostů, železnic a letišť), základního výzkumu a vzdělání na všech úrovních. A před námi jsou další škrty v těchto oblastech.



Svět podle přání nejbohatších

Nic z toho by nás nemělo překvapovat - tohle se prostě děje, když se rozdělování bohatství ve společnosti stává nevyváženým. Čím více je společnost co do bohatství rozdělena, tím více se bohatí zdráhají utrácet za společné potřeby. Bohatí se nemusejí spoléhat na vládu, pokud jde o parky nebo vzdělání, zdravotní péči nebo osobní bezpečnost - mohou si všechny tyto věci koupit sami. Postupně se stále více vzdalují obyčejným lidem a ztrácejí jakoukoliv empatii, kterou snad kdy měli. Mají také obavu ze silné vlády - takové, která by mohla využít svých pravomocí k obnovení rovnováhy, vzít jim část bohatství a investovat je za účelem veřejného blaha. Horní 1% si možná stěžuje na vládu, jakou v Americe máme, ale ve skutečnosti se jim velmi líbí: Je příliš ochromená, než aby mohla přerozdělovat, příliš rozpolcená, než aby dokázala cokoliv jiného než snižovat daně.

Ekonomové si nejsou docela jisti, jak rostoucí americkou nerovnost vysvětlit. Obvyklá dynamika nabídky a poptávky jistě sehrála svou roli: Technologie šetřící práci snížily poptávku po mnoha „dobrých“ středostavovských místech pro modré límce. Globalizace vytvořila světový trh a postavila drahé nekvalifikované dělníky v Americe proti levným nekvalifikovaným dělníkům v zahraničí. Svou roli sehrály i sociální změny - například úpadek odborů, které kdysi zastupovaly třetinu amerických dělníků a dnes jen nějakých 12%.

Ale jedním z hlavních důvodů, proč dnes máme takovou nerovnost, je, že si to tak horní 1% přeje. Nejzřetelnější příklad představuje daňová politika. Snižování daňových sazeb pro kapitálové výnosy, což je právě způsob, jímž bohatí záskávají velkou část svých příjmů, poskytlo nejbohatším Američanům cosi, co se téměř rovná permanentním daňovým prázdninám. Monopoly a stavy blízké monopolu byly vždy zdrojem ekonomické moci - od Johna D. Rockefellera na začátku minulého století až po Billa Gatese na jeho konci. Laxní vymáhání protimonopolních zákonů, zejména za Republikánských administrativ, bylo pro horní 1% darem z nebes. Velká část dnešní nerovnosti je výsledkem manipulace s finančním systémem, která byla umožněna změnami v pravidlech, jež si finanční průmysl sám koupil a zaplatil - a šlo tak o jednu z jeho vůbec nejlepších investic. Vláda půjčovala finančním institucím peníze na takřka nulový úrok a když vše ostatní selhalo, poskytla velkorysé sanace za příznivých podmínek. Regulátoři se tvářili, že nevidí nedostatek transparence a konflikty zájmů...




Nositeľ Nobelovej ceny odmieta dôchodkovú „reformu“

V dôsledku štátnej i súkromnej propagandy sa dnes mnohí ľudia na Slovensku domnievajú, že dôchodková „reforma“ je nevyhnutná na riešenie problémov doterajšieho systému penzijného zabezpečenia. Ba veria, že sa vďaka nej približujeme Západu. Opak je pravdou. Dôchodkovú „reformu“ na slovenský spôsob neprijala doteraz nijaká krajina západnej Európy a v Spojených štátoch sa o ňu zasadzuje iba prezident George Bush a jeho republikáni. Joseph Stiglitz vysvetľuje, prečo „reforma“ problémy dôchodkového systému nerieši, ale ich ešte zhoršuje. Je to takmer zrakový klam: na obzore Japonska, ale aj Európy a Ameriky, visí ťažký mrak dôchodkovej krízy. Problém je to reálny, i keď sa preháňa. Klam sa však nachádza v mnohých z plánov, ktoré sa vymýšľajú na jeho riešenie. Pridrahý súkromný systém Hlavnou otázkou je, či privatizácia dôchodkového systému problém vyrieši, alebo situáciu zhorší. Keďže mnohé krajiny uvažujú o osvojení jednej z podôb tohto plánu, celá otázka si vyžaduje starostlivé preskúmanie. Privatizácia sama osebe zjavne riešením nie je. Ťažko skúšaný americký súkromný penzijný systém, ktorý má dnes dlhy v hodnote niekoľko sto miliárd dolárov, už teraz pôsobí dojmom, že si bude vyžadovať záchranu zo strany štátu. Boli však časy, keď sa zdalo, že privatizácia, ktorá by jednotlivcom umožňovala sporiť na súkromných účtoch, by bola lepšia ako verejný dôchodkový systém, ktorý investuje do štátnych dlhopisov s nízkymi výnosmi. Stúpenci privatizácie tvrdili, že fondy by na tom boli oveľa lepšie, keby investovali do akcií, a predpovedali výnosy vo výške 9 %. Trh s akciami však výnosy nezaručuje; nezaručuje dokonca ani to, že ceny akcií budú držať krok s infláciou. Obdobia, keď ho držať nedokázali, v minulosti skutočne boli. Verejný dôchodkový systém ochraňuje jednotlivcov pred nestálosťou trhov a pred infláciou, poskytujúc tak formu poistenia, akú súkromné trhy neponúkajú. Postupuje pritom pozoruhodne efektívne. Náklady na správu dôchodkového systému sú oveľa nižšie ako pravdepodobné náklady spojené so súkromnými účtami. Je to pochopiteľné: súkromné investičné spoločnosti vynakladajú obrovské prostriedky na reklamu a svoje platy.


