Citajte a napiste NAZOR!

HOTEL SMRTI


PREDSLOV
Sedím v tráve vo vzduchu je cítiť dlho očakávanú upršanú jeseň. Sklonila som hlavu aby som tú krásu nevidela. Zakusla som sa do spodnej pery, až tak že dostala červenkastý odtieň. Privrela som oči v snahe za nimi zadržat tichý príval slaných sĺz. Ani neviem ako som sa sem vlastne dostala nohy ma sem prosto samé doniesli. V mojej hlave sa opäť prehráva tá istá scéna....stojím na schodoch počujem tie hrozné zvuky keď sa pozriem dole vidím tam tvár. Tvár tak neľudskú a hrôzostrašnú akoby ani nebola z tohto sveta . Veľmi pomali sa približuje ku mne.....Zastal a svojimi neľútostnými očami si ma premeral.. .. cítim v celom mojom tele neovládateľný strach chcem bežať ,kričať ale len tam tak stojím a hľadím smrti do tvári ....NEMYSLI na to...napomínam sa prísne už asi po stý krát. Mysľou som už zasa naspäť na lúke. Ani som si nevšimla že sa rozpršalo. Z čiernych rias sa mi zasa vykotúľal príval sĺz. V tej chvíli pocítim niečiu ruku na mojom ramene strašne sa preľaknem. ,,Mamka ťa volá vraj už je večera“ otočím sa hľadím na svojho vyciveného brata: ,, Alex ty si znova plakala?“Díva sa na mňa tak ustarostene... ,,Čo to trepeš nevidíš že prší“..postavila som sa a zutekala preč. Zrazu sa mi zdala moja poznámka o počasí zvláštne chabá a bola som presvedčená že Simon to už referuje mame. Keď som vošla do domu inštinktívne som sa pozrela do zrkadla hneď som zistila že toto mi tak ľahko neprejde .,,Vravím ti s tou Alex niečo nieje v poriadku, keby si ju videla ako tam sedela“ brat robí presne to čo som si myslela že urobí. ,,To som mohla tušiť“ zašomrala som si.,, Ahoj mami mmm to krásne vonia “nahodila som presvedčivý úsmev mamu však nič tak ľahko nepresvedčí. „Ty si zase plakala?“ pozrie sa na mňa a snaží sa nájsť nejaké presvedčivé dôkazy. Nieže by ich potrebovala keď by žiadne nenašla jednoducho by si nejaké vyrobila sama. ,,Ďakujem Sim ,vidím že dnes sa radšej najem v izbe“ schmatla som tanier ktorý bol pripravený pre mňa a ťarbavo sa rozbehla ku schodom ,,Alexander Ischerová okamžite sa vráť ja som ešte neskončila. ,,Mami preboha nemôžete ma nechať tak?“ ,,Nechám ťa tak keď mi povieš čo ti je“,, Pozri sa na mňa som úplne v poriadku“ Pozerám sa a vieš čo vidím len chodiacu múmiu si ako strašidlo“ pri slove strašidlo ma mierne strasie poobzerám sa po izbe a oči mi spočinú na okne. znova ďalšia triaška. zrazu si uvedomujem aké to je detinské,, Pre boha musíš to tak dramatizovať? Idem do svojej izby“ otočím sa ale v tom ,, A nejdeš niekam von?“ mamin tón je zrazu veľmi milý a ja začínam tušiť kam táto debata smeruje.,, Nie mala by som?“ ,,Ja len či sa nezastavý náhodou Dem?