Bezdomovec

1. Lady_X	20. 9. 2009, 15:08
Bolo sychravé novembrové popoludnie. Ulicami neveľkého mesta svišťal mrazivý vietor a ľudia, zabalení do hrubých kabátov a šálov, sa ponáhľali, aby sa čo najskôr zohriali pri krboch vo svojich vyhriatych obývačkách. Na chodníkoch ležalo polozhnité mokré lístie od javorov, ktoré rástli v malom, skoro zabudnutom parku. V ňom sa nachádzalo pár lavičiek, na ktorých zvyčajne spali a popíjali lacné víno tunajší bezdomovci. Keďže som mal byť za päť minút v kaviarni, kde som sa mal stretnúť s pár mojimi známymi, musel som ísť skratkou rovno cez park. Keď som prechádzal okolo vyschnutého ružového kríku, zrazu som zľava počul akýsi hlas: ,, Mladý pane, nemáte prispieť pár korunami na nejaké jedlo hladnému bezdomovcovi?“ Zastal som a vtom som na zemi videl kľačiaceho muža, ktorý mal na sebe vyťahaný sivý sveter s mnohými dierami a nohavice v podobnom stave. Dlhšie šedivé vlasy mu padali do tváre a splývali s chumáčovitou bradou. V očiach mal vyrytý hlboký smútok, beznádej a strach. Bolo cítiť, že sa dlhšie neumýval a ani nepral svoje vetché oblečenie. Nevyzeral však na nejakého ožrana. Mnoho ľudí odsudzuje bezdomovcov. Vravia, že si za to môžu sami a namiesto toho, aby sa postavili na nohy a našli si prácu, iba žobrú a chľastajú čučo. Myslím, že vo väčšine prípadov je tomu tak, ale predsa ich nemôžeme hneď zavrhnúť a všetkých hádzať do jedného vreca. Veď aj to sú ľudia. Podal som mu ruku, pomohol som mu postaviť sa a spolu sme si sadli na blízku lavičku. ,, Pane, samozrejme, že vám dám peniaze na jedenie, veď by som ich aj tak utratil na nejakú hlúposť. Len mi musíte sľúbiť, že si za ne skutočne kúpite jedlo a nie alkohol.“ povedal som a vložil som dve eurá do jeho špinavých, popraskaných rúk. ,, Ďakujem vám, veľmi pekne ďakujem. Nebojte sa, alkohol sa mi z celej duše hnusí. Viete, môj otec bol alkoholik a pamätám si, aké som mal hrozné detstvo. Spomínam, že po večeroch som sa vždy bál, keď prišiel ožratý domov. Bíjaval moju mamu, mňa sa však ani nedotkol. Ale tak či tak to bolo pre mňa peklo na zemi. Z celej duše som ho nenávidel, že ubližoval mame a tak aj mne. Fľaša mu bola najlepšou kamarátkou. Keď som bol na prázdninách u babky, mohol som mať okolo šestnásť rokov, v jednom svojom opileckom záchvate zavraždil mamu kuchynským nožom. Zrútil sa mi celý svet. Jediná osoba, ktorú som mal rád a dôveroval jej, bola mŕtva. Dva mesiace som sa liečil v ústave pre duševne chorých. Pamätám si, že sestričky len preto, aby mali pokoj od pacientov, nás dopovali všelijakými liekmi a potom zavreli do izby. Keď doktori skonštatovali, že som schopný sa zapojiť do normálneho života, pustili ma. Hajzli! Nechápali ma, nevedeli, čo som zažil a mysleli si, že ma vyliečili. Pche! Ja som sa nemusel vôbec liečiť. Len som mal obrovskú dieru a prázdno v mojom srdci. Po prepustení z ústavu si ma zobrali starí rodičia z matkinej strany. Síce mi dávali všetku svoju lásku a mal som, čo som chcel, ale stále ma zožierala samota.