Drastické zníženie dôchodkov

Je možné, že v záujme obmedzenia týchto transakčných nákladov George Bush navrhne obmedziť voľný výber, ktorý však bol hlavným argumentom v prospech privatizácie. No takáto obmedzená voľba – napríklad fond, ktorého majetok sa skladá z 90 % zo štátnych dlhopisov a z 10 % vložených do indexového fondu akcií – by sa poľahky dala zaviesť aj do verejného dôchodkového systému. Reforma je vraj naliehavo nutná, pretože asi o štvrť storočia nebude vo verejnom systéme dosť peňazí. Celý problém však závisí od tempa rastu ekonomiky: ak by sa vrátil rast, žiadny problém neexistuje. A aj keby existoval, dal by sa ľahko vyriešiť: za zlomok peňazí, ktoré financovali dvojnásobné „zníženie“ daní, by sa budúcnosť systému zabezpečila na 75 rokov. Drobné zníženie dôchodkov, posunutie veku odchodu do penzie alebo drobná úprava výšky odvodov by mohli systém zabezpečiť navždy. Bushove a podobné návrhy dôchodkový systém nezachránia, ak ich nebude sprevádzať drastické zníženie dôchodkov. Ako by aj mohli? Bush navrhuje presunutie takmer tretiny odvodov na súkromné účty. To znamená, že do systému poputuje menej peňazí. Ak sa dôchodky neznížia, medzera medzi príjmami a výdavkami sa tým iba zvýši. Človek nepotrebuje byť nositeľom Nobelovej ceny, aby to pochopil.


Väčšie riziko

Privatizácia by teda neochránila penzistov pred nesolventnosťou dôchodkového systému. Iba by pridala obrovskú čiastku k dnešnému rozpočtovému deficitu, keďže čiastočná privatizácia znamená, že peniaze, ktoré by sa boli použili na zaplnenie medzery medzi vládnymi výdavkami a príjmami, poputujú do súkromných fondov. Amerika i svet by mali mať na pamäti, že privatizácia dôchodkového systému bola jednou z hlavných príčin nedávnych rozpočtových bolestí Argentíny. Pritom keby nebola táto krajina systém sprivatizovala, jej rozpočet by bol viac-menej vyrovnaný. Spojené štáty začínajú svoj privatizačný podnik s rozpočtovým deficitom vo výške 4 % HDP. Stúpenci privatizácie však tvrdia, že investície do akcií by priniesli dostatočne veľké výnosy, aby jednotlivcom poskytli rovnako veľký príjem na dôchodku ako predtým, lebo dodatočný príjem by vykryl stratu. Ale ak trhy fungujú efektívne, potom výnosy budú vyššie iba preto, lebo väčšie je aj riziko. V ekonómii naďalej platí, že nič nie je zadarmo.


Nasporené peniaze nestačia

V dôsledku zvýšeného rizika je možné, že o 40 rokov zrazu mnohí ľudia zistia, že im ich nasporené peniaze na dôchodok nestačia. Ale aj keby sme si mysleli, že niečo naozaj zadarmo je, stále to nie je dôvod na privatizáciu: štát by mohol získať dodatočné výnosy tým, žeby na burze investoval sám. A prezident Clinton aj presne toto navrhoval. Ak budú medzi dôsledkami privatizácie zvýšené transakčné náklady, zhoršená solventnosť systému, zvýšené rozpočtové deficity, znížené dôchodky a menšia istota pre dôchodcov, prečo sa na ňu tak tlačí? Jedným z dôvodov je, že finančné trhy majú veľký záujem ukrojiť si zo spomínaných transakčných nákladov niečo pre seba. Ďalším dôvodom je ideologická zaujatosť proti miernemu prerozdeľovaniu bohatstva, ktoré je dôsledkom existencie verejného systému. Americký dôchodkový systém zaznamenal úspech pri znižovaní chudoby vďaka tomu, že chudobní z neho dostávajú o niečo viac, ako prispeli, a bohatí zase o niečo menej. No aj napriek miernemu prerozdeľovaciemu dosahu dôchodkového systému chudoba a nerovnosť v Amerike narastajú. Privatizácia situáciu iba zhorší. Bush sa pokúsil Ameriku nastrašiť veľkosťou problému a pokúsil sa ju oklamať rečami o tom, že privatizácia ho vyrieši. Lenže deficity dôchodkového systému sú mizivé v porovnaní s tými, ktoré vznikli v dôsledku Bushovho obrovského znižovania daní pre vysokopríjmových Američanov. Nejde náhodou o niečo iné?