“ Bože nie prečo začína zrovna s týmto neviem sa ubrániť slzám pomaly mi stekajú jedna po druhej po tvári. Nechty sa mi zarývajú hlboko do koži ale nikdy sa mi nezaryjú tak hlboko ako sa mi zaryl do srdca on. Z očí sa mi kotúlajú ďalšie slzy. „ Mami Prečo?“, chveli sa mi pery a od bolesti a hnevu som sotva hovorila, triasol sa mi hlas. Mama chce znova niečo povedať ale ja skríknem „Nie! Dosť!“ striedavo mi preskakuje hlas. Rozbehla som sa ,tentoraz bez taniera, do svojej izby. S prudkosťou a zúrivosťou, ktorá sa v mne nahromadila vďaka potlačovanému smútku, som zabuchla dvere. Ležím na posteli, prudko dýcham a viem že za moju bezočivosť neskôr draho zaplatím je mi to však jedno. Posadím sa a zahľadím na fotku položenú na okraji stola. Je na nej dvojica. Dievča s čiernymi vlasmi stiahnutými do chvosta pomerne dosť nízka , na tvári ma nos ktorý je posiaty drobnými pehami. No tie pehy si nikto nevšimne keď sa jej zadíva do očí, jej hnedých očí, je v nich taká zvláštna iskrička ktorá žiari neskutočným šťastím. Obýma chlapca....vysokého hnedovlasého s náušničkou. Samozrejme som to ja s Demom. Pozriem sa do zrkadla to čo tam zbadám ma vyľaká. Mama mala pravdu neostalo na mne už ani stopy po tom usmiatom dievčati z fotografie. Oči inokedy bezchybne namaľované mám teraz rozmazané a opuchnuté. Oblečenie ktoré na mne visí je nezladené a špinavé. Vlasy rozpustené zopnuté len v čelenke. ach moje nepoddajné vlasy.... Opäť spomínam. „Á! Stačí!“ kričala som striedavo medzi výbuchmi smiechu, keď ma tak výdatné šteklil. „Pozor neľahni si na včelu!“ varoval ma, keď som sa snažila odkotúľať po tráve preč od jeho rúk. „Tak toho sa nebojím...Ja sa bojím len toho, že by sa to raz mohlo...“, sklopila som viečka a hrala sa zo stonkami trávy. Vtedy mu to pripadalo hrozne roztomile, pousmial sa nad mojím uvažovaním, prisunul sa ku mne a privinul si ma k sebe... Sedeli sme tam spolu, obaja. Ja som sa schúlila v jeho náručí. Hladkal ma po vlasoch rozprával mi a nebezpečne sa približoval k mojim perám. Usmiala som sa naňho: „milujem ťa.“ Cely sa zachvel: „Aj ja ťa milujem!“
Ležím schúlená na zemi ,tvár mám celú mokrú od sĺz. Zdá sa mi to nepravdepodobné že bol niekedy môj život taký krásny. Sadla som si na posteľ .Utrela slzy pozrela sa do zrkadla rozhodnejšie ako kedykoľvek predtým .Bojím sa priznať ako veľmi ma to bolí. Ale zrazu viem čo musím urobiť vedela som to už od začiatku. Vedela som to keď som pred više dvomi mesiacom utekala cez pole a kričala stále tie isté slová, vedela som to aj keď som sa rozchádzala s Demom ...a viem to aj teraz . Sadám si za stôl, vzala som do ruky pero a začala písať. Musím to urobiť keď sa chcem pohnúť ďalej, musím urobiť niečo čoho sa tak veľmi obávam nad čím rozmýšľam deň aj noc, niečo čo ma tak strašne bolí...musím sa pozrieť minulosti do tvári!
