“ povedal smutným hlasom a utrel si slzy do špinavej vreckovky. Musím priznať, že jeho príbeh ma zaujal. Úplne som zabudol na svojich kamarátov čakajúcich v kaviarni a spýtal som sa ho: ,,Čo sa stalo ďalej?“ ,, Starí rodičia dbali na to, aby som mal dobré vzdelanie, a úspešne som spravil maturitu na priemyselnej škole. Zvažoval som aj nad vysokou, keď vtom do môjho života vstúpila ona. Lucia. Nádherné dievča, ktorá si získala moje srdce srdečným smiechom, humorom a veľkou empatiou. Ona mi opätovala lásku a na pár krátkych mesiacov vyplnila tú dieru v mojej duši. Vedel som, že je tá pravá a chystali sme svadbu. Aby sme mali peniaze, našiel som si prácu a tak nebolo možné, aby som si spravil vysokú školu. Ale mňa to netrápilo. Mal som ženu, ktorú som ľúbil a celkom dobre platenú prácu. Až kým neprišiel ten čierny deň. Necelý týždeň pred našou svadbou si Lucia šla do mesta vybrať svadobné šaty. Cestou späť, keď šoférovala Luciina sestra, dostali na mokrej vozovke šmyk a nabúrali rovno do betónového múru. Luciina sestra z nehody vyšla s pár škrabancami, ale Lucia bola na mieste mŕtva. Predok auta ju pripučil k sedadlu. To bol v mojom živote ďalší krutý šok. Nezúčastnil som sa ani na jej pohrebe, lebo som vedel, že by som to nezvládol. Bolo mi ešte horšie ako po matkinej smrti. S nikým som sa nerozprával, odmietal som chodiť do roboty, až kým ma z nej nevykopli. Ale mne to bolo jedno. Utápal som sa vo vlastnom svete beznádeje. O pár mesiacov krátko po sebe zomreli i moji starí rodičia. Ich deti, ktoré boli omnoho staršie než ja a už dávno u nich nebývali, žiadali o spravodlivé dedičstvo. Keďže starí rodičia nezanechali závet, celý ich majetok sa rozdelil medzi ich deti. A ja som odvtedy skončil na ulici. Už je tomu tridsať rokov, čo sa prebíjam životom sám. Nikde ma nechceli zamestnať, lebo videli, že nemám, kde bývať a neskôr som sa o to už ani nesnažil. Vedel som, že to bolo zbytočné. Niekedy som prebýval v ubytovniach pre bezdomovcoch, ale nie vždy som mal peniaze a zároveň to tam bolo nebezpečné. Vraždy kvôli kvapke alkoholu boli na dennom poriadku a ja som tam jednoducho nemohol a ani nechcel zostať. Roky plynuli, až som skončil v tomto meste a v tomto parku. Prichádza zima a ja neviem, kde sa podejem. Želám si, aby som zomrel. Bolo by to tak lepšie...“ skončil svoje rozprávanie bezdomovec a zavrel oči, akoby už čakal na smrť. Zostali sme obaja ticho. Rozmýšľal som nad tým, ako jeden človek mohol toto všetko zvládnuť. Najskôr smrť svojich milovaných, potom prebíjanie sa životom a ešte k tomu všetkému aj hlúpe narážky a nadávky od ostatných ľudí. Myslím, že o takýchto ľuďoch by sa malo hovoriť v televíziách, písať v časopisoch a nie o tých ,,hviezdach“ zo showbiznisu. Tento človek si zažil možno strašnejšie veci, než my všetci dokopy, a predsa väčšina z nás naňho pozrie s odporom. Vtom mi začal zvoniť mobil. Na displeji som videl, že mi volá Peter: ,, Rado, kde toľko trčíš?! Už polhodinu na teba čakáme.“ ,,Prepáčte mi, ale s niekým som sa zakecal. Za chvíľu som u vás.“ odpovedal som mu a zložil som. ,, Už idete, mladý pán?“ spýtal sa ma bezdomovec. ,, Musím. Čakajú ma priatelia.