MMF sľuboval blahobyt a vytvoril biedu

Tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu udelili trom Američanom. George Akerlof, Michael Spence a Joseph Stiglitz sú ekonómovia, ktorí otriasli neoliberálnou predstavou o efektívnom fungovaní slobodného trhu. Stiglitz je najvplyvnejším a zrejme aj nakreatívnejším predstaviteľom z tejto trojice. Na začiatku devädesiatych rokov bol hlavným ekonomickým poradcom prezidenta USA Billa Clintona a do roku 1999 pôsobil ako hlavný ekonóm Svetovej banky. V súčasnosti tento 58-ročný ekonóm prednáša na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Podľa Stiglitzovho známeho žiaka Helmuta D. Schmidta, profesora svetového hospodárstva na Frankfurtskej univerzite, sú úvahy jeho učiteľa zo začiatku 90. rokov aktuálne práve dnes. Stiglitz v nich úspešne analyzoval správanie sa Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu (MMF) počas ázijskej krízy. Jeho teória asymetrického rozdeľovania informácií na trhu ukazuje, prečo bolo paušálne uplatňovanie hospodárskej liberalizácie zlou politikou aj v prípade rozličných kríz v Latinskej Amerike. Na základe týchto skúseností Stiglitz zdôvodňuje pochybnosť o pozitívnom fungovaní slobodných trhov. Na druhej strane sa jeho subtílne teoretické úvahy nedajú interpretovať podľa pravidla "kde zlyhávajú trhy, musí zasahovať štát". Aj ten je iba inštitúcia a inštitúcie sú, práve tak ako trhové mechanizmy, ľudskými nedokonalými výtvormi. Záleží od jednotlivého prípadu v konkrétnom čase a priestore, ktorý z moderných variantov hospodárskej politiky, keynesianský štát alebo liberálny trh, bude hrať prvé husle. Aj keď je Stiglitz ekonóm, z jeho úvah je zrejmé, že slobodný trh tvorí súčasť sociálneho hospodárstva. Práve preto, že je to tak, zostáva každé, liberálne alebo ľavicové, doktrinárstvo vážnym problémom úspešnej hospodárskej politiky. V našich končinách ide napríklad o presvedčenie a pohodlnú dogmu: "Ľaví" sú tí, čo sú za byrokratický štát takmer bez trhu, a teda i bez slobody. "Praví" majú byť zas tí, čo sú za trh proti štátu alebo bez politických regulačných rámcov. Slobodný trh teda nie je automaticky "pravicový" a štát zas "ľavicový". Aj koncepcia trhovej politiky a štátneho vplyvu má svoju ľavicovú a pravicovú alternatívu. V poslednom interview pre týždenník ZEIT, ktorého preklad uverejňujeme na tejto strane, hovorí Stiglitz o hľadaní tretej cesty medzi trhom a štátom. Dôležitosť jeho úvah vyplýva z vedomia, že dnes už nejde o stanovenie hospodárskych nadčasových doktrín a téz, ale o zodpovednosť za ich realizáciu. V tomto zmysle je každá teoreticky zdôvodnená téza o regulácii alebo deregulácii slobodného trhu iba hypoteticky správnym postojom, pokiaľ nevedie k vyhliadke na úspech spoločnosti v celku. Táto vyhliadka je perspektívou, budovanou v závislosti od miesta a času, v ktorom sa hospodárska politika odohráva.



Šuškanie proti globalizácii je počuť čoraz hlasnejšie. Do akej miery zdieľate túto kritiku?

Globalizácia znamená primárne iba silnejšie prepojenie národných hospodárstiev. Jej kritika sa naproti tomu týka spôsobu, ako sa uskutočňuje - predovšetkým inštitúcie, akou je Medzinárodný menový fond. Dôvod námietok? V globalizácii dominuje ideológia slobodného trhu a záujmy finančných a mnohonárodných podnikov. Táto politika neviedla v skutočnosti k tomu, čo sľubovala - k blahobytu a stabilite.



Ktoré krajiny máte na mysli?