1..Kapitola -Cesta
Je 17 Jún ďalší krásny deň ,a keby som nebola sľúbila kamarátke že prídem, strávila by som ho celý s Demom. Na brehu jazera pri našej obľúbenej rieke.,, Kde toľko trčia ,ten autobus mešká už 15 minút“ milo som sa prihovorila pani čo stála vedľa mňa. Tá na mňa však len pozrela znechuteným pohľadom a zašomrala niečo v zmysle: tá dnešná mládež je ale výstredná. Pousmiala som sa a otočila hlavu. Vtedy ma nevedeli veci tak rýchlo rozčúliť ako teraz ale aj tak sa mi to zdalo nefér nebolo na mne nič výstredné mala som fialové tričko, žabky, a hnedú sukňu. No dobre možno bola trochu krátka ale dnes bolo vonku až 38 stupňov tak som nechápala čo tej starkej je. Bolo mi to však jedno sadla som si na zastávku a v hlave si premietala krásne chvíle ktoré som včera prežila s Dominikom. Dem je iba prezívka mne sa síce páči aj meno Dominik ale keďže on ma rešpektuje a nevolá ma Saša ja jeho nevolám Dominik.,, Milá slečinka máte tu ten váš dlho očakávaný autobus“ Zo zamyslenia ma vytrhla tá nepríjemná ženská. Dúfala som že si v autobuse sadne čo najďalej odo mňa. Vyšla som po schodíkoch usmiala sa na šoféra:,, Jeden celý do Ratkovskej Doliny, ach kde sú tie časy keď mi stačil polovičný“ stále som sa na šoféra usmievala :,, ale z vašej tváričky si dovoľujem súdiť že to nebolo až tak dávno“ doširoka sa usmial a čakal čo odpoviem ,, ani nie mám 17“povedala som a pokrčila plecami ,,ale aj tak bolo príjemné platiť len polovicu“ zvonivo som sa zasmiala a on mi podal mince , dodal:,, príjemnú cestu“,, ďakujem“ zamierila som úplne dozadu. Veľmi ma však potešilo ako sa tá starena kyslo tvárila. Píp Píp. To mi zapípala SMS-ka. Až mi srdce poskočilo od radosti : Ahoj láska veľmi mi chýbaš už chcem byť s tebou. Ľúbim ťa tvoj Macko Dem. On vždy vie kedy má napísať. Skrátka on vždy vie čo je pre mňa najlepšie , niekedy to vie lepšie ako ja. Ach nie je obsadené miesto pri okne keď ja tam tak rada sedím...Sadla som si na sedadlo vedľa chalana ktorý sedel pri okne, privrela som oči a sťažka dýchala. ,,Preboha čo ti je“ spýtal sa ma ten chalan: ,,Ale nič je mi len dáko nevoľno z toho tepla. Chalan hneď vyskočil a hovorí mi ,,Sadni si ku oknu tam ti bude lepšie“ v duchu sa pousmejem ale hrám ďalej ,,Ale nie ty si tam sedel skôr ,v tomto teple je každý najradšej pri okne“ ,,Ale no tak to je v poriadku ani som tu vlastne moc nechcel sedieť len som nechcel byť každému v ceste“ prehovára ma ten chalan,, No tak Okej ďakujem si strašne milý“ sadám si a som mimoriadne spokojná sama so sebou. Ten chalan niečo kecá ale ja ho nevnímam rozmýšľam čo by asi povedal Dem keby videl ako sa ten chalan tvári. On bol strašne žiarlivý to bolo asi jeho najväčšia a v podstate jediná chyba. Vždy hovorieva, veď aj mám na čo. Len sa nad tým usmejem a poviem mu nech netrepe somariny. Zase sa zahĺbim do vlastných myšlienok. Sedíme spolu na brehu jazera močíme si nohy v ľadovej vode, teraz to padne mimoriadne príjemne, a vášnivo sa bozkávame. Svojimi hebkými rukami ma položí do trávi, perami ma bozkáva na krku, uchu, na šiji. Pozrie sa mi do očí. A v tom mi zazvoní telefón. Dem sa usemeje ,,Klasika“ zašomre si. Kým ja telefonujem trhá kvety a zväzuje ich do malej kytičky. Keď dovolám automaticky sa ma spýta :,, Kto to bol“ usmejem sa dám mu pusu na čelo:,, Len kamarátka má v piatok narodeniny či by som neprišla k nej môžem?