“ ,, Tak potom sa tu zbytočne nezdržiavajte. Buďte rád, že nejakých máte. Bez nich by bol život veľmi prázdny. Prázdny a smutný. Ako ten môj. Veru tak.“ Nevedel som, čo mu mám na to odpovedať, a tak som vstal a rozlúčil som sa s ním. Povedal som mu však, že niekedy sa vrátim a môže mi ešte rozprávať o svojom živote. Cestou do kaviarne som stále rozmýšľal o živote toho človeka. Keď som tam dorazil, zábava bola v plnom prúde. V miestnosti bolo príjemne teplo,ľudia sedeli pri stoloch so šálkami kávy alebo teplého čaju a rozprávali sa o úplne zbytočných veciach. Vôbec ich nezaujímalo, že tam vonku sú ľudia, ktorí nemajú, čo jesť, a mrznú vo svojich tenkých šatách. Chvíľu som zadumane sedel pri svojich kamarátoch, potom som vstal s ospravedlnením, že už musím ísť a pobral som sa domov. O necelý týždeň som sa vrátil do parku a smeroval som k lavičke, na ktorej som sa s bezdomovcom rozprával. Jeho som tam však nevidel. Zamieril som ku skupinke troch bezdomovcov, ktorí sedeli nablízku a popíjali lacné ríbezľové víno. Vyzerali ešte neupravenejšie ako ten, ktorého som hľadal. Boli to doslova ľudské trosky. Podávali si navzájom fľašu, vulgárne nedávali okoloidúcim a potom sa na tom smiali. Podišiel som k nim a spýtal som sa: ,,Prosím vás, neviete náhodou, kde by som našiel jedného muža, ktorý sedávala na tamtej lavičke?“ ukázal som za seba. ,, Mal oblečený sivý dotrhaný sveter a hustú bradu.“ Chvíľu zostali ticho, očividne rozmýšľali, či mi to majú povedať. Nakoniec sa ozval chlapík oblečený vo fialovej bunde a na hlave mal žltú pletenú čiapku. ,, Myslíte Jána? Toho pred troma dňami zbili akísi opití chalani, ktorí nevedeli, čo so sebou. Kopli ho silno do hlavy, dostal krvácanie do mozgu, následkom čoho zomrel. Teraz je pochovaný na miestnom cintoríne. Mesto mu zaplatilo pohreb. Bol to dobrý chlapík. Taký tichý. A nikdy si nechcel nič vypiť. Ani na zahriatie cez zimu. Škoda ho.“ Chvíľu som zostal šokovaný stáť, potom som sa otočil a vyšiel som z parku. Šiel som na miestny cintorín. Správcu som sa opýtal, kde sú čerstvé hroby a našiel som jediný s krstným menom ,,Ján“. Na hrob som položil bundu, ktorú som mu kúpil, aby cez zimu nezamrzol. Teraz mu už bola zbytočná. Možno sa už má naozaj lepšie. Určite sa stretol so svojou Luciu a matkou. Malý okamih som tam mlčky stál, pomodlil som sa zaňho a potichu som odišiel.. orlik Súhlasí arašid, J.Tull

7. nikto	⇑    21. 9. 2009, 01:00
realita - a myslím si,že takýchto príbehov sa dejú denne na svete stovky -a vtedy mi je zle zo samého seba,že mám vlastne všetko a aj tak stále niečo chcem   Súhlasí Samson

2. arašid	20. 9. 2009, 17:15
prečítala som si to celé... a len tak pre seba som sa spýtala:"kto vie, ako prežije zimu ten "môj" bezdomovec" Súhlasí nikto

3. z1x2c	⇑    20. 9. 2009, 18:13
no ktovie ako prežije zimu TVOJ BEZDOMOVEC! vraždu však rozhodne neprežije!

4. arašid	20. 9. 2009, 18:45
čo tým chcel básnik povedať?

6. z1x2c	⇑    20. 9. 2009, 20:43
že bezdomovci si vytrpia hrozné násilnosti. Súhlasí Samson

5. Anette	20. 9. 2009, 19:45
Prismutné, priveľmi beznádejné rozprávanie.