Stačí si všimnúť krajiny z východnej Európy alebo Ruska. Všetci zhodne tvrdili, že ak tieto štáty odstránia neefektívny hospodársky systém, budú žiť v blahobyte. Potom MMF zobral tento proces do svojich rúk, no blahobyt sa nedostavil. Hrubý národný produkt klesol o 40 percent, každé druhé dieťa žije na hranici chudoby, dĺžka života sa skrátila - hotová hospodárka katastrofa, aj keď sa v oblasti menovej politiky zaznamenali úspechy. Pod vedením MMF sa nedosiahla ani sľubovaná stabilita, no jej opak. Nespokojnosť s globalizáciou je teda skutočne motivovaná jej výsledkami.



Ale antiglobalisti nespochybňujú iba Medzinárodný menový fond.

Veľkú časť diskusie o globalizácii ovláda vo všeobecnosti pocit neférovosti. Predovšetkým je zrejmé, že niektoré národy sa stávajú bohatšími, zatiaľ čo iné nie. Potom si bližšie všimnite Svetovú obchodnú komoru a uvidíte, že jej agendu ovládajú krajiny zo Severu. Rozvojové štáty rušia clá a subvencie, zatiaľ čo priemyselné krajiny si uchovávajú právo na agrárne subvencie, ako aj ochranu textilného priemyslu. K tomu sa pripája názor, že globalizáciu reprezentuje priúzky kánon hodnôt. Na jeho základe sa v mnohých krajinách poškodzuje demokracia, životné prostredie, alebo kultúrne hodnoty. Tento protest sa neredukuje na poukaz neefektívnosti a nerovnosti, predstavuje niečo viac ako iba antiglobalizmus. Je postojom anti, obsiahnutým vo všetkých spomínaných fenoménoch.



Ako hlavný ekonóm Svetovej banky ste patrili tiež do sveta veľkých inštitúcií. Rozprávate sa ešte s vašimi bývalými kolegami?

Vo Svetovej banke sedia ľudia, ktorí so mnou súhlasia, ale aj takí, ktorí mi protirečia. V banke, do ktorej poradenského výboru ešte stále patrím, sa počas posledných piatich rokoch menila perspektíva v súlade s mojou líniou. Tomu zodpovedajúc, vzrástlo napríklad povedomie pre ekologické a sociálne dôsledky.



Čo sa ešte prehodnocuje?

Odpoviem príkladom: Supachai Panitchpaktdi z Thajska, budúci šéf Svetovej obchodnej komory, citlivo vníma uvedené problémy. Zasadzuje sa o férový systém. Ale pravidlá správania sa vyjednávajú na úrovni jednotlivých krajín. Takmer každá z nich sleduje svoje osobitné záujmy. Iný príklad: riaditeľ Svetovej banky James Wolfensohn má tiež zmysel pre tieto otázky a pokúša sa o rovnováhu, ktorú nie je jednoduché dosiahnuť.



Ktoré z nezávislých organizácií sú pre vás zaujímavé?

Niektoré z väčších ako Oxfam majú analytické kapacity a zúčastňujú sa aj na intelektuálnych debatách. Iné sa zase koncentrujú na samotnú tému. Príkladom pragmaticky veľmi úspešnej organizácie je hnutie za odpúšťanie dlhov.



Aké myšlienkové chyby pokladáte za osobitne škodlivé?

Zoberte si napríklad názor, podľa ktorého trhy fungujú najlepšie za podmienky úplnej slobody, a preto by sa mal aj štát z nich podľa možnosti čo najrýchlejšie stiahnuť späť - do úzadia. Takmer každý dnes chápe, že chybná a predčasná deregulácia medzinárodných finančných trhov bola podstatným dôvodom ázijskej krízy na konci devädesiatých rokov. Cieľom nemala byť deregulácia, ale vybudovanie správnych regulačných rámcov a opatrení.

Ktoré ešte?

Každý dnes vidí, že mafiánsky kapitalizmus bez Corporate Governance a bez burzových dozorov nefunguje. V tom spočíva časť ruskej mizérie. V americkom a európskom kontexte to znamená: Potrebujeme tretiu cestu, ktorá vedie medzi laissez-faire a socializmom. Problémom zostáva skutočnosť, že sme v našich krajinách dosiahli potrebnú a nevyhnutnú rovnováhu, ale medzinárodne finančné inštitúcie zastávajú iný koncept, ktorý je obzvlášť nevhodný pre rozvojové krajiny.



Môžete uviesť príklad?

Na Západe sa veľa diskutovalo o rozsahu a miere sociálneho zabezpečenia. V Spojených štátoch je jasné, že si chceme aj naďalej uchovať základný verejný systém. Ale Medzinárodný menový fond a Svetová banka tvrdili národom celej zemegule, že nepotrebujú štátny systém. V skutočnosti je to politická otázka. Prečo by ju mali MMF a Svetova banka principiálne nastoľovať?