“ Zamračí sa a ja už viem čo sa chce spýtať :,, Nieje to Romana tá z Ratkovskej Doliny?“ zasmejem sa ,,Áno presne tá“. Viem že sa mu to nepáči ale nezakáže mi to nikdy mi nič nezakazuje práve preto ho mám tak rada. Viem že ho nikdy neprestanem milovať , plánujem s ním prežiť celý môj život , ešte dlho s ním chodiť potom si ho zobrať a mať s ním dve krásne deti : Sáru a Antonia. Od prvej chvíle čo som ho stretla som vedela že on je ten pravý. Veru hneď ako som ho uvidela rozhorela sa vo mne dovtedy ešte nepoznaná láska .Áno on je ten s kým budem navždy! Bez diskusie.,, HEJ SI V PORIADKU?!“ zľakla som sa ale to len chalan čo sedel vedľa mňa sa na ma čudne kukal. Až teraz som si uvedomila ako nepríčetne som musela vyzerať keď som rozmýšľala nad Demom.,, Áno v pohode len som sa zamyslela“ keď sa neprestával čudne pozerať obdarila som ho jedným s mojich najkrajších úsmevov a jeho to úplne odzbrojilo. Zrazu mnou myklo autobus sa pohol. Aj keď mne sa nechcelo od toho tepla ani dýchať ten chalan sa chcel celý čas rozprávať. Vypytoval sa na všetko: koľko mám rokov, či mám súrodencov, brata alebo sestru.... Bol veľmi ukecaný takže som sa aj ja o ňom dozvedela dosť. Volal sa Miro, mal 18, a prednedávnom mu zomrela mama. Veľmi dobre som vedela ako sa cíti. Keďže ja sama som prišla o ocka. Snažil sa tváriť vyrovnanejší ako v skutočnosti bol. Ja som mu nevravela ako veľmi dobre viem že tieto silácke reči sú len maska za ktorou sa skrýva krvácajúce vnútro. Keď som vytiahla s kabelky mobil a on zbadal môj trblietavý prívesok vyvalil oči. V tom sa náš rozhovor zvrtol úplne iným smerom : „ Páni, to je pekné od koho to máš?“ rozmýšľala som čo mu mám odpovedať rozhodla som sa neklamať, mala som ho od Dema: „ Od priateľa“ odpovedala som. On sa na mňa nechápavo zahľadel. Zrazu mu svitlo, nahol sa ku mne nevedela som čo sa chystá urobiť. No on len zavrel okno a povedal : „Je tu chladno“. Áno to bola pravda zostalo trochu chladnejšie ale nič sa neochladilo tak ako tón jeho hlasu. Potom zostalo ticho. Bolo mi to úprimne ľúto pretože som k tomu chalanovi prechovávala veľké sympatie ani som nevedela prečo. Po 15-ich minútach som hodila opatrnosť za hlavu a prihovorila som sa mu: „Počuj si veľmi milý chalan naozaj, lenže keď som spoznala môjho priateľa netušila som že ťa niekedy stretnem, možno keby nebolo jeho...“ pozrela som na neho ale on sa len uškŕňal tak som pokračovala: „ neviem prečo prosto si mi padol do oka nerada by som sa s tebou pohádala chcela by som aby sme boli priatelia ak by to išlo, mohli by sme spolu chodiť von a na prechádzky bolo by nám spolu super, ja viem že sa tu teraz strápňujem možno tu ani nejde o to možno ti len nie som sympatická a správam sa ako hysterická trúba , a možno som taká škaredá že sa so mnou už vôbec nechceš baviť“ odula som pery on sa zasmial zhlboka sa nadýchol ale nič nepovedal tak to skúsil ešte raz a potom znova. Takto to urobil ešte pár krát až potom sa odvážil rozprávať : „ Si to najkrajšie dievča aké som kedy na tejto planéte videl“ čakala som že bude pokračovať ale on zase zvážnel a nevravel už nič. Rozčúlilo ma to: „ To je všetko čo mi povieš?“ zase sa uškŕňal „ Prestaň sa smiať“ odula som sa. Zase som spustila dlhý monológ : „ Preboha ja Vám chlapcom vôbec nerozumiem, keď je k vám človek normálny nereagujete, keď vám lichotí tvárite sa že sa vás to netýka, fakt neviem čo mám robiť ale ak čakáš že preto aby si sa so mnou začal zase baviť ti budem lichotiť a dvíhať ti tak tvoje už aj tak prehnane veľké ego to sa veľmi mýliš...... PRESTAŃ SA UŽ KONEČNE SMIAŤ!“ vybuchla som. Zazrela som na neho. Aspoň sa už nesmial , ale ledva sa ovládal. Zrazu dostal hysterický záchvat smiechu : ,, No teda Alex na niekoho tak jemného sa vieš riadne rozčúliť, ale radšej som už ticho lebo dostanem jednu za ucho“ začala som sa smiať spolu s ním: „ no to teda hej, a už som ti spomínala že som chodila na kurzy sebaobrany?“ znova ďalší smiech..... Chvíľu sme sa len tak smiali keď Miro znova nadviazal rozhovor: „ tak povedz ako ste sa spoznali?“ chvíľu som rozmýšľala potom som odvetila „ no to je na dlhšie rozprávanie“ on len pokrútil hlavou a usmial sa na mňa. Až vtedy som si uvedomila aký ma krásny úsmev. Neuveriteľné sedím tu pri ňom už pol hodinu a neuvedomila som si že sedím asi pri najkrajšom chalanovi na svete...Druhom najkrajšom. V duchu som sa opravila nahnevaná sama na seba.. Áno Miro je možno pekný ale na môjho Dema nemá. V duchu som si predstavila Demovu usmiatu tvár. To bola dostatočná brzda pre môj mozog . Lenže moje srdce nejako nevedelo poslúchnuť mozog a nezastavilo náhli príval pocitov ( možno aj citov) k človeku ktorý sedel vedľa mňa. Miro na mňa len pozrel a povedal: „ Ja mám času dosť a ak sa nemýlim tak aj ty do Doliny je to ešte hodina cesty“ no tak to ma odzbrojilo a on to vedel hodila som na neho grimasu. Zamyslela som sa koľko mu toho môžem povedať. Začala som opatrne: „ mm no pred istým časom som mala trochu horšie obdobie..“ zastavila som sa a pozrela na neho .Nepobádal ma nech pokračujem . Iba mlčky počúval a čakal čo budem hovoriť ďalej. Bol veľmi sústredený takže mi neunikli bezchybné črty jeho tváre...pokračovala som : „ Vieš keď si mi na začiatku hovoril o tom ako ti zomrela mama , chápala som ťa možno lepšie ako si vieš predstaviť pred nejakým časom, ťažko určiť čas, sa mi stalo niečo podobné“ pozrel na mňa. Bolo vidno že pochopil: „Tebe niekto...“ dívala som sa mu priamo do očí a prikývla som: ,, Otec“ zašepkala som. Bohužiaľ som sa neubránila slzám tiekli mi po tvári a bolo im jedno ako veľmi to toho chlapca oproti mne vydesilo . ,,Och Alex je mi to tak ľúto poď sem“ natiahol ruku a objal ma . V jednu bláznivú chvíľu keď sa moja pokožka dotkla tej jeho som sa ho chcela chytiť a už nikdy nepustiť, chcela som aby toto objatie trvalo navždy, aby sa čas zastavil alebo aspoň spomalil....... Našťastie to netrvalo dlho. Oprela som sa mu o ramená a plakala som. Plakala som tak veľmi až som sa zadúšala vlastnými vzlykmi. On ma jemne hladkal po vlasoch a šepkal „to bude dobre, neboj sa už je to preč“. Obýmali sme sa asi minútu. Potom som ho pustila, utrela si posledné slzy z tváre a usmiala som sa „ prepáč že som sa takto zosypala“. On si cezo mňa preložil ruku a povedal ,,to nič od toho sú priatelia“ zrazu som to pochopila. To čo som cítila keď ma objal nebolo nič zlé nebola to láska. Bolo to priateľstvo, priateľstvo ktoré mi tak dlho chýbalo. Pozrela som sa na neho a uvedomila som si že pri mne sedí môj najlepší priateľ. Kebyže ma niekto presviedča ,keď som si sadala do autobusu, že tu nájdem svoju v úvodzovkách spriaznenú dušu NEVERILA BY SOM MU. Oprela som si hlavu o okno a chvíľu len tak hľadela von. Vážne len chvíľu keď v tom: „ A na čo ideš do Doliny?“ ach bože ten chalan asi nevie byť ticho.