Preháňali uvedené inštitúcie aj v prípade boja proti inflácii?

Na túto otázku neexistuje jednotný názor, no dá sa analyzovať. Napríklad dnes nemáme indície o tom, že nezávislosť centrálnych bánk vedie k väčšiemu hosdárskemu rastu a k zvýšeniu zamestnanosti. Treba však povedať, že nezávislé centrálne banky s mandátom boja proti inflácii naozaj dosiahli v priemere zníženie inflácie. Ak toto má byť ich jediným cieľom, potom je i táto forma nezávislosti dôležitá, no ináč nie. Napriek tomu ju MMF vyžaduje, zatiaľ čo americká centrálna banka má jednotný mandát na infláciu, hospodársky rast a zamestnanosť.



Pociťujete nejakú novú otvorenosť v tejto debate?

Úplne. Napríklad privatizácia. Takmer každý musí dnes zobrať na vedomie, že privatizačná vlna v Česku a v iných krajinách neviedla k želaným výsledkom. Názor, že tento proces často sprevádza korupcia, naberá na význame. MMF povedal: krajiny musia privatizovať, pretože štát kradne podnikom peniaze. Raz som si na túto tému zavtipkoval a vyjadril sa, že dotyční politici museli byť s týmto názorom nanajvýš spokojní. Povedali si, teraz si môžeme jedným predajom privlastniť celý lup, bez toho, aby sme sa oň delili s budúcimi politikmi. Dnes sa tiež uznáva, že sa privatizáciou štátneho monopolu dala ešte efektívnejšiemu aparátu príležitosť, aby využil svoju vysostnú pozíciu na trhu. Spotrebitelia strácajú tak či tak. Na Pobreží Slonoviny sa tiež veľa sprivatizovalo - s tým dôsledkom, že univerzity nemohli študentom zabezpečiť internet. Mnohé privatizácie sa okrem toho nepodarili - ako v prípade mexických bánk. Nakoniec došlo k ich opätovnému zoštátneniu. Alebo si zoberte otázku flexibilizácie pracovného trhu. Táto požiadavka sa zneužívala na to, aby sa odstránila sociálna ochrana pracovníkov. Dnešné štúdie ukazujú, že minimálne mzdy nemajú taký veľký negatívny dopad, ako sa predpokladalo.



Prečo dochádza práve dnes k prehodnoteniu, ktoré sám konštatujete?

Jedným z dôvodov bolo bezhraničné preháňanie významu neoliberálnej doktríny ľuďmi, ako bol bývalý americký minister financií Robert Rubin. Blahobyt sa sľuboval tam, kde nikdy neexistoval. Nemusíte byť štatistikom z povolania, aby ste konštatovali: Sľub sa nedodržal - a v dotyčných krajinách zavládla chudoba, ktorá tam nikdy nebola. Aj tam, kde sa hospodárstvo spamätalo, išlo v rozhodujúcej miere o dôsledok zotavenia sa z chýb, ktorých sa dopustil MMF. Hovorilo sa o "zotrvačnom raste" a tento proces trval celých šesť rokov. Pritom Argentína platila za vzor vďaka flexibilite pracovného trhu a nízkym mzdám. Dnes sa táto krajina nachádza v hlbokej recesii.



Akých konkrétnych chýb sa dopustil Medzinárodný menový fond v Argentíne?

Už veľmi skoro som to skonštatoval: a toto nazývate úspechom? Krajina začala stagnovať hneď po tom, ako nasledovala odporúčania MMF. Nezamestnanosť dosiahla dvojcifernú kvótu. Síce sa podarilo zredukovať infláciu, ale v porovnaní s tým, čo bolo dôležité pre ľudí, predstavoval celkový vývoj neúspech. Neskôr vyšlo najavo, že miliardové programy fondu neboli dobrou investíciou. Falošnými sa ukázali byť aj štúdie MMF, ktorých cieľom bolo prilákať miliardy privátnych investícií.



Aj krízu v Turecku pripisujete Medzinárodnému menovému fondu?

Turecko má dostatok iných vnútorných problémov, za ktoré MMF nemôže. Ale aj tak je to pozoruhodný prípad. Hospodárstvo tejto krajiny rástlo takmer štvrť storočia bez prestania, hoci malo vysokú inflačnú kvótu. Túto chcel MMF znížiť už len preto, lebo bola opačným príkladom jeho vlastnej doktríny o nemožnosti hospodárskeho rastu v prípade vysokej inflácie. Akútna kríza vypukla vo chvíli, keď sa nečakane znížila inflačná kvóta, bez toho, aby sa v tom istom tempe riešili i štrukturálne problémy v bankovom sektore a v iných častiach hospodárstva.



Podľa vášho názoru, svetové finančné inštitúcie už roky uplatňujú falošnú politiku. V čom spočíva nová kvalita kritiky antiglobalistov?

Globalizácia viedla ku vzniku globálnej civilnej spoločnosti - starosti sa zdieľajú spoločne. Už niekoľko desaťročí sa v rozvojových krajinách protestuje proti Medzinárodnému menovému fondu a jeho doktríne. Novinkou je celosvetová reakcia. Keď vznikli nepokoje v Dominikánskej republike pred dvadsiatimipiatimi rokmi, takmer nik si to nevšimol. Ak dnes vidia ľudia povstanie v Indonézii, pýtajú sa: Prečo? A môžu MMF súčasne konfrontovať s vlastnými výpoveďami, pretože jeho šéf povedal šesť mesiacov predtým: toto musíte robiť, aby ste dosiahli rast. Bolo jasné, že MMF donútil Indonéziu prijať určité opatrenia. Ľudia si pozrú všetky tieto televízne zábery a snímky v novinách - a nie sú radi, čo v nich vidia.



Cítite sa byť podporovaný vedúcimi ekonómami, ktorí nie sú zamestnaní v MMF alebo vo Svetovej banke?

Mnohí podporili ten alebo iný aspekt z mojich názorov. Paul Krugman zdôraznil, že fond vsadil na trhovú psychológiu namiesto solídnej ekonomickej analýzy. Jeffrey Sachs vysvetlil: verejné obvinenia krajín majú podobný efekt ako výkrik "Horí!" v preplnom divadle - urýchľujú tým len únik kapitálu. Martin Felstein zistil, že podmienky MMF pre Kóreu boli nevhodné na prekonanie krízy. Vo všeobecnosti spočívala chyba vo východnej Ázií v nasledovnom: Zvýšenie úrokovej miery vo vysoko zadĺžených ekonomikách vedie k bankrotom a tie nevzbudzujú práve dôveru. Tento názor zdieľajú dnes takmer všetci ekonómovia.



Prečo to nepochopil aj MMF? Jeho spolupracovníci predsa nie sú hlúpi.

Spolupracovníci nejakej inštitúcie sa identifikujú s ňou. Ak druhý muž v MMF, Stanley Fisher, vytvorí raz program, nebude ho neskôr označovať ako neúspech. Keď som prišiel do Svetovej banky, povedal som si: potrebujem nezávislosť, chcem sa vyjadrovať ako ekonóm, a nie ako hovorca národov, ktoré sa podieľajú na vývoji Svetovej banky.

V konečnom dôsledku stále ide o to 1%. Nikto nič nedokáže napraviť aj keď správne riešenie existuje, pokiaľ nebude vôľa toho 1%.

jasne, ale len vdaka ostatnym 99 percentam. Ak by to 99 percent neschvalilo, nic z toho by nebolo.

To je ako spoľahnúť sa na to, že väčšina ľudí sa vie správať ekonomicky. No nie je to tak. Z tých 99% odhadujem podľa vzorky môjho okolia je to asi len 20%. Zdravá ekonomika by mal byť povinný predmet už na základnej škole. Bolo by to užitočnejšie ako sin, cos..., lebo to nie je len o rátaní koruniek v mešteku.

V cechach sa pred par rokmi polemizovalo o tom, ze by sa mal zaviest predmet, ktory by urobil obyvatelov ekonomicky a financne znalejsich, ale tento navrh bol rychlo zamietnuty, preco asi? Bolo to v tej dobe, keby zacinal byt citelny zivotny styl zadlzovania sa.
Ano, vsetko zavisi od vzdelanosti cloveka, lebo hlupeho sa da lahko osmeknut.

Ako hlavný ekonóm Svetovej banky ste patrili tiež do sveta veľkých inštitúcií. Rozprávate sa ešte s vašimi bývalými kolegami?

Vo Svetovej banke sedia ľudia, ktorí so mnou súhlasia, ale aj takí, ktorí mi protirečia. V banke, do ktorej poradenského výboru ešte stále patrím, sa počas posledných piatich rokoch menila perspektíva v súlade s mojou líniou. Tomu zodpovedajúc, vzrástlo napríklad povedomie pre ekologické a sociálne dôsledky.



Čo sa ešte prehodnocuje?

Odpoviem príkladom: Supachai Panitchpaktdi z Thajska, budúci šéf Svetovej obchodnej komory, citlivo vníma uvedené problémy. Zasadzuje sa o férový systém. Ale pravidlá správania sa vyjednávajú na úrovni jednotlivých krajín. Takmer každá z nich sleduje svoje osobitné záujmy. Iný príklad: riaditeľ Svetovej banky James Wolfensohn má tiež zmysel pre tieto otázky a pokúša sa o rovnováhu, ktorú nie je jednoduché dosiahnuť.



Ktoré z nezávislých organizácií sú pre vás zaujímavé?