chcela by som aby ste si to precitali a napisali mi co si o tom myslite :D ...mne sa to zda dobre...ale chcem vedet aj inych nazor :D :D prooosim ak sa vaaaaaam da :D :D :D

rebca - tak som si to prečítal - môj SUBJEKTÍVNY !!! názor je ,že je to dosť umelé - pôsobí to na mňa málo "uveriteľne" - hlavne celá tá pasáž v autobuse+dialóg s chlapcom je dosť "nasilu" - prvá časť textu má v sebe väčšiu "ľahkosť" a je to akési prirodzenejšie - ale nie som žiadny odborník ani literárny kritik je to len môj subjektívny názor

počuj niekto, ty si to celé prečítal ? Klobúk dole, ja by som na to nemala dosť trpezlivosti, radšej čítam knihu, ktorá sa mi páči

Mojka dá sa to čítať, aj keď v druhej polovici je to trochu neprehľadné, skús 🙂

ja ti verím Nadi, ale ani tak neskúšam, radšej si potom najdem niečo na môj - hudobný USB kľuč. Trošku som od témy, ale rebca sa hádam nenahnevá

Ako chceš, idem spať, aj tak ma bolí hlava, Mojka dobrú 🙂

jajajáj, kedy ja pôjdem spať, až niekedy nadránom, ale tebe Nadi, prajem dobrú noc, aby ťa hlava prestala do rána bolieť
____
hm, ako je to možné, že ani hlava ma nikdy nebolí,
pritom mala by z čoho ( monológ )

nehnevam :D :D :D :D :D ale skus si to precitat ked sa budes velmi nudit :D :D :D .....aspon nazor navyse :D

diks :D :D :D.....skusim an tom este popracovat

diki :D skusim trosku na tom popracovat a potom ti mozem adt novu verziu fakt diki za tvoj subjektivny nazor :D...aspon niekto uprimny :D

...a preco sa to vola hotel smrti?

ozaj, viete,ze bude slovensky horor? fabrika smrtiiii bubuhehehehehe

trochu od veci...preto hotel smrti bo tom o tom este bude :D to je len prva kapitola :D

ahoj, subjektívny názor - príliš opisné, ako na slohu, aj ked dobrom, na hodine slohu na gympli. ziadna autorská výraznost, alebo nieco pútavé na uchopenie...je fajn opisovat nejaký detail, jav, dej podrobne, ale nie tak všade. nauč sa používat skratku, napätie, kratšie vety kombinovať z dlhými. a iný pohlad na príbeh, viac šmrnc...inak na jednotku...v škole, ale to nič, podla mna si na dobrej ceste.

jaj a hlavne...VELA čítať...preklady, rozne, z roznych jazykov, rozne žanre, autorov...to poučí snád najlepšie

citam dost vela :D :D :D:..tkz to neni problem :D

a čo čítaš, zlato...a čo je dosť vela? pozoruj vety, hladaj súvislosti...žiarky sa naučíš, ked prestaneš myslieť tolko na smajlííííkoooov

dikes :D :D skusim na sebe este popracovat :D :D :D :D....ale snazim sa ..... som v tom len zaciatocnicka

a čiarky, kočka!

strasne

myslis ze je to strasne preco????????????? x(...nho shak aj to je nazor to som predsa xcela....dils

ciarky mi NIKDY nesli :D :D

Zaujímavé, kedy bude pokračovanie? Na oplátku si ty zase prečítaj odkaz, niečo Elfriede Jelinek, píše štýlovo podobne. Nauč sa pravopis, je to hračka, a je stručne uvedený v každej príručke slovenského pravopisu. Mohlo by z teba časom niečo byť.

jj dikis :D :D....fakt...jj naucim :D....kuknem ked na tom popracujem este mozem ti to poslat cele...ozvi sa mi na email rebuskaa@centrum.sk a potom ti aj ja napisem ..mozrm ti to poslat ked to uz bude celee :D...napis.pa