Niektoré z väčších ako Oxfam majú analytické kapacity a zúčastňujú sa aj na intelektuálnych debatách. Iné sa zase koncentrujú na samotnú tému. Príkladom pragmaticky veľmi úspešnej organizácie je hnutie za odpúšťanie dlhov.



Aké myšlienkové chyby pokladáte za osobitne škodlivé?

Zoberte si napríklad názor, podľa ktorého trhy fungujú najlepšie za podmienky úplnej slobody, a preto by sa mal aj štát z nich podľa možnosti čo najrýchlejšie stiahnuť späť - do úzadia. Takmer každý dnes chápe, že chybná a predčasná deregulácia medzinárodných finančných trhov bola podstatným dôvodom ázijskej krízy na konci devädesiatých rokov. Cieľom nemala byť deregulácia, ale vybudovanie správnych regulačných rámcov a opatrení.

Ktoré ešte?

Každý dnes vidí, že mafiánsky kapitalizmus bez Corporate Governance a bez burzových dozorov nefunguje. V tom spočíva časť ruskej mizérie. V americkom a európskom kontexte to znamená: Potrebujeme tretiu cestu, ktorá vedie medzi laissez-faire a socializmom. Problémom zostáva skutočnosť, že sme v našich krajinách dosiahli potrebnú a nevyhnutnú rovnováhu, ale medzinárodne finančné inštitúcie zastávajú iný koncept, ktorý je obzvlášť nevhodný pre rozvojové krajiny.



Môžete uviesť príklad?

Na Západe sa veľa diskutovalo o rozsahu a miere sociálneho zabezpečenia. V Spojených štátoch je jasné, že si chceme aj naďalej uchovať základný verejný systém. Ale Medzinárodný menový fond a Svetová banka tvrdili národom celej zemegule, že nepotrebujú štátny systém. V skutočnosti je to politická otázka. Prečo by ju mali MMF a Svetova banka principiálne nastoľovať?



Preháňali uvedené inštitúcie aj v prípade boja proti inflácii?

Na túto otázku neexistuje jednotný názor, no dá sa analyzovať. Napríklad dnes nemáme indície o tom, že nezávislosť centrálnych bánk vedie k väčšiemu hosdárskemu rastu a k zvýšeniu zamestnanosti. Treba však povedať, že nezávislé centrálne banky s mandátom boja proti inflácii naozaj dosiahli v priemere zníženie inflácie. Ak toto má byť ich jediným cieľom, potom je i táto forma nezávislosti dôležitá, no ináč nie. Napriek tomu ju MMF vyžaduje, zatiaľ čo americká centrálna banka má jednotný mandát na infláciu, hospodársky rast a zamestnanosť.



Pociťujete nejakú novú otvorenosť v tejto debate?

Úplne. Napríklad privatizácia. Takmer každý musí dnes zobrať na vedomie, že privatizačná vlna v Česku a v iných krajinách neviedla k želaným výsledkom. Názor, že tento proces často sprevádza korupcia, naberá na význame. MMF povedal: krajiny musia privatizovať, pretože štát kradne podnikom peniaze. Raz som si na túto tému zavtipkoval a vyjadril sa, že dotyční politici museli byť s týmto názorom nanajvýš spokojní. Povedali si, teraz si môžeme jedným predajom privlastniť celý lup, bez toho, aby sme sa oň delili s budúcimi politikmi. Dnes sa tiež uznáva, že sa privatizáciou štátneho monopolu dala ešte efektívnejšiemu aparátu príležitosť, aby využil svoju vysostnú pozíciu na trhu. Spotrebitelia strácajú tak či tak. Na Pobreží Slonoviny sa tiež veľa sprivatizovalo - s tým dôsledkom, že univerzity nemohli študentom zabezpečiť internet. Mnohé privatizácie sa okrem toho nepodarili - ako v prípade mexických bánk. Nakoniec došlo k ich opätovnému zoštátneniu. Alebo si zoberte otázku flexibilizácie pracovného trhu. Táto požiadavka sa zneužívala na to, aby sa odstránila sociálna ochrana pracovníkov. Dnešné štúdie ukazujú, že minimálne mzdy nemajú taký veľký negatívny dopad, ako sa predpokladalo.



Prečo dochádza práve dnes k prehodnoteniu, ktoré sám konštatujete?

Jedným z dôvodov bolo bezhraničné preháňanie významu neoliberálnej doktríny ľuďmi, ako bol bývalý americký minister financií Robert Rubin. Blahobyt sa sľuboval tam, kde nikdy neexistoval. Nemusíte byť štatistikom z povolania, aby ste konštatovali: Sľub sa nedodržal - a v dotyčných krajinách zavládla chudoba, ktorá tam nikdy nebola. Aj tam, kde sa hospodárstvo spamätalo, išlo v rozhodujúcej miere o dôsledok zotavenia sa z chýb, ktorých sa dopustil MMF. Hovorilo sa o "zotrvačnom raste" a tento proces trval celých šesť rokov. Pritom Argentína platila za vzor vďaka flexibilite pracovného trhu a nízkym mzdám. Dnes sa táto krajina nachádza v hlbokej recesii.



Akých konkrétnych chýb sa dopustil Medzinárodný menový fond v Argentíne?

Už veľmi skoro som to skonštatoval: a toto nazývate úspechom? Krajina začala stagnovať hneď po tom, ako nasledovala odporúčania MMF. Nezamestnanosť dosiahla dvojcifernú kvótu. Síce sa podarilo zredukovať infláciu, ale v porovnaní s tým, čo bolo dôležité pre ľudí, predstavoval celkový vývoj neúspech. Neskôr vyšlo najavo, že miliardové programy fondu neboli dobrou investíciou. Falošnými sa ukázali byť aj štúdie MMF, ktorých cieľom bolo prilákať miliardy privátnych investícií.



Aj krízu v Turecku pripisujete Medzinárodnému menovému fondu?

Turecko má dostatok iných vnútorných problémov, za ktoré MMF nemôže. Ale aj tak je to pozoruhodný prípad. Hospodárstvo tejto krajiny rástlo takmer štvrť storočia bez prestania, hoci malo vysokú inflačnú kvótu. Túto chcel MMF znížiť už len preto, lebo bola opačným príkladom jeho vlastnej doktríny o nemožnosti hospodárskeho rastu v prípade vysokej inflácie. Akútna kríza vypukla vo chvíli, keď sa nečakane znížila inflačná kvóta, bez toho, aby sa v tom istom tempe riešili i štrukturálne problémy v bankovom sektore a v iných častiach hospodárstva.



Podľa vášho názoru, svetové finančné inštitúcie už roky uplatňujú falošnú politiku. V čom spočíva nová kvalita kritiky antiglobalistov?

Globalizácia viedla ku vzniku globálnej civilnej spoločnosti - starosti sa zdieľajú spoločne. Už niekoľko desaťročí sa v rozvojových krajinách protestuje proti Medzinárodnému menovému fondu a jeho doktríne. Novinkou je celosvetová reakcia. Keď vznikli nepokoje v Dominikánskej republike pred dvadsiatimipiatimi rokmi, takmer nik si to nevšimol. Ak dnes vidia ľudia povstanie v Indonézii, pýtajú sa: Prečo? A môžu MMF súčasne konfrontovať s vlastnými výpoveďami, pretože jeho šéf povedal šesť mesiacov predtým: toto musíte robiť, aby ste dosiahli rast. Bolo jasné, že MMF donútil Indonéziu prijať určité opatrenia. Ľudia si pozrú všetky tieto televízne zábery a snímky v novinách - a nie sú radi, čo v nich vidia.



Cítite sa byť podporovaný vedúcimi ekonómami, ktorí nie sú zamestnaní v MMF alebo vo Svetovej banke?

Mnohí podporili ten alebo iný aspekt z mojich názorov. Paul Krugman zdôraznil, že fond vsadil na trhovú psychológiu namiesto solídnej ekonomickej analýzy. Jeffrey Sachs vysvetlil: verejné obvinenia krajín majú podobný efekt ako výkrik "Horí!" v preplnom divadle - urýchľujú tým len únik kapitálu. Martin Felstein zistil, že podmienky MMF pre Kóreu boli nevhodné na prekonanie krízy. Vo všeobecnosti spočívala chyba vo východnej Ázií v nasledovnom: Zvýšenie úrokovej miery vo vysoko zadĺžených ekonomikách vedie k bankrotom a tie nevzbudzujú práve dôveru. Tento názor zdieľajú dnes takmer všetci ekonómovia.



Prečo to nepochopil aj MMF? Jeho spolupracovníci predsa nie sú hlúpi.

Spolupracovníci nejakej inštitúcie sa identifikujú s ňou. Ak druhý muž v MMF, Stanley Fisher, vytvorí raz program, nebude ho neskôr označovať ako neúspech. Keď som prišiel do Svetovej banky, povedal som si: potrebujem nezávislosť, chcem sa vyjadrovať ako ekonóm, a nie ako hovorca národov, ktoré sa podieľajú na vývoji Svetovej banky.

Čítam medzi riadkami vyjadrenia toho ekonóma a vychádza mi,že sa vlastne priznal k tomu,že ekonómovia sa podieľali na rozvrátení východného bloku. Totiž každý,kto vie narátať do 3 si spočíta,že zničenie fabrík sa značne prejaví na životnej úrovni a na celkovom stave hospodárstva.Že by to nevedel držiteľ Nobelovej ceny? Je jasné,že sa k tomu otvorene neprizná,ale klamstvo je tu jasne